Mirka Manáková – Telo ako trest

Dnešnú knižnú predstavovačku som sa rozhodla venovať najnovšiemu románu slovenskej autorky Mirky Manákovej, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Elist pod názvom Telo ako trest.

VYDAVATEĽSTVO: Elist
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 282
VÄZBA: brožovaná

 

Máte radi príbehy inšpirované skutočnými udalosťami? Nemáte problém s kontroverznými témami? Tak táto kniha bude pre vás tým „pravým orechovým“. V románe Telo ako trest sa môžete tešiť na neokukaný námet, ktorý je u nás väčšinou vnímaný ako niečo tabuizované. Práve pre jeho originalitu by ste po tejto knižke mali určite siahnuť.

 

Anotácia: 

Kristián Inovecký sa stretáva s opovrhnutím a posmechom, ktoré sa mu dostávajú od rodiny a známych. Považujú ho za homosexuála. Šuškajúce klebetnice však netušia, čo v sebe dusí a všemožne potláča. Skrine plné šiat, silonky, topánky s vysokým podpätkom a líčidlá sú jeho sladkým, ale zároveň trpkým tajomstvom. Vo chvíľach samoty sa vo svojej izbe mení na ženu, ktorej dušu skrýva v sebe. Nátlak jeho rodiny sa stupňuje. Vzoprie sa a odchádza z domu, aby sa stal tým, kým je vo svojom vnútri. Ženou. Vo svojom tele sa necíti prirodzene.

Podarí sa mu zničiť telo, ktoré považuje za trest? Bude to stačiť na to, aby bol konečne šťastný? A čo sa stane s naivnou dievčinou Luciou, ktorej život zanechal v troskách? Kristián sa musí popasovať aj s manipulatívnou matkou, ktorá mu mnohokrát podrazí nohy. V románe inšpirovanom skutočným príbehom nájdete pohŕdanie, neveru, ale aj špinu, ktorá sa dostane na povrch aj napriek tomu, že ju zamietli pod prah.

 

Úryvok z knihy Telo ako trest:

„Keď som dovaril, automaticky ma nohy zaviedli ku skrini, v ktorej som ukrýval moje milované kúsky ženskej bielizne. Pomyslel som si, že ich spálim. Plánoval som to už niekoľko dní, len som čakal na vhodnú príležitosť. A teraz sa mi naskytla. S hrčou v hrdle som skriňu odomkol a vytiahol zopár šiat, podprseniek a nohavičiek. Pohľad mi spočinul na červených lodičkách s vysokým podpätkom, exkluzívnom modeli, ktorý by rada nosila nejedna žena. Pocítil som nutkanie obuť si ich. Žiadalo sa mi byť ešte poslednýkrát ženou. Už iba jediný raz.

Čoskoro sa ožením a zabudnem na všetky túžby, o ktorých som celý život sníval. Prestanem myslieť na to, kým som. Budem musieť. Chvatne som sa vyzliekol a natiahol na seba ženské červené nohavičky, červenú podprsenku a obul si lodičky. Vlasy mi splývali na plecia a modré oči si pýtali líčenie. Chcem byť predsa krásna žena, však? Bol som vo svojom živle. Doslova. Klopkajúc neskutočne vysokými podpätkami som sa vybral do kúpeľne. Schmatol som čiernu linku a orámoval si ňou oči. Potom som si naniesol na pery sýtočervený rúž. Keď som na seba hľadel v zrkadle, zdalo sa mi, že sa od blaha chvejem. Ja som nebol on, ale ona. Celý život som to v sebe potláčal.

Donútil ma do toho výsmech okolia. V očiach ma pálili slzy. Nedalo sa to vydržať. Zrazu mi vytryskli a rozmazali očnú linku. Uvedomil som si, že toto je poslednýkrát, čo žijem svoj sen a veľmi ma to bolelo. Prispôsobiť sa svetu, ktorý vás chce mať podľa svojich predstáv, býva neraz veľmi náročné. Môj sen sa rozplynul. Navždy. Neviem, ako dlho som tam stál a díval sa na seba.

Minúty ubiehali a ja som sa nevedel odtrhnúť od zrkadla. Akoby som si chcel ešte naposledy vychutnať pocit, že som na chvíľu slobodný. Z letargie ma prebral až zvuk kľúča v zámke. Spanikáril som a vybehol z kúpeľne, dúfajúc, že sa mi podarí dostať do spálne skôr, ako ma uvidia. Bolo však neskoro. Ostal som stáť zoči-voči Lucii, mojej matke a otcovi. Len čo ma zbadali, ich úsmevy zamrzli. Bodaj by nie, keď ma uvideli v ženskej bielizni, topánkach s vysokým podpätkom a s rúžom na perách.

„Čo to má znamenať, Kristián?“ Prvá sa ozvala Lucia. Nechápavo klipkala riasami a ničomu nerozumela.

„Ja…“ Nenachádzal som slová. Zasekli sa mi kdesi v hrdle. Nemohol som dýchať, nieto ešte hovoriť. Čo som to len urobil? V matkinom a otcovom pohľade som zbadal, že toto je môj koniec. Nikdy, ale nikdy ma takto nevideli.

„Kristián, tebe už načisto preskočilo! Čo to máš na sebe?!“ zvrieskol otec, až sa zatriasli múry domu. Oblial ma studený pot. Musím sa brániť. Lenže ako im to mám vysvetliť? Bol som slabý. Nechcelo sa mi znovu klamať a vymýšľať si. Všetci traja na mňa hľadeli ako na blázna. V Luciiných očiach sa zračilo zdesenie. Prišlo mi jej ľúto. Ona ma predsa úprimne milovala.

„Prepáč, Lucia,“ pristúpil som k nej. Odrazu som mal pocit, že ju nemôžem viac zavádzať. Bolo by ľahké vymyslieť si, že sa chystám na karneval a práve si skúšam svoj kostým. Viem, že by som to zvládol a Luciu oklamal, ale mojich rodičov nie. Tí odjakživa vedeli, že som iný a chceli ma zmeniť. Keď som sa díval do jej vyplašených očí, napadla mi jediná myšlienka. Táto žena si ma nezaslúži. Nemám právo odopierať jej šťastie a lásku, ktorú jej nemôžem dať. Po lícach sa mi rozkotúľali slzy.

„Zaslúžiš si oveľa viac, Lucia,“ pohladil som ju po líci. „Nie som ten, za koho ma pokladáš.“

„Si totálny cvok! Toto si úplne pokašľal, Kristián! Ja a otec sme s tebou skončili!“ zrevala matka, krútiac pobúrene hlavou.

„Vždy som vravel, že nie je celkom normálny. Viac nie si naším synom,“ zavrčal otec a s odporom si odpľul.“

 

Autor: Deni

Milovníčka kníh a všetkého, čo súvisí s knižným svetom. Najčastejšie ma nájdete v kníhkupectve, ktoré je mojím druhým domovom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *