Na prvý pohľad je to príbeh o slávnom obraze. Potom o štyroch tínedžeroch, ktorí jedného leta objavia opustené mólo a zistia, že spolu dokážu prežiť veci, ktoré by sami nezvládli. A napokon o dievčati menom Louisa, ktoré sa dvadsaťpäť rokov po tom lete pokúsi zistiť, čo sa vlastne vtedy stalo. Fredrik Backman v románe Moji priatelia spája humor, smútok, umenie a priateľstvo spôsobom, pri ktorom si možno aj vy spomeniete na ľudí, s ktorými ste kedysi sedávali niekde, kde vás dospelí nemohli nájsť.
Louisa je mladé dievča, ktoré život nešetril. Vyrastala v pestúnskej starostlivosti a po smrti svojej najlepšej kamarátky zostala prakticky sama. O pár dní má osemnásť a k dospelým má približne takú dôveru, akú má mačka k vysávaču.
Pomáha jej umenie. Louisa kreslí graffiti a zvláštnym spôsobom ju priťahuje obraz s názvom Čosi z mora. Pozná ho z pohľadnice. Pamätá si ho takmer do posledného detailu, hoci ho v skutočnosti nikdy poriadne nevidela. Keď sa dozvie, že originál má byť vydražený, chce ho vidieť na vlastné oči. A tu sa príbeh rozbehne.
Louisa sa dostane do aukčného domu, kde sa stretáva svet veľkých peňazí s obrazom, ktorý pre ňu znamená niečo úplne iné. Ľudia sa pozerajú na hodnotu maľby v peniazoch. Louisa vidí troch mladých ľudí sediacich na móle. To je jeden z pekných Backmanových trikov. Koľkokrát sa aj my pozeráme na človeka a vidíme iba jeho „obraz“? Oblečenie, povolanie, vek, reputáciu. A koľkokrát vôbec netušíme, čo sa odohráva niekde pod tým? A tak sa Louisa rozhodne zistiť viac.
Optický klam
O dvadsaťpäť rokov skôr trávila skupina tínedžerov leto na opustenom móle v prímorskom mestečku. Sú tu Joar, Ted a Ali. A potom ešte jeden chlapec – citlivý, zvláštny, uzavretý, mimoriadne nadaný. Neskôr sa z neho stane slávny umelec C. Jat. V mladosti mu však priatelia hovoria jednoducho Kimkim. Každý z nich si so sebou nesie niečo, čo by si najradšej nechal doma.
Kimkim kreslí. Nie je to len koníček. Je to spôsob, akým rozumie svetu. A jedného leta vznikne obraz, ktorý sa neskôr stane slávnym. Zaujímavé je, že samotné dielo je postavené na optickom klame. Z diaľky pôsobí ako obraz mora a oblohy. Až keď sa pozriete bližšie, objavíte detaily a malé postavy na móle. Presne ako pri ľuďoch. Z diaľky vidíte iba obrys. Musíte prísť bližšie, aby ste pochopili, na čo sa vlastne pozeráte. A práve tu sa Backmanovi podarilo nájsť veľmi dobrý symbol pre celý román.
Čosi z mora nie je v skutočnosti iba obraz. Je to spomienka. Je to dôkaz, že títo štyria kedysi existovali tak, ako si ich Kimkim pamätal. Že boli spolu. Že mali svoje vtipy, strachy, tajomstvá a svoje malé útočisko. A možno aj pripomienka, že niektoré najdôležitejšie veci v našom živote si uvedomíme až spätne.
Humor aj melanchólia
Jednou z najsilnejších tém knihy je myšlienka, že rodinu si nie vždy vyberáme, ale priateľov áno. A niekedy práve oni urobia to, čo nedokázali ľudia, ktorí nám mali byť najbližší. Štyria mladí ľudia sa na móle stanú niečím, čo by sa dalo nazvať vybranou rodinou. Nie dokonalou. Nie vždy rozumnou. Ale skutočnou. A to je možno dôvod, prečo príbeh funguje aj na dospelého čitateľa.
Autor Muža menom Ove, či série Medveďovce je opäť presne tam, kde mu to sedí najviac: medzi humorom a melanchóliou. V priestore, kde sa čitateľ môže smiať na jednej strane a o pár strán neskôr si uvedomiť, že mu zvlhli oči. Moji priatelia navyše získali v roku 2025 cenu Goodreads Choice Award za najlepšiu beletriu.
Preklad zo švédskeho originálu Mária Bratová.
Milan Buno, knižný publicista
