Autor krimi románov Roman Horňák: "Pri písaní svojich kníh sa nechávam uniesť krutou realitou." (ROZHOVOR)

Roman Horňák je pseudonym slovenského spisovateľa, ktorého diela si získavajú stále viac popularity medzi čitateľmi krimi literatúry. Debutoval detektívnym románom Krutá hra (2015), ku ktorému odvtedy pribudlo ďalších sedem, vrátane najnovšieho počinu Red Wine 69 (2021). Zároveň prispel svojou poviedkou do dvoch zbierok – Muži vs. ženy a Vražedná sedmička. Jeho knihy vychádzajú pod taktovkou vydavateľstva Elist.

Ako sa začala Vaša cesta spisovateľa? Plánoval ste už dlhšie napísať knihu alebo išlo o spontánne rozhodnutie?

Skôr to prišlo spontánne. Zážitkov aj predstavivosti je viac než dosť. Zišlo mi na um, že spojenie týchto ingrediencií môže priniesť vskutku niečo zaujímavé. Rozhodol som sa teda niečo zo seba vypotiť. Bol to skôr pokus. Odvtedy vzniklo osem románov.

Čitatelia Vás poznajú pod pseudonymom. Boli ste preň rozhodnutý od začiatku alebo ste aspoň chvíľu zvažoval, že knihy budú vychádzať pod Vaším skutočným menom?

Nikdy som neuvažoval nad vydávaním kníh pod skutočným menom. Som flegmatik, čím starší, tým viac introvert. Mám rád súkromie. Nikdy ma nelákalo zúčastňovať sa besied, vysedávať v televízii či v rádiu. Všetko je tak, ako má byť. Na verejnú slávu si jednoducho nepotrpím. Svetská sláva, poľná tráva. Tak nejako sa to hovorí, že? K mojej radosti stačí, že mám čitateľov a že ich je čoraz viac. Z roka na rok čísla stúpajú. Za to sa chcem poďakovať.

https://www.facebook.com/romanhornakautor/photos/1907141992797857

Viete, kým som bol, kde som pracoval, alebo kde pracujem momentálne, a či vôbec ešte pracujem, nemyslím si, že je to pre čitateľa podstatné. Dôležité je, že píšem a chcem písať aj naďalej. Pre čitateľov som iba spisovateľom, a ako spisovateľ sa snažím o jedno – zlepšovať sa každým ďalším románom. Priniesť, resp. poukázať na niečo, čo tu ešte nebolo. Alebo, ak aj bolo, pozrieť sa na to z inej strany. Veď aj minca má dve strany.

Prečo práve krimi? Nebál ste sa konkurencie? Do tohto žánru sa predsa len už púšťa aj stále viac slovenských spisovateľov.

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Robíte to, čo vás baví. Je to ako s hudbou. Ak milujete rock, nebudete predsa počúvať jazz. Mám rád krimi žáner, nikdy nenapíšem ľúbostnú romancu. Toho sa moji čitatelia nedočkajú.

A konkurencia? Vo svete, aj na Slovensku je mnoho autorov, ktorí píšu krimi. Niekto sa nechá uniesť politikou, niekto históriou, ďalší vymysleným prípadom, niekto kladie väčší dôraz na literárnosť, iný sa necháva uniesť krutou realitou – to je aj moja šálka kávy ?.

Jeden z mojich priateľov – kníhkupcov mi raz napísal: „Ty, ako autor krimi, si na Slovensku predstaviteľom drsnej školy“. Nemám mu čo vytknúť, pretože trafil do čierneho. Je zrejmé, že americký autor Chris Carter je pre mňa to pravé orechové. Asi preto mi prischla medzi slovenskými recenzentmi prezývka „slovenský Carter“, čomu som úprimne rád, nakoľko doteraz každého prirovnávali a ešte zvyknú porovnávať s Dominikom Dánom, čo je na škodu. Verím, že rozdiel medzi nami dvomi, zvlášť v našej tvorbe, je už výrazne citeľný. Zvyknem vo svojich knihách opisovať veci veľmi detailne, dosť surovo, drsne, nedávam si pomyselnú servítku pred ústa. Vražda nie je nič pekné, nebudem ju prikrášľovať. Krv je skrátka krv, nie mlieko.

Je známe, že príbehy obsiahnuté vo Vašich knihách, sú založené na skutočných udalostiach. Vychádzate výlučne z prípadov, ktoré sa odohrali na Slovensku?

Áno, príbehy sú založené na skutočných udalostiach. To bez debaty. Avšak nemôžem tvrdiť, že sa všetky stali na Slovensku. Čoraz viac sa nechávam inšpirovať udalosťami, ktoré sa stali za hranicami Slovenska. Mojou snahou však je, ako je o mne známe, infiltrovať dej do Košíc a jeho blízkeho okolia. Takže aj napriek tomu, že sa niečo udialo v New Yorku, hoci iba nepatrná časť deja, prenesiem to do košických ulíc a vybudujem na tom silný príbeh. Občas stačí zmienka o niečom, niekedy iba drobná správa z novín a z malého námetu vyrastie príbeh hodný niekoľko stoviek strán.

Udalosti sa snažím vykresliť maximálne reálne, hoci sa priznám, že aj ja sa musím trochu krotiť. Išlo by to ešte drsnejšie, ale predsa len, nepíšem horory. Možno niekedy napíšem aj ten alebo niečo tak napínavé, že bude ťažké rozoznať, či ide o tak napínavý príbeh alebo horor. Určite ma láka písať aj samostatné trilery, ktoré nebudú mať nič spoločné s linkou detektívov Romana a Viki. Niečo podobné vyviedol Jo Nesbo s románom Lovci hláv, ktorý nemá absolútne nič spoločné so sériou s Harrym Holom.

Nedávno uzrela svetlo sveta už Vaša ôsma kniha, ktorá dostala vcelku tajomný názov – Red Wine 69. Môžete nám ju trochu priblížiť?

Nuž, hrúbkou je spomedzi mojich ôsmich kníh najhrubšia. Má niečo okolo 352 strán a verím, že túto latku už nepodleziem ?.

Ako už napovedá indícia v anotácii, príbeh je vystavaný na zlej ľudskej vlastnosti – pomstychtivosti. Pre (ne)človeka, ktorý má krv na rukách, nič iné nemá význam. Od určitého okamihu žije iba pre pomstu. Žiadna ľútosť, iba chladný duch a ľad v srdci. Zomiera každý, kto mu stojí v ceste. Ak sa však pomsta skombinuje s hnevom, obete nečaká nič dobré. Rovnako ako v predošlých knihách, aj v tejto nebudú chýbať detailné opisy konania vraha. Napokon čitatelia, ktorí čítajú moje romány, už vedia, čo od mojich kníh čakať.

https://www.facebook.com/romanhornakautor/photos/1943648939147162

Po prvýkrát sa na vzniku románu podieľal ďalší človek, konkrétne žena, ktorá ma oslovila tak silným námetom, že som nemohol odolať. Predložila mi vypracovaný námet na troch stranách, založený na skutočnej udalosti. Vdýchol som im život a vznikol ďalší napínavý detektívny román Red Wine 69. Marike Berešovej ďakujem za skvelý námet. A verte, že bol skvelý, keď ma okamžite oslovil.

Každý z nás si v živote nesie dobré aj zlé. Niekto je rodený klamár, iný kleptoman, ďalší sukničkár. Ľudia mávajú veľa zlých vlastností. S niektorými bojujú, s inými nie. A ukazovať na niekoho prstom sa naozaj nevypláca. Chápem, že ľudia radi ukazujú prstom na iných, len akosi zabúdajú na bordel pred vlastným prahom. No napriek tomu by nikdy nemali zabudnúť na to biblické: „Kto si bez hriechu, hoď prvý kameňom“.

Odsudzovať je ľahké. Jazyk dokáže byť najhorším bičom. Preto pozor! Toľko k novinke. Viac neprezradím ?.

V čom sú, podľa Vás, Vaše knihy iné? Prečo by mal po nich v pravidelnej záplave noviniek čitateľ siahnuť?

Toto je skôr otázka na recenzentov. Oni čítajú, hodnotia. Ak by som tvrdil, že píšem fantasticky, vyzeral by som v očiach čitateľov ako samoľúby chválenkár a magor. Avšak, ak vaše dielo prečíta niekoľko desiatok recenzentov a drvivá väčšina sa zhodne v názore, že knihy sa čítajú jedným dychom, je to pre mňa signál, že nie je potrebné nič meniť, a ak áno, tak iba sa zlepšovať a posúvať hranice ešte ďalej. Je teda objektívnejšie, ak vaše knihy pochvália recenzenti aj samotní čitatelia. A predsa len, ak sa na nejakom názore zhodne nezávisle viacero ľudí, je to dôveryhodnejšie.

Máte vopred v zálohe viacero námetov na knihy, z ktorých si vyberáte alebo sa jednoducho vždy niečo objaví, keď sa rozhodnete pustiť do písania ďalšej?

Námetov je stále viac než dosť. Príde však deň, keď sa objaví niekto, niečo vám podsunie a povie: „Pouvažuj!“ Takto to bolo aj s najnovším románom. Mal som v úmysle napísať niečo iné, no objavila sa spomínaná autorka námetu a opýtala sa: „Pozrieš sa na tieto tri strany?“ A bolo rozhodnuté ?.

Čitatelia sa mohli stretnúť s Vašou tvorbou aj v rámci dvoch poviedkových zbierok, do ktorých ste prispel. Čo sa Vám písalo lepšie? Komplexný detektívny román alebo kratšia poviedka?

Nemám problém ani s poviedkami, no s románom sa vyhrám lepšie. Je tu väčší priestor. Poviedka viac limituje. Takže, román. Píše sa mi jednoznačne lepšie.

https://www.facebook.com/romanhornakautor/photos/1923997104445679

Máte nejaké rituály, prípadne zlozvyky, pri písaní?

Bohužiaľ alebo chvalabohu, nie. Nefajčím, ale pohárom vína nepohrdnem. Občas si dám desinu pivo.

A čo Váš čitateľský vkus, ostávate verný detektívkam alebo v rámci oddychu občas siahnete aj po inom žánri?

Samozrejme, zostávam verný, ale milujem aj históriu. Zvlášť staroveké Grécko a Rím či temný stredovek.

Chceli by ste na záver niečo odkázať čitateľom?

Vy ma posúvate, vy dávate zmysel mojej tvorbe. Nebyť vás, nemá zmysel tvoriť, sedieť polroka nad rukopisom románu. Ďakujem vám, ste mojou oporou. Keďže dnešná doba je rýchla, digitálna, elektronika je kam sa pozrieme, každý jeden čitateľ je vzácny. Skutočne vzácny. Ako diamant. Ďakujem vám, moji drahí, že čítate. Vy ste mojím hnacím motorom… ĎAKUJEM.