Kvôli moci sú schopní čohokoľvek: Severský triler Gangréna poukazuje na aktuálne spoločenské problémy

Brutálny bombový útok, ktorý si vyžiadal niekoľko obetí, otriasol celým Švédskom. Pri výbuchu auta zahynula rodina štokholmskej štátnej zástupkyne.
Je tu Gangréna, piata kniha s vyšetrovateľmi Tomom Stiltonom a Oliviou Rönningovou.
Severské krimi, ktoré otvára aktuálne spoločenské problémy. Islamský štát, kalifát, sexuálne zločiny, neľútostný boj o moc.

O knihe

Polícia má podozrenie, že pri výbuchu išlo o teroristický čin, preto sa do vyšetrovania zapája aj Národné operatívne oddelenie. Zakrátko sa podarí zatknúť podozrivého, lenže ten jednoznačne popiera, že by krvavý čin spáchal.

Technické dôkazy však svedčia proti obvinenému mužovi. Olivia Rönningová a komisárka Mette Olsäterová sa obávajú, že by mohlo dôjsť k justičnému omylu, a preto obnovia vyšetrovanie prípadu. Prvý raz ho samostatne vedie Olivia. Ocitá sa vo svete, kde sa muži dopúšťajú sexuálnych zločinov a v záujme udržania moci sú schopní čohokoľvek.

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

 

Tom Stilton sa zdržiava v meditačnom centre v Thajsku. Potrebuje sa pozbierať a spamätať zo zločinu, ktorého sa nedávno dopustil. V centre ho kontaktuje neznáma Švédka, ktorá potrebuje jeho pomoc pri hľadaní muža. Údajne žije na riečnej lodi v Zlatom trojuholníku, odkiaľ pochádza veľká časť svetovej produkcie heroínu. Tom Stilton ponúkanú prácu prijme a vyšetrovanie vedie k nečakaným odhaleniam.

 

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

 

Nové severské krimi Gangréna je triler dvoch vynikajúcich scenáristov, plný nečakaných zvratov, akcie a intríg. Majstrovsky vykreslili atmosféru, brilantne vyskladali postavy a dotkli sa viacerých horúcich spoločenských aj politických otázok. Nútia zamýšľať sa, majú inteligentné zápletky, výborný štýl písania. Táto kombinácia – k tomu pridajme svižné dialógy a surrealistický humor v pozadí – robia z ich kníh tie najlepšie švédske detektívky súčasnosti.


Začítajte sa do novinky Gangréna:

Sever Thajska

Malý Pluto uháňal hustou tmavou džungľou. Po chrbte mu stekala krv, lebo keď sa pchal popod plot z ostnatého drôtu, spôsobil si dlhé a hlboké rany. Ešte šťastie, že pri tom nestratil plastové vrecko. Počul, ako mu kdesi za chrbtom zavýjajú psy, ale tie ho nedobehnú, lebo tunajší terén pozná ako vlastnú dlaň, dokonca aj v najväčšej tme. Pluto má dvanásť rokov, z nich štyri prežil tu. Po klzkom bahnitom chodníku sa zošmykol ku korytu rieky. Medzi stromami sálalo teplo. Cítil, ako mu do otvorených rán dorážajú muchy. No už to nemal ďaleko. Popri rieke sa dá napredovať rýchlejšie. Potom prebehne ešte pár sto metrov po pláži a už bude v bezpečí. Na okamih zastal, aby lapil dych. Psí štekot ustal. Teraz počul iba známe zvuky a tlmený hukot žltohnedej tečúcej vody. Pre istotu opäť skontroloval vrecko. Nevážilo takmer nič, obsah bol však ťaživý.
Pri troche skromnosti by si s ním mohli vystačiť nadlho.
Vtom rieku preťal široký lúč chladného modrastého svetla. Malý Pluto sa strhol. Často sa stávalo, že po rieke sa v nočnej tme plavili lode s vypnutým motorom a so silným reflektorom. Na palube striehli nebezpeční chlapi a snorili po chlapcoch, ktorí sa dostali za ostnatý plot.
Tentoraz márne.
Mraky sa rozostúpili a uvoľnili miesto jasnému mesačnému splnu. Malý Pluto prudko vydýchol a prebehol posledný úsek k svahu, za ktorým sa skrývala nenápadná zátoka. Porozhliadal sa. Stará riečna loď stála v závetrí. V mesačnom svite pripomínala opustený vrak plný mátoh. Kde-tu sa zalesklo okrúhle okno či ventil, no palubu stihli obrásť liany, čo sa navinuli na komín, drevo sa rozsušilo a v škárach bujnel sivozelený mach. Malý Pluto pozorne sledoval loď.
Volala sa Contamana.
Bola jeho domovom.
Opatrne liezol po rebríku. Presne poznal miesta, kde vŕzga či zapraská, a starostlivo sa im vyhýbal. V nijakom prípade nesmie zobudiť Dechu. Bosými nohami prebehol po tvrdej drevenej palube a v ruke silno zvieral plastové vrecko. Rany na chrbte ho pálili, no to ho netrápilo.
Lebo mal šťastie.
Prikradol sa k zadnej kajute a potom sa obzrel. Nijaký pohyb, nijaký zvuk, nijaký Decha. Výborne. Dvere kajuty boli pootvorené, za nimi ho čakali jeho rovesníci. Zrejme ho zaregistrovali už dolu pri rieke. Vkĺzol dnu a chlapci za ním rýchlo zatvorili dvere. Boli traja, každý inej výšky, no všetci vychudnutí. A v rovnakých krátkych čiernych nohaviciach. Na dlážke horela sviečka, popri stenách kajuty ležali štyri matrace, pod vetrákom stála podlhovastá bambusová klietka so zvieraťom. Plamienok sviečky sa odrážal od jeho tvrdého panciera. Bol to šupinavec. Chlapci ho včera chytili v džungli. V Chiang Rai ho predajú za slušné peniaze, len ho treba ponúknuť správnym ľuďom.
„Bolí ťa to?“ spýtal sa šeptom chlapec, keď uvidel jeho chrbát.
„Skôr svrbí.“
Druhý chalan mu handričkou opatrne zotrel krv. To už bolelo, no Malý Pluto sa usiloval ani nehlesnúť.
„Ďakujem,“ povedal a vyvrátil obsah vrecka.
Na tmavú dlážku sa vysypali rastliny s tobolkami plnými zrniečok. Pár sekúnd nemo zízali na makovice. Všetci dobre vedeli, že mámivá červeň lupeňov je predzvesťou cesty do sveta černejšieho než noc, za hranice času a priestoru. Už teraz sa im zvyšoval tep, lebo krok do makovej noci vždy prinášal divoké uvoľnenie. Chalanov od napätia oblieval pot. Malý Pluto odkiaľsi vytiahol kúsok alobalovej fólie a položil ju na dlážku. Pripravili si žiletky a každý si vybral makovicu. Pomaličky a opatrne ju narezali z dvoch strán a vytekajúce červené mlieko nechali odkvapkávať na alobal. Keď ho bolo dosť, s očakávaním sa na seba pozreli. Doteraz konali v úplnom tichu, lebo Dechova veľká kajuta nebola ďaleko. V noci neraz zreteľne počuli jeho chrápanie, a to bolo dobré znamenie. Teraz však v jeho kajute panovalo ticho.
Po chvíľke šťava stuhla.
Malý Pluto si pripravil krátku plastovú slamku, jeden z chalanov nadvihol alobal a podržal ho nad plameňom sviečky. Zakrátko sa začala dvíhať para.
„A teraz ideme loviť draka,“ šepol Malý Pluto.
Vložil si do úst slamku a pustil sa cez ňu nasávať výpary. On zohnal rastliny, takže mal právo začať. Po chvíli však slamka putovala dokola.
Malý Pluto inhaloval, potom sa jednoducho zvalil na svoj matrac. Bol tvrdý a tenký, ale zvykol si. Tvrdá dlážka ho už nezaujímala, práve teraz mieril úplne inde, na miesta, ktoré sa dajú navštíviť iba počas makovej noci.
Na miesta, kde sa aj spomienky na horiace a nariekajúce nemluvniatko strácajú v mliečnych výparoch.

Keď o niekoľko hodín neskôr mesiac opäť zakryli mraky a sviečka dohorela, drak sa rozplynul. V rozhorúčenej kajute spali na matracoch štyria chlapci. Jeden z nich, Malý Pluto s palcom v ústach, ležal vedľa klietky so šupinavcom.
No už prichádzajúce ráno ho donúti opäť si na všetko spomenúť.

Ako zvyčajne, obyvateľov Štokholmu zaskočil mráz a sneženie. „Dofrasa, čo to má byť? Teraz? Koncom zimy?“ Za pár hodín sa vytvorila taká poľadovica, že autá stáli v niekoľkokilometrových kolónach. Ľudia napokon usúdili, že treba vystúpiť z auta a ísť pešo. Sneh sa valil veľkou rýchlosťou a zasýpal čoraz viac ulíc, dokonca aj v centre mesta. Správy sa len tak hemžili katastrofickými titulkami: „Najhoršia zima, na akú sa pamätáme!“ Pamäť médií však siahala nanajvýš o nejaký ten rôčik dozadu.
No treba uznať, že naozaj poriadne snežilo a mráz v noci klesol aj pod mínus dvadsať stupňov. Na čerpacích staniciach i v obchodoch ľudia vykúpili nemrznúcu zmes a balíky dreva na podkurovanie. Tí, ktorí sa odvážili vystrčiť nos z teplých domov, cítili, ako sa im ľadový vetrisko priam zahryzáva do líc.
Takáto situácia vládla aj vo štvrti Gribbylund v meste Täby.
Bol dvadsiaty štvrtý február, sedem hodín ráno a snežný pluh robil všetko, čo vládal, aby nesprávne parkujúce autá zmenil na ľadovú jaskyňu. Bezpečnostný strážnik, ktorý hliadkoval na neďalekom parkovisku pri obchodnom centre, sa rýchlymi cvikmi usiloval aspoň trochu zahriať a v duchu preklínal sám seba, že súhlasil s výmenou služby. Starší muž, ktorého do pekelného nečasu vyhnal jeho nedočkavý havkáč, sa rozhodol, že na psie exkrementy nohou navalí sneh, lebo kým by vytiahol vrecko a odpratal ich, asi by mu prsty odpadli do záveja. Keď rýchlo opúšťal miesto svojho priestupku, pod nohami mu praskal ľadový sneh a z úst mu stúpal prerývaný prúd horúceho dychu. Nenápadne sa poobzeral po okolí a najbližších vilách. Všimol si suseda, ktorý práve otváral kufor čierneho audi, čo parkovalo pred garážou, z ktorej viedla šnúra na ohrievač motora. Starší muž mu zamával, sused si ho však nevšimol.
Z vedľajšieho domu vyšiel na ulicu ďalší sused a otvoril poštovú schránku na bráničke. Raňajšie noviny mu zatiaľ nedoručili. V takejto situácii ani nečudo, povedal si v duchu a vrátil sa k autu. Muž sa volal Kaj Brovall a spolu s rodinou sa chystal do Sälenu. Jemu aj manželke sa podarilo uvoľniť zo zamestnania, aby týždňové jarné prázdniny strávili s dcérou na lyžovačke.
Veľmi im na tom záležalo.
Všetko bolo pripravené, teraz chcel čím skôr vyraziť na cestu. Vzhľadom na zložitú dopravnú situáciu hrozilo, že sa parádna lyžovačka zmení na putovanie po čajovniach pod okolitými kopcami, preto mal naponáhlo. Vošiel do vily natretej žltou farbou, aby posúril manželku a dcéru. Vlastne najmä dcéru, lebo manželka sa vychystala, už potrebovala iba skontrolovať mejly, zato dcéra Ida bola ťažší oriešok. Mala šestnásť rokov a tomu prislúchajúce tempo, predovšetkým pri vnímaní času. „Najneskôr o siedmej musíme vypadnúť!“ to pre otca značilo, že presne o siedmej, no v jej chápaní to znamenalo čosi iné. Sedem hodín vnímala ako orientačný čas, keď by sa mala rozhýbať. Netrpezlivý Kaj vošiel do jej izby, no našiel ju polooblečenú, ako si na Facebooku vymieňa názory s priateľom Sebastianom.
„Oci, už idem!“
Ida si povzdychla a slovo idem vyslovila spôsobom, ktorým Kajovi jasne naznačila, aký nemožný je tým svojím večným stresovaním. Kaj zaťal zuby a pobral sa do pracovne.
Ešte raz skontroloval celú miestnosť, na pohovke napravil pár vankúšov. Pekná pracovňa svojím zariadením prezrádzala vkus aj výšku príjmov. Kaj pracoval ako audítor a jeho žena ako prokurátorka. Dom si kúpili z manželkinho dedičstva a zariaďovali si ho postupne a starostlivo.

Milan Buno, literárny publicista

Kniha vyšla v preklade Márie Bratovej.

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

 

Autor: Deni

Milovníčka kníh a všetkého, čo súvisí s knižným svetom. Najčastejšie ma nájdete v kníhkupectve, pretože tam sa cítim skutočne sama sebou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.