Lakový paraván – historická detektívka od svojrázneho a originálneho autora

Zločin a spravodlivosť v svojráznom podaní jedného z najoriginálnejších autorov kriminálneho žánru a naslovovzatého znalca starej Číny.

Robert van Gulik a jeho Lakový paraván. Opäť vyšiel v reedícii, čím potešil množstvo slovenských čitateľov, milovníkov historických detektívok.

zdroj: bux.sk

Hlavný hrdina románov Roberta van Gulika sudca Ti – skutočná historická osobnosť – sa preslávil ako štátnik a vyšetrovateľ zločinov. I keď mnohé z jeho príbehov sú vymyslené, autor čerpal motívy z originálnych staročínskych zdrojov.

Sudca Ti je hlboko vnímavý a spravodlivý človek, ktorého najväčšou prednosťou je pochopenie pre slabosti blížnych. A práve toto pochopenie a znalosť ľudskej psychiky spolu s prenikavým intelektom mu zvyčajne pomôžu odhaliť páchateľa. Nie je to inak ani na vytúženej dovolenke, kde ho namiesto oddychu čakajú tri zložité prípady.
Sudca Ti cestuje do okresu We-ping inkognito – chce tam oddychovať a navštíviť svojho starého kolegu sudcu Tenga. Po príchode vystupuje v prestrojení a s pomocou svojho pomocníka Čchiao Taja a priaznivých okolností opäť rieši niekoľko prípadov naraz.

 

„Posadol ma lakový paraván.“ Teng sa odmlčal a ukázal na vysokú zástenu z červeného laku za sudcovým chrbtom.
…. „Aby ste totiž rozumeli, štyri obrazy tohto paravánu zhodou okolností predstavujú štyri rozhodujúce obdobia môjho života.“

 

zdroj: precitane.sk

 

Začítajte sa do detektívky Lakový paraván:

1

Hlboko zmätený stál na prahu knižnice. Zrak mal zahmlený, neodvážil sa podísť k písaciemu stolu. Oprel sa chrbtom o zárubňu, privrel oči, pomaly dvíhal ruky a potom si stisol prstami sluchy. Prenikavá bolesť hlavy sa teraz menila na tupé búšenie. V ušiach mu prestalo zvoniť. Z diaľky z nádvoria svojho paláca počul známe zvuky – sluhovia sa po sieste znovu ujímali svojich povinností. Čoskoro mu komorník prinesie popoludňajší čaj.
S nesmiernym úsilím sa vzchopil. Uľahčene postrehol, že už vidí lepšie. Rýchlo zdvihol ruky a pozorne si ich poprezeral. Nevidel nijaké krvavé škvrny. Pozrel na velikánsky písací stôl z masívneho ebenu. Na jeho vyleštenej doske sa zrkadlili vädnúce kvety v zelenej nefritovej váze. Lenivo si pomyslel, že ich už manželka mala vymeniť; kvety vždy vyberala v záhrade sama. Zrazu pocítil prázdnotu v žalúdku. So šialeným úsilím sa vtackal do miestnosti a podarilo sa mu dostať k stolu. Obišiel ho, dychčiac a opierajúc sa o jeho hladký okraj, a spustil sa do kresla.
Pevne stískal operadlá. Usiloval sa prekonať závrat, ktorý sa ho znovu zmocňoval. Keď záchvat prešiel, otvoril oči. Pri stene oproti uvidel ten vysoký lakový paraván. Rýchlo odvrátil zrak, ale paraván akoby sa pohyboval spolu s jeho očami. Vysokým chudým telom mu zalomcovala prudká triaška. Inštinktívne si pritiahol voľný domáci odev. Znamená to koniec, začína šalieť! Na čele sa mu perlil studený pot. Budem vracať, pomyslel si. Sklonil hlavu a uprene pozeral na listinu, ktorú mu jeho poradca položil na stôl; zúfalo sa pokúšal sústrediť.
Kútikom oka zazrel vchádzať komorníka s tácňou. Chcel odpovedať na jeho úslužný pozdrav, ale vyschnutý jazyk mal spuchnutý a nepoddajný. Keď mu postarší muž v dlhom sivom šate s čiernou priliehavou čiapočkou na vrchhlave úctivo podal šálku, sudca ju rýchlo chytil a napil sa čaju. Čím viac ho vypije, tým mu bude lepšie. Prečo ten roztrasený starý blázon nejde preč? Na čo čaká? Pohol perami, že utrúsi zlostnú poznámku. Vtedy zbadal na tácni veľkú obálku.
„Vaša ctihodnosť,“ povedal starý komorník, „istý návštevník, akýsi pán Šen, práve priniesol tento list.“
Hľadel uprene na list. Ešte si nedôveroval natoľko, aby zdvihol ruku a vzal si ho. Na obálke bola smelým, oficiálne pôsobiacim rukopisom napísaná adresa:
„Teng Kanovi, sudcovi okresu Wej-ping. Do vlastných rúk.“ V ľavom dolnom rohu bola obrovská červená pečať prefektúry.
„Pretože je označený slovami ,do vlastných rúkʻ ,“ ozval sa komorník sucho a korektne, „myslel som, že bude najlepšie, ak ho hneď odnesiem vašej ctihodnosti.“
Sudca vzal obálku a mechanicky siahol po svojom bambusovom nožíku na papier. Ako jeden zo stoviek okresných sudcov bol iba malým kolieskom v obrovskej administratívnej mašinérii mocného čínskeho cisárstva dynastie Tchangovcov. A hoci vo svojom vlastnom okrese Wej-ping bol najvyšším vládnym úradníkom, bol iba jedným z asi tucta okresných sudcov, podliehajúcich prefektovi v Pien-fu. Komorník mal pravdu: návštevníka prinášajúceho osobný list od prefekta neslobodno nechať čakať. Vďaka nebesám znovu vie myslieť!
Rozrezal obálku. Obsahovala hárok úradného papiera. List pozostával iba z niekoľkých riadkov:

Dôverné. Doručiteľovi tohto listu, Ti Žen-ťiemu, sudcovi okresu Peng-laj, ktorý sa zúčastnil porady na prefektúre a teraz sa vracia na svoje pôsobisko, bola povolená týždenná dovolenka. Má ju stráviť v prísnom inkognite v okrese Wej-ping. Poskytnite Timu najvšemožnejšiu pomoc.

 

Prefekt

Sudca Teng pomaly poskladal list. Jeho kolega z okresu Peng-laj sa nemohol zjaviť v nevhodnejšom okamihu. A prečo prišiel inkognito? Hrozia nejaké nepokoje? Prefekt, ktorý bol známy svojimi nekonvenčnými metódami, mohol rovnako dobre poslať tohto Tiho na tajné vyšetrovanie. Nemá ho poslať preč pod zámienkou, že je chorý? Nie, to by v domácnosti vzbudilo podozrenie: veď ráno bol v poriadku. Rýchlo dopil zvyšok čaju.
Cítil sa už oveľa lepšie. Keď oslovil komorníka, mal pocit, že hlas mu znie takmer normálne:
„Nalej mi ešte čaj a potom mi prines oficiálne rúcho.“
Starec pomohol svojmu pánovi obliecť si dlhú róbu z hnedého brokátu a podal mu hranatú čiapku z čierneho tylu. Sudca si zaviazal šerpu okolo pása. „Teraz môžeš uviesť pána Šena,“ povedal. „Prijmem ho tu, v knižnici.“
Len čo komorník vyšiel, sudca Teng podišiel k širokej ebenovej lavici, určenej na prijímanie návštev. Stála pri bočnej stene pod pergamenovou krajinomaľbou. Sadol si do ľavého kúta a presvedčil sa, že stadiaľ vidieť iba polovicu lakového paravánu. Vrátil sa k stolu. Vďaka nebesám znovu vládze pevne kráčať. Ale čo ak sa mu ešte raz zakalí myseľ? Ako tam stál zahĺbený do úvah, dvere sa otvorili a vošiel sluha. Podal svojmu pánovi červenú navštívenku s dvoma veľkými znakmi – bolo na nej meno Šen Mo. Do ľavého dolného rohu ktosi pripísal drobným písmom ̦obchodný cestujúciʻ.
Vysoký, širokoplecí chlap s hladkou čiernou bradou s dlhými bokombriadkami vošiel a uklonil sa, ruky ukryté v priestranných rukávoch vyblednutého belasého odevu. Na obnosenej čiapke nemal označenie hodnosti. Sudca Teng mu vrátil úklon a niekoľkými slovami ho privítal. Potom ponúkol hosťa, aby si sadol na lavicu po ľavej strane nízkeho čajového stolíka. Sám sa posadil oproti nemu a komorníkovi postávajúcemu pri dverách energicky naznačil, aby ich nechal osamote.
Keď sa dvere zavreli, bradáč sa prenikavo zadíval na hostiteľa bystrými, pozornými očami a prehovoril hlbokým, príjemným hlasom:
„Už dávno sa teším na stretnutie s vami, Teng. Ešte keď som pôsobil v sídelnom meste, počul som o vás všade chvály ako o jednom z našich najväčších básnikov. A takisto ako o výnimočne schopnom administrátorovi.“
Sudca Teng sa uklonil.
„Ste veľmi láskavý, Ti. Kedy-tedy zosmolím pár veršíkov, len tak, aby som si skrátil voľný čas. Sotva by som sa opovážil dúfať, že tak veľmi zaneprázdnený kolega, známy ako znalec literatúry a navyše ako zápalistý odhaľovateľ zločincov, by ráčil venovať pozornosť môjmu úbohému dielu.“ Odmlčal sa. Nevoľnosť sa vracala, uvedomil si, že nevládze pokračovať vo výmene obvyklých zdvorilostných lichôtok. Zaváhal a dodal: „Jeho excelencia prefekt píše, že ste tu prísne inkognito. Znamená to, že vaša návšteva súvisí s vyšetrovaním nejakého zločinu? Prepáčte mi moju zvedavosť, ale…“
„Nič sa nestalo“ povedal sudca Ti s ospravedlňujúcim úsmevom. „Nevedel som, že list, v ktorom ma prefekt predstavuje, je formulovaný tak stroho. Naozaj dúfam, že vás zbytočne neznepokojil! Faktom je, že ma povinnosti v Peng-laji pomerne vyčerpávajú – bezpochyby preto, lebo nemám dostatok skúsenosti. Viete, Peng-laj je mojím prvým pôsobiskom na poste okresného sudcu. Práve som uvažoval, že si vezmem krátku dovolenku, keď ma predvolali z prefektúry na poradu o pobrežnej obrane. Môj okres leží na pobreží oproti Kórejskému polostrovu a naši kórejskí vazali sú tohto času dosť spurní. Prefekt ma zamestnával od rána do noci. Prítomný bol aj vysoký hodnostár zo sídelného mesta… nuž, viete, ako je to, keď človek musí byť k dispozícii tým prepiatym ľuďom! Porada trvala štyri dni, a keď sa vrátim do Peng-laja, bezpochyby tam nájdem kopu záležitostí čakajúcich na vybavenie. Preto som požiadal o krátku dovolenku a chcel by som ju stráviť vo vašom okrese, preslávenom mnohými historickými pamiatkami a krásnym okolím, ktoré ste tak skvelo opísali vo svojej poézii. Toto a iba toto je dôvod, pre ktorý som žiadal, aby som tu mohol vystupovať inkognito, a prečo si hovorím Šen Mo, obchodný cestujúci.“
„Rozumiem,“ prikývol hostiteľ. S trpkosťou si pomyslel: Na dovolenke, namojveru! Keby nie prefektovho listu, mohol som ho o deň či dva vypoďkať. Nahlas pokračoval: „Naozaj je to úľava, odložiť na čas formálne povinnosti nášho úradu a pohybovať sa voľne ako jednoduchý občan! Ale čo členovia vášho sprievodu?“
„Čo sa toho týka,“ odvetil sudca Ti, „vzal som so sebou iba jedného zo svojich pobočníkov, schopného muža menom Čchiao Taj.“
„Nepovzbudzuje to vášho podriadeného k… ehm… nepatričnej dôvernosti v správaní?“ spýtal sa Teng pochybovačne.
„Musím sa priznať, že som na to nikdy nepomyslel,“ odvetil sudca s pobaveným úsmevom. „Môžete mi odporúčať neveľký, ale čistý hostinec, kde by som sa mohol ubytovať? A ktoré z najvýznamnejších pamiatok by si mal návštevník pozrieť?“
Teng si odchlipol z čaju. „Zarmucuje ma, že vaša túžba po anonymite ma zbavuje potešenia prijať vás vo svojom dome ako čestného hosťa. Ale pretože trváte na svojom, radím vám, aby ste sa ubytovali v hostinci U letiaceho žeriava, ktorý má skvelú povesť a navyše nie je ďaleko od súdnej budovy. A čo sa týka pamätihodností, predstavím vás svojmu poradcovi a hlavnému pomocníkovi Pan Ju-temu. Tu sa narodil i vyrástol a pozná v tomto meste každý kamienok. Dovoľte mi, aby som vás k nemu odviedol, jeho kancelária je za pisárňou.“
Sudca Teng vstal. Keď ho sudca Ti nasledoval, zbadal, že jeho hostiteľ zrazu stratil rovnováhu. Aby sa zachránil pred pádom, zachytil sa oboma rukami operadla lavice.
„Necítite sa dobre?“ spýtal sa sudca Ti s úzkosťou v hlase.
„Nič to nie je, iba ľahký závrat!“ odvetil Teng s chabým úsmevom. „Som trochu unavený.“ Podráždene pozrel na komorníka, ktorý práve vošiel. Starec sa hlboko uklonil pred svojím pánom a tlmene povedal:
„Ospravedlňujem sa, že vyrušujem vašu ctihodnosť, ale chyžná mi práve oznámila, že pani domu ešte po sieste nevyšla z izieb a že dvere jej spálne sú zamknuté.“
„To je pravda, zabudol som ti to pred chvíľou povedať,“ odvetil sudca Teng. „Po obede dostala od svojej staršej sestry súrne pozvanie na vidiek. Oznám to služobníctvu.“ Keď sluha napriek tomu váhal, Teng sa podráždene spýtal: „Na čo čakáš? Nevidíš, že som zaneprázdnený?“

Milan Buno, literárny publicista

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

Podeľte sa zo mnou o vás názor :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.