Slovenská autorka Miroslava Varáčková je známou a obľúbenou v oblasti young adult žánru. Kniha Spolu to zvládneme, ktorá vyšla vo vydavateľstve CooBoo, je už 15. v poradí a autorka v nej opäť rozviedla problém, s ktorým sa možno pasuje viacero domácností, no až tak sa o ňom na verejnosti nehovorí.

Zákazy a príkazy môžu mať neželaný dopad

Čo sa môže stať, ak sa rodičia snažia byť na svoje deti príliš prísni? Ak im zakážu niečo, čo naozaj milujú? „Mladí túžia po sebarealizácii a voľnosti. Ak im v tom rodičia bránia a držia ich príliš nakrátko, môže to mať neželaný dopad na psychiku dospievajúceho i na jeho konanie. Potreba pochopenia a prijatia je dôležitá nielen pre dospelých, ale aj pre deti,“ hovorí autorka.

Ústrednou postavou knihy Spolu to zvládneme je talentovaná Timea, ktorú rodičia držia nakrátko.„V tejto knihe som sa snažila vytvoriť postavu, ktorá bude čo najviac uveriteľná, s ktorou sa bude môcť stotožniť veľa dievčat. Stakatka má mnoho chýb, robí prešľapy, búri sa, tvrdohlavo si ide za svojím. Až kým si nenabije nos. Ale povedzme si narovinu, kto z nás si ho ešte nenabil :)?“ hovorí autorka.

Vhodná aj pre „starších“ čitateľov

Tvorba Miroslavy Varáčkovej je už tak nejako automaticky spájaná s mládežou, ktorá je primárnou cieľovou skupinou jej kníh. Ak ste však už niekedy siahli po niektorej z nich, určite budete súhlasiť s tvrdením, že na svoje si príde aj „staršia“ generácia čitateľov. I napriek tomu, je autorkin zámer, zdá sa, jednoznačný. „Baví ma písať knihy o živote súčasných tínedžerov. Nemusím chodiť po inšpiráciu ďaleko, keďže dvoch mám doma aj ja Vidím, čím žijú, s akými problémami bojujú, čo je pre nich dôležité… a všetko to vkladám do kníh, aby som sa mládeži vedela priblížiť. Decká sú mi na oplátku vďačné, že niekto píše aj pre ne, pretože, priznajme si, väčšina autorov práve na túto vekovú kategóriu zabúda.“

Oficiálna anotácia:

Dlho očakávaný nový román Miroslavy Varáčkovej, držiteľky Panta Rhei Awards za mládežnícku knihu roku 2017!

Spolu to zvládneme je príbeh o strate a hudbe, o láske rodičov a nezávislosti tínedžerov. Hrdinkou pätnásteho románu Mirky Varáčkovej je talentovaná Timea, ktorá túži hrať v rockovej kapele, no nadmieru starostliví rodičia ju držia nakrátko. Všetko sa zmení na školskom zájazde v Berlíne, ktorý si Timea úporne vyprosila, no na divokej párty je z mladučkej Timey ľahká korisť…

Článok vznikol vďaka spolupráci s vydavateľstvom

Začítajte sa do úryvku z knihy Spolu to zvládneme: 

1. KAPITOLA

Stakatka

Zvonku sa ozve slabé zahvízdanie, signál, na ktorý netrpezlivo čakám. Odhodím paplón, vyskočím z postele, potme na seba navlečiem bundu a cez plece si prevesím puzdro s tou najvzácnejšou vecou, ktorú vlastním, s husľami. Som rozhodnutá vypadnúť, nech sa deje čokoľvek. Na chvíľu sa však ešte zastavím
a započúvam sa do diania za dverami izby. Z chodby počuť mamin hlas a kroky. Nestrácam preto čas, oželiem zabudnuté topánky, prebehnem k oknu, opatrne ho otvorím a vyšvihnem sa na parapet. Na druhej strane ulice si okamžite všimnem Adama. Skrýva sa v tieni stromu a snaží sa byť nenápadný, no
jeho vysoká postava mojej pozornosti neunikne. Zoskočím do predzáhradky medzi mamine kríky, pribuchnem okno a uháňam ako o preteky.

Adam ma po chvíli doženie, dovolí mi nasadnúť na bicykel a poriadne šliapne do pedálov. Opäť si uvedomím, že kamoš ako on je na nezaplatenie. Už neraz ma dostal z problémov a pomohol mi vždy, keď som to potrebovala.
„Kde si nechala tenisky?“ spýta sa, keď sa dostaneme na vedľajšiu ulicu, a trochu poľaví v tempe. Ukáže pritom na moje bosé nohy.
„Na chodbe,“ zasmejem sa a snažím sa nevšímať si bolesť, ktorá sa mi šíri z pravej päty. V behu som skočila na ostrý kamienok, ktorý mi prerezal kožu. Teraz mi z toho miesta cícerkom tečie krv. „Zabudla som si ich poobede pripraviť a ostali v nepriateľskej zóne.“
„Keď je deravá hlava, trpí celé telo,“ zamudruje.
„Všetko je vec priorít. Sloboda je viac ako tenisky.“
„S tým musím súhlasiť. Stíhame zájsť k nám? Požičal by som ti sestrine démonské štekle.“
Pozriem sa na náramkové hodinky a len pokrútim hlavou. „V žiadnom prípade. Už aj tak prídeme na doraz.“
„Možno zavedieš nový módny trend. Naboso.“
„Vtipné,“ zagúľam očami.

Adam obíde širokú mláku a prekľučkuje pomedzi odstavené autá. Pevne sa držím kormidla a dávam pozor na husle, aby mi nezleteli z pleca.
„Ak chceš, spácham pre teba samovraždu vlastnej dôstojnosti a zavolám Dane, aby ti priniesla niečo na nohy,“ navrhne po krátkom premýšľaní.
„To by si spravil?“ celkom ma to prekvapí. Až toľko ochoty som nečakala. Myslela som si, že aj jeho obetavosť má hranice.
„Že váhaš!“
„Budem ti dlžná do konca života.“
„To si aj tak. Zoznam tvojich dlhov je už dávno nekonečný,“ veselo ma podpichne a ja viem, že má pravdu.
„Presne ako tvoja láska ku mne,“ štuchnem ho pod rebrá, na čo sa obaja takmer zosypeme z bicykla.

Adam je už roky môj najlepší kamarát. Spoznali sme sa ešte počas základnej školy v lete na kúpalisku a odvtedy to spolu ťaháme v dobrom i v zlom. Vie o všetkom, čo sa deje v mojom živote, pomáha mi brodiť sa zložitými obdobiami a dokonca sa mi snaží vysvetliť matematické súvislosti, keď ho z času na čas poprosím o doučovanie, aby som si opravila známky. Neznášam matiku, nerozumiem jej, a nech sa snažím akokoľvek pochopiť jej princípy, pri odpovediach zlyhávam na celej čiare.
Ja mu za to na oplátku píšem básničky pre frajerky. A že ich vystriedal nekonečne veľa, nie je tajomstvom. Ani sa však nedivím, že sa naňho dievčatá lepia ako včely na med, jeho pohľad by dokázal roztopiť aj ľadovec. Netrvá dlho a dostaneme sa do centra mesta. Prefrčíme námestím i pešou zónou, na ktorej konci Adam zabočí do vysokej brány. Kúsok za ňou sa nachádza Art klub, miesto, kde sa to hemží umeleckými dušami. Dnu sa vchádza vitrážovými dverami, ktoré ma neprestávajú fascinovať. Hra farieb a svetla, čo sa láme na jednotlivých obrazcoch, kradne dych.

Adam odstaví bicykel, oprie ho o stenu a zamkne visiacim zámkom o bleskozvod. Potom spoločne vstúpime. Pozdravím sa s niekoľkými známymi a snažím sa predstierať, že nevidím, ako si niektorí všimli moje bosé nohy. Ak doteraz nepochybovali o mojej príčetnosti, po dnešnom večere budú. Precupitám do zadnej časti klubu, kde sa nachádza pódium.
Nikola, Babsi, Ema a Maja už skúšajú ozvučenie. Ema ma zbadá ako prvá a teatrálne s úľavou vydýchne. Odloží gitaru, zoskočí z pódia a rozbehne sa ku mne.
„Stakatka! Už som sa bála, že neprídeš. Prečo nedvíhaš mobil? Celý večer sa ti s babami pokúšame dovolať.“
„Snáď ste si nemysleli, že vás nechám v štichu,“ zasmejem sa a zvalím na najbližšiu stoličku. „Naši spravili z domu Alcatraz. Ešte šťastie, že zabudli na okno.“ Zdvihnem nohu a začnem si prezerať poranenie. Krv už zaschla, no päta stále bolí. „Zhabali mi mobil, takže som sa nemala s vami ako spojiť.“
„Ty si utiekla?“ zapiští Nika, ktorá sa znenazdajky zjaví pri nás. „Neverííím.“
„Telo ako dôkaz,“ zatrepem nohami.
„Väčšieho blázna ako ty nepoznám,“ nadšene skonštatuje a začne ma poháňať, aby som sa chystala, lebo sála sa už pomaly plní a my by sme mali o chvíľu začať hrať.
Počúvnem ju a medzitým očami hľadám Adama. Kamsi sa vyparil.

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo