Smartfón v ruke, nekonečné scrollovanie, jedlo ako odmena či nakupovanie pre lepšiu náladu. Poznáte niečo z toho aj vy? Podľahnete tomu občas? To všetko môže byť súčasťou života, v ktorom hľadáme potešenie, ale postupne strácame schopnosť užívať si obyčajné veci. Kniha Dopamínová pasca ukazuje, prečo niekedy potrebujeme menej podnetov, viac úprimnosti a ochotu vydržať aj chvíle nepohodlia.
Dopamín sa často označuje za hormón šťastia. V skutočnosti ide o neurotransmiter, ktorý sa podieľa okrem iného na motivácii, učení a spracovaní odmien. Pomáha nám rozpoznávať, čo sa oplatí vyhľadávať, a ovplyvňuje naše očakávania aj správanie. Nie je teda problémom samotný dopamín. Bez jeho pôsobenia by sme nemali motiváciu učiť sa, objavovať nové veci ani usilovať sa o dosiahnutie cieľov. Otázkou je skôr to, čo sa stane, keď svoj mozog opakovane vystavujeme mimoriadne lákavým podnetom.
Rovnováha medzi potešením a bolesťou
Lembke upozorňuje, že moderný svet premenil niekdajší nedostatok na ohromujúci prebytok. Jedlo, nakupovanie, hazard, hry, pornografia aj sociálne siete sú dostupné takmer nepretržite. Smartfón pritom umožňuje vyhľadávať nové podnety prakticky kdekoľvek a kedykoľvek. Keď sa z príjemnej činnosti stane automatická reakcia na nudu, stres alebo nepríjemné emócie, môže sa postupne meniť aj náš vzťah k nej. Už nejde len o to, že si chceme niečo užiť. Niekedy to robíme preto, aby sme sa zbavili nepohody, ktorú sami nedokážeme inak zvládnuť.
Jednou z ústredných myšlienok knihy je rovnováha medzi potešením a bolesťou. Autorka vysvetľuje, že mozog sa usiluje udržiavať určitú rovnováhu a opakované intenzívne odmeňovanie môže viesť k tomu, že potrebujeme silnejšie alebo častejšie podnety, aby sme dosiahli podobný pocit uspokojenia.
Predstavte si človeka, ktorý si večer pustí jeden diel seriálu na oddych. Postupne však sleduje ďalší a ďalší, hoci je unavený a ráno musí skoro vstávať. Alebo niekoho, kto kontroluje telefón pri každej voľnej chvíli, pretože má pocit, že by mu mohlo niečo uniknúť. Pôvodná odmena sa mení na zvyk, ktorý už nie vždy prináša radosť.
Práve v tom spočíva pasca. Činnosť, po ktorej siahneme, aby sme sa cítili lepšie, nám môže časom začať komplikovať život. Menej spíme, horšie sa sústredíme, odkladáme povinnosti alebo strácame záujem o aktivity, ktoré nás kedysi tešili.
Lembke pritom nezostáva iba pri digitálnych návykoch. Na základe príbehov pacientov rozoberá aj vážnejšie formy závislostí a ukazuje, aké komplikované môže byť ich liečenie. Príbehy z klinickej praxe dodávajú vedeckým vysvetleniam ľudský rozmer a pripomínajú, že za závislosťou sa často skrývajú bolesť, hanba či snaha uniknúť pred vlastnými problémami.
Doprajte si studenú sprchu
Jednou zo zaujímavých tém knihy je aj dobrovoľné vystavovanie sa nepohodliu. Lembke opisuje výskum studenej vody, ktorý skúmal zmeny hladín dopamínu a noradrenalínu u dobrovoľníkov ponorených do vody s teplotou 14 stupňov Celzia. V citovanej štúdii sa desať mužov ponorilo do studenej vody na jednu hodinu. Výskumníci zaznamenali zvýšenie koncentrácie dopamínu v krvnej plazme približne o 250 percent a noradrenalínu o 530 percent. Ide o výsledky konkrétneho experimentu, nie o univerzálnu záruku rovnakého účinku u každého človeka. Prečítajte si o tom viac v článku Studená sprcha Jamesa Bonda vraj naštartuje organizmus.
Medzi najpraktickejšie témy knihy patrí radikálna úprimnosť. Lembke ju považuje za dôležitú súčasť zotavovania zo závislosti, ale aj za užitočný princíp pre ľudí, ktorí chcú lepšie porozumieť vlastnému správaniu.
Začína sa jednoduchými otázkami. Koľko času skutočne trávime na telefóne? Prečo si dávame ďalší pohárik, hoci sme pôvodne nechceli? Jeme preto, že sme hladní, alebo preto, že sme v strese? Dokážeme si priznať, že nám určitý návyk škodí, aj keď ho pred okolím zľahčujeme? Úprimné pomenovanie problému pomáha uvedomiť si vlastné konanie, ale aj otvorenejšie komunikovať s blízkymi.
Anna Lembke je profesorkou psychiatrie na Lekárskej fakulte Stanfordovej univerzity a odborníčkou na liečbu závislostí. Vo svojej práci spája klinické skúsenosti s vedeckým výskumom a v knihe Dopamínová pasca ich približuje zrozumiteľným spôsobom. Veľkou prednosťou publikácie je striedanie odborných vysvetlení s príbehmi ľudí, ktorí zápasia s rôznymi podobami závislostí. Kniha Dopamínová pasca preto nie je iba teoretickým výkladom fungovania mozgu. Čitateľ si pri nej môže uvedomiť vlastné návyky a zamyslieť sa, či niektoré z nich neovplyvňujú jeho život viac, než si pripúšťa.
Kniha vychádza v preklade Bibiány Lieskovanovej.
