Najnovší román obľúbenej austrálskej autorky Liane Moriarty vyšiel pod názvom Kto je bez viny vo vydavateľstve Ikar. Autorka sa opäť raz zamerala na vyobrazenie ľudských charakterov a vzťahov. Pôjde o jej typický rukopis alebo dokázala prísť s niečím novým?

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 448
VÄZBA: pevná

Austrálska spisovateľka Liane Moryarty (1966) začínala pôvodne ako marketingová manažérka vo vydavateľstve. Okrem románov napísala aj sériu kníh pre deti, ktorá bola publikovaná pod pseudonymom Nicol Berry. Kniha Kto je bez viny je už v poradí 5-tym románom, ktorý autorke vyšiel v slovenčine prostredníctvom vydavateľstva Ikar.

Anotácia:

Šesť zodpovedných dospelých. Tri rozkošné deti. Jeden psík. Normálny víkend. Čo sa môže pokaziť?

Sam a Clementine vedú príjemný, veľmi rušný život. Majú dve malé dcérky, Sam práve nastúpil do vysnívaného zamestnania, bohémska čelistka Clementine sa pripravuje na životne dôležitý konkurz. Ak existuje niečo, na čo sa môžu spoľahnúť, potom sú to práve oni dvaja a ich vzťah.
Clementine a bezdetná účtovníčka Erika sú staré priateľky. Stačí jeden pohľad a nemusia si nič hovoriť. Ich vzťah je však dosť zložitý, Erika bezhranične obdivuje Clementine a tej to už tak trochu prekáža. Takže keď ich Erika na poslednú chvíľu pozve na grilovačku u susedov Tiffany a Vida, na ktorú sa chystá s manželom Oliverom, Clementine a Sam neváhajú. Susedia sú zaujímaví a milí ľudia, tiež majú dcérku, a tak veria, že spoločne sa budú cítiť príjemne.
Ale niečo sa prihodilo.
Prešli dva mesiace a oni si stále kladú otázku: Čo by sa stalo, keby sme tam nešli? A najmä: Čia je to vina?

V románe Kto je bez viny sa Liane Moriarty majstrovsky venuje základným otázkam života: manželstvu, sexu, rodičovstvu, priateľstvu. Ukazuje, ako pocit viny dokáže otriasť zdanlivo silnými vzťahmi a ako to, o čom mlčíme, môže byť silnejšie ako to, čo robíme.

Úryvok z knihy Kto je bez viny:

„Erike zazvonil mobil a strhla sa ako vždy pri zvonení. („Je to telefón, Erika,“ hovorieval jej Oliver. „Telefón je na to, aby zvonil.“) Videla, že volá mama, posledná osoba na svete, s ktorou by sa jej teraz chcelo rozprávať, ale taxikár sa hniezdil na sedadle, oči upieral na ňu, nie na cestu, doslova si oblizoval pery v očakávaní bezplatného účtovníckeho poradenstva, ktoré by teraz mohol dostať. Taxikári vedeli tak trochu o všetkom. Túžil jej povedať o úžasnej možnosti daňového úniku, o ktorej počul od jedného z pravidelných zákazníkov. Ale Erika nebola taká účtovníčka. Výraz „možnosť daňového úniku“ sa jej nepáčil. Mama je menšie zlo.

„Ahoj, mami.“

„No ahoj! Nečakala som, že zdvihneš!“ Mama hovorila nervózne, vzdorne. Neveštilo to nič dobré.

„Bola som pripravená, že nechám odkaz!“ vyhlásila Sylvia vyčítavo.

„Mrzí ma, že som zdvihla,“ odvetila Erika. Naozaj ju to mrzelo.

„Nemusí ťa nič mrzieť, samozrejme, len sa musím inak nastaviť. Mám nápad, čo keby si si vypočula odkaz, ktorý som si pripravila?“

„Tak do toho,“ súhlasila Erika. Pozerala na upršanú ulicu – nejaká žena bojovala s dáždnikom, dáždnik bojoval s vetrom. Erika videla, ako tá žena nečakane stratila nervy a hodila dáždnik do odpadkového koša, ani nespomalila, ďalej kráčala v daždi. Múdro si urobila, pomyslela si Erika, pobavená tým divadielkom. Jednoducho ho vyhoď. Odhoď tú oštaru do smetí.

Mamin hlas jej znel v uchu hlasnejšie. Akoby si priložila mobil bližšie k ústam. „Chcela som povedať: Erika, srdiečko, to som chcela povedať, Erika, srdiečko, viem, že práve nemôžeš hovoriť, lebo si v práci, čo je veľká škoda, že musíš trčať v kancelárii v takýto krásny deň, hoci nie je krásny, to musím priznať, v skutočnosti je hrozný deň, príšerný deň, ale normálne mávame v tomto ročnom období krásne dni, a vždy keď sa ráno zobudím a pozriem na modrú oblohu, pomyslím si – ach bože, taká škoda, chudera
Erika musí v takýto krásny deň trčať v kancelárii! To si vždy myslím, ale človek zrejme musí platiť za úspech spoločnosti! Škoda, že nie si správkyňou parku alebo nemáš iné povolanie, pri ktorom by si mohla byť vonku. Pôvodne som nechcela povedať to o tej správkyni parku, to mi len teraz napadlo, ale vlastne viem, prečo mi to napadlo – Sallin syn práve skončil školu a bude správcom parku, a keď mi to prezradila, pomyslela som si, chápeš, aké skvelé povolanie, múdry nápad, on nebude zavretý v kumbále ako ty.“

„Ja nie som zavretá v kumbále,“ vzdychla Erika. Z kancelárie mala výhľad na prístav a sekretárka jej každý pondelok vložila do vázy rezané kvety. Zbožňovala svoju kanceláriu. Zbožňovala svoju
prácu.

„Vieš, to bol Sallin nápad. Teda, aby sa jej syn stal správcom parku. Múdry nápad. Sally nie je konvenčná žena, má pokrokové rozmýšľanie.“

„Sally?“ spýtala sa Erika.

„Sally! Moja nová kaderníčka!“ odsekla matka netrpezlivo, akoby Sally poznala celé roky, nie iba pár mesiacov. Akoby Sally bola jej priateľka celý život. Ha, Sally dopadne tak ako ostatné úžasné neznáme v matkinom živote.

„A čo si mi ešte chcela nechať ako odkaz?“ spýtala sa Erika.

„Počkajme… potom som chcela len tak mimochodom, akoby som si na to práve spomenula, povedať: Počuj, srdiečko, len tak mimochodom!“

Erika sa zasmiala. Mama ju vždy vedela očariť, aj v najťažšej chvíli. Keď si už Erika myslela, že je koniec a viac neznesie, mama ju očarila a znova ju ľúbila.

Aj mama sa zasmiala, ale znelo to hekticky, prenikavo. „Chcela som povedať – počuj, srdiečko, tak som rozmýšľala, či nechcete s Oliverom prísť v nedeľu ku mne na obed.“

„Nie,“ vyhlásila Erika. „Nie.“

Nadýchla sa, akoby dýchala cez slamku. Akoby mala pery nakrivo. „Nie, ďakujeme. Prídeme k tebe pätnásteho. Len vtedy, mami, inokedy nie. Tak sme sa dohodli.“

„Srdiečko, myslím, že by si na mňa bola hrdá, lebo…“

„Nie,“ zduplikovala Erika. „Stretnem sa s tebou niekde inde. Túto nedeľu môžeme ísť na obed do nejakej peknej reštaurácie. Alebo môžeš prísť k nám. Nemáme s Oliverom nič na programe. Môžeme ísť kamkoľvek, len nie do tvojho domu.“ Odmlčala sa a povedala to znova, hlasnejšie a zreteľnejšie, akoby sa rozprávala s niekým, kto nevie dobre po anglicky. „Neprídeme k tebe.“

Zavládlo ticho.

„Až do pätnásteho,“ dodala Erika. „Máš to v diári. Obe to máme v diári. A nezabúdaj, že vo štvrtok ideme na večeru s Clementininými rodičmi! Tak sa musíme tešiť aj na to.“ No veru, to bude zábava na popukanie.

„Chcela som vyskúšať nový recept. Hovorila som ti, že som kúpila kuchársku knihu s receptmi bez gluténu?“

Spôsobil to ten ľahkovážny tón. Vyrátaná, krutá bystrosť, akoby si myslela, že je šanca, že sa Erika zapojí do jej hry, ktorú hrali celé roky, keď predstierali, že sú obyčajná matka a dcéra, ktoré vedú obyčajný rozhovor, keď dobre vedela, že Erika už nehrá, veď obe sa dohodli, že hra sa skončila, mama plakala, ospravedlňovala sa a nasľubovala jej hory-doly, hoci obe vedeli, že sľuby nedodrží. A teraz predstierala, že nikdy nič nesľubovala.

„Mami, preboha!“

„Čo je?“ Falošná nevinnosť. Ten detský hlas ju privádzal do zúrivosti.

„Sľúbila si na hrobe starej mamy, že už si nekúpiš nijakú kuchársku knihu! Veď ani nevaríš! Nemáš alergiu na glutén!“ Prečo sa jej hlas triasol od zúrivosti? Veď nikdy nečakala, že mama tie sľuby dodrží.

„Nič také som nesľúbila!“ ohradila sa matka. Už nehovorila tým detským hláskom a opovážila sa odpovedať na Erikinu zúrivosť rovnako zúrivo. „A keď už sme pri tom, v poslednom čase ma hrozne nadúva. Mám intoleranciu na glutén. Prepáč, že si robím obavy o svoje zdravie.“

Nedaj sa rozhádzať. Stiahni sa z toho pocitového mínového poľa. Presne z tohto dôvodu investovala tisícky dolárov do terapie, presne na takéto situácie.

„Tak teda dobre, mami, som rada, že som sa s tebou porozprávala,“ vyhŕkla Erika a nedala mame šancu hovoriť, akoby bola pracovníčka telemarketingu, „ale som v práci, takže musím končiť. Pohovoríme si neskôr.“ Zložila, mama už nestihla nič povedať, a hodila si mobil do lona.

Taxikárovi plecia podozrivo zmeraveli, nehybne sa opieral o operadlo, len ruky mu kĺzali po volante. Predstieral, že nepočúva. Dcéra odmietne ísť k matke? Dcéra sa rozpráva tak zúrivo s matkou len preto, lebo si kúpila novú kuchársku knihu? Aká je to dcéra?“

Zdroj: Ikar

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo