Vlani začiatkom jesene vyšla kniha Na úteku od slovenskej autorky Michaly Ries. A bolo to veľké prekvapenie. Napohľad bežná knižka si našla tisíce čitateľov a veľmi pozitívne ohlasy. Teraz vyšlo pokračovanie prvej knihy, ktoré sa volá Na love.
Len si pripomeňme, že Na úteku bol príbeh nielen o láske a vzťahoch, ale aj o vyrovnávaní sa so stratou a o tom, že tie najťažšie zápasy sa často odohrávajú v našom vnútri. Nie vždy existuje ideálne riešenie problému, ktorý sa týka viacerých, občas musí niekto prehrať alebo ťahá za kratší koniec. A to často bolí.
V príbehu sme spoznali mladú ženu Júliu, ktorej stretnutie s motorkárom Adamom otriaslo celým jej svetom v základoch. Do deja ešte vstúpila Betka, Adamova snúbenica a Júliina kamarátka.
O knihe
Teraz je tu teda pokračovanie Na love.
Je zrejmé, že sa stretli v nesprávnom čase, ich láska nevydržala. Júlia nedokázala čeliť vlastnej zrade ani intenzite citov k Adamovi. Tentoraz sa na úteku zastaví a rozhodne sa vyrovnať s minulosťou. Chce ju uzavrieť a pohnúť sa ďalej.
Keď sa však s Adamom opäť stretnú, nič sa neuzavrie, práve naopak – jej láska vzplanie s rovnakou intenzitou ako jeho vášeň a zdá sa, že sú znovu na začiatku. Obaja sa rozhodnú, že sú lovci, a až do poslednej chvíle nie je jasné, kto z nich sa nakoniec stane korisťou.
Júlia je Adamova divoká karta. Keď na ňu prvýkrát stavil, stratil hlavu, pokoj aj plány do budúcnosti. A skončil s prázdnymi rukami.
Dokáže ho Júlia presvedčiť, aby im dvom dal druhú šancu?
Začítajte sa do románu Na love:
„Sedím na posteli a hľadím na telefón. Nie je v ňom SIM karta a WiFi mám vypnuté, takže ma nikto nemôže kontaktovať, no ja to aj tak nezmyselne očakávam. Už som tu takto celé hodiny, odkedy som prišla k babke. Keď som sa zjavila v jej dverách, nemusela som povedať ani slovo, môj výraz mal dostatočnú výpovednú hodnotu. Pritúlila ma do svojho teplého, milujúceho náručia, no prekvapivo som sa nerozplakala, hoci som to čakala. Nepovedala som jej, čo sa presne stalo, ale nemusí byť detektív, aby na to prišla aj bez mojej pomoci.
Pokašľalo sa to. Či skôr ja som to pokašľala.
Zložila som sa v druhej voľnej spálni, kedysi to bola otcova izba, ale už je dávno prerobená na izbu pre hostí, nie sú tu žiadne jeho stopy, nič ho tu nepripomína.
Keď sa zotmie, babka ma zavolá na večeru. Cítim sa zvláštne prázdna, otupená, akoby sa ma tie udalosti posledných dvoch dní ani netýkali a zúčastnila som sa ich iba ako pozorovateľ — myslím na ne, ale nebolia. Aspoň nie príliš. Pravdepodobne je to len dočasný stav, ale aj tak som zaň vďačná.
Jeme v tichosti, po prvých pokusoch o konverzáciu, na ktoré som nereagovala, to babka vzdala. Teraz už len na mňa podchvíľou upiera ustarostený pohľad. Nechutí mi jesť, ale zodpovedne sa nútim do každého hltu, kým zjem takmer všetko na tanieri.
„Som v pohode,“ vyrieknem potichu a zložím vidličku, keď už tie jej pohľady nedokážem vydržať.
„Nie si.“
„Budem v pohode,“ opravím sa. To je pravda, aj keď s neurčitým časovým rámcom.
„Chceš sa o tom porozprávať?“
„Neskôr.“
„Zostávaš tu natrvalo?“
Neviem, či tým myslí svoj byt alebo mesto, ale nemám chuť na dlhé reči, tak odpoviem len stručne: „Do Bratislavy sa už nevrátim.“
Vstanem s tým, že si idem ľahnúť, odložím svoj tanier do umývačky a odšuchcem sa späť do izby. Chcela by som sa osprchovať, som spotená a lepkavá, no keď sa umyjem, zmyjem zo seba aj Adama a na to sa dnes ešte necítim. Tak sa vyzlečiem do nohavičiek, natiahnem si prvé tričko, ktoré vyhrabem z tašky, a ľahnem si. Vplyvom nedostatku spánku z predchádzajúcej noci a tiež emočného vypätia zaspím takmer okamžite.“
Milan Buno, knižný publicista
Viac info o tomto titule nájdete tu:
