Zdravotní klauni chodia z nemocnice do nemocnice a rozveseľujú ťažko či smrteľne chorých. Teraz spísali 32 krátkych príbehov, ktoré sú neuveriteľne dojímavé a nabité emóciami. Na zázraky máme nos.
Knižku poviedok pokrstili v Uličke slávnych nosov počas Festivalu humoru a satiry Kremnické Gagy. Krstné mamy Emília Vášáryová a Zuzana Kronerová pokrstili novú knihu bublinami z bublifuku aj za účasti zdravotných klauniek – spoluautoriek knihy.
„Je to úžasný čin, že táto kniha vznikla, lebo môže dávať nádej. Aj teraz ma tie príbehy rozplakali. Človek pochopí, že život je jeden z tých najťažších. Ale tá nádej tam je,“ vyznala sa krstná mama knihy Emília Vášáryová.
Druhou krstnou mamou bola herečka Zuzana Kronerová, ktorá dodala: „Ja vás, Červené nosy, veľmi obdivujem. Želám knihe a celému tomuto úžasnému združeniu, aby sa k vám pridávalo stále viac našich kolegov. Aj ja sa pridávam a ja sa hlásim, že kedykoľvek prídem! Nech žijú Červené nosy!“
Príbehy plné emócií
Výkonná riaditeľka združenia o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors Zuzana Ambro o nej povedala: „Pri jej čítaní sa dostaneme spolu so zdravotnými klaunmi do izieb detských pacientov i seniorov, zažijeme nečakané, no skutočné príbehy plné rôznych emócií. Budeme sa spolu hlavne smiať. Ale tiež plakať, lebo aj také sú návštevy zdravotných klaunov. Pokúsime sa vám čo najlepšie priblížiť malé “zázraky”, ktoré v izbách vznikajú vďaka humoru, empatii, profesionalite a ľudskosti.”
Príbehy v knihe sú tie, ktoré sa klaunov najviac dotkli a na ktoré nezabudli ani po rokoch. Na témy ako choroba, samota, staroba či smrť prinášajú nový pohľad, ktorý v sebe skrýva nádej. Nie vždy je to nádej na uzdravenie či šťastný koniec, ale nádej, že aj napriek okolnostiam sa dajú zažívať príjemné chvíle.
Viac info o tomto titule nájdete tu:
Aby mali čitatelia z tejto knihy aj vizuálny zážitok, spolupracovalo združenie na jej tvorbe s Asociáciou ilustrátorov. O grafický dizajn a návrh obálky knihy sa postaral Peter Gála. Texty dopĺňajú krásne ilustrácie Lucie Žatkuliakovej.
Projekt podporil finančný príspevok z Fondu LITA, ale tiež 167 individuálnych darcov počas kampane na www.startlab.sk. Distribúciu a predaj knihy zabezpečuje združenie v spolupráci s vydavateľstvom IKAR, pričom výťažok z predaja knihy podporí aktivity občianskeho združenia ČERVENÝ NOS Clowndoctors.
„Skúsili ste si niekedy nasadiť červený nos a byť veselí, optimistickí, zabávať okolie? Nedávno som to chcela spraviť, ale nevedela som nájsť tie správne slová a gestá, aby som pomohla zmierniť smútok a bolesť,“ hovorí riaditeľka vydavateľstva Ikar Valeria Malíková. „Obdivujem všetky Červené nosy – klaunky a klaunov, ktorí sú schopní potlačiť strach a úzkosť a priniesť úsmev, povzbudenie a čaro okamihu aj v tých najťažších situáciách.“
Zuzana Kronerová číta z knihy Na zázraky máme nos:
Prečítajte si úryvok z knihy Na zázraky máme nos:
Malý tmavovlasý chlapec v svetlomodrom pyžame leží pod paplónom, ani sa nepohne. Postavím sa vedľa postele a vytiahnem bublifuk. Poletujúce bubliny, ktoré na väčšinu detí zaberajú ako malý zázrak, padajú na biely paplón a praskajú. Peťo ich nechytá. Nenaťahuje sa za nimi. Nič nevraví. Nemykne ani kútikom úst. Ešte to skúšam a obliečka dostane zopár ďalších bublinových porcií. Peťov pohľad je upretý do stropu.
„Asi potrebuje zapnúť,“ zhodnotí mama rezignovane.
„Aha, to nie je problém,“ konštatujem sebavedomo. Rýchlo a nenápadne hľadám vo vrecku maličkú pomôcku. Kým sa priblížim k posteli, už ju držím v dlani. „Zapnem ho presne takto,“ namierim ukazovákom na Peťovu hruď. Pri dotyku sa ozve hlasné zapískanie. Chlapec sa v tom momente rozosmeje. Zrazu sleduje každý môj pohyb.
„Ukážte, kde ste ho zapli? Tu?“ zisťuje zvedavo mama. Nehlučne sa Peťa dotkne na tom istom mieste.
„No, ohromné, teraz ste ho zase vypli, ďakujem pekne,“ konštatujem rozčarovane.
Peťa opäť pišťavo zapínam a on sa rehoce čoraz viac. „Zase zapnúť, zase zapnúť, nesmiem byť v strese!“ hovorím si nahlas pre seba.
Moja klaunská nervozita neustálym zapínaním a vypínaním rastie. Rovnako aj Peťova radosť. V izbe už niet ani stopy po chlapcovi, ktorý nemal na nič a nikoho náladu. Smeje sa tak, že sa bojím, či to nie je priveľa. Spýtavo sa pozriem na mamu.
„Nie je to priveľa,“ uisťuje ma s úsmevom.
„Tak už ho, prosím vás, nevypínajte,“ obraciam sa na ňu prosebne. Sľúbi, že to určite neurobí. Ešte si syna pritúli, pobozká na čelo a ja ho potom natrvalo zapnem.
Milan Buno, literárny publicista
Viac info o tomto titule nájdete tu:
