Posledná pani Parrishová je 5-hviezdičkový triler, ktorý má všetko, čo očakávate od tohto žánru. Dynamický a akčný príbeh, neuveriteľne gradujúce napätie, skvele vykreslené postavy a dômyselne prepracovaná zápletka. Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

O knihe

Amber Pattersonová už toho má dosť! Nechce žiť ako bezvýznamná nula, neviditeľná žena, ktorá splýva s davom. Každý ju prehliada, akoby bola neviditeľná.
Má pocit, že si zaslúži viac. Zaslúži si luxusný, pohodlný a bezstarostný život. A priamo pred očami má vzor toho, ako by mohol vyzerať jej nový život…

Daphne Parrishová je zlaté dievča z Bishops Harbor v Connecticute. Blondínka, čo má všetko, po čom Amber odmalička túžila – vyzerá ako bohyňa, býva v priam katalógovej vile a jej manžel Jackson je milionár. Parrishovci patria medzi miestnu honoráciu, majú moc, peniaze, styky a ľudia ich obdivujú.

Prečo by niekto mal mať všetko a iný nič?

Amber sa rozhodne rozvrátiť sladký život sokyne a zaujať jej miesto po boku Jacksona. Má prefíkaný plán, ako sladký život Daphne postupne zničiť a zaujať jej miesto. A veru všetko vychádza. Podarí sa jej preniknúť do rodiny Parrishovcov a stáva sa blízkou priateľkou Daphne.
Prijme jej pozvanie, aby s nimi išla na dovolenku, pretože jej to ponúka vynikajúcu príležitosť na zblíženie sa s Jacksonom. Všetko ide hladko. Ako po masle…

Ale potom Amber dostihne starostlivo strážené tajomstvo z minulosti, ktoré môže jej dômyselný plán zbúrať v jedinej sekunde. Niečo také však nepripustí a práve vtedy sa začína skutočné peklo!

Posledná pani Parrishová je šokujúce a desivé rozprávanie, ktoré mrazí až do špiku kostí. Brilantne napísané, niektoré pasáže budete hltať so zatajeným dychom.

Začítajte sa do trileru Posledná pani Parrishová:

Amber Pattersonovú už nebavilo byť neviditeľnou. Tri mesiace chodila deň čo deň do toho istého fitnes, tri dlhé mesiace sledovala záhaľčivé ženy, ako pracujú na tom jedinom, na čom im záležalo. Ponorené do seba; stavila by posledný dolár, že ani jedna z nich by ju na ulici nespoznala, hoci ju mali dennodenne meter od seba. Akoby bola súčasťou zariadenia, nedôležitá, nehodná pozornosti. No jej to bolo fuk, všetky jej boli ukradnuté. Existoval jeden jediný dôvod, prečo sa s úderom ôsmej každý boží deň dotiahla k tomuto stroju.
Na smrť ju desila rutina, každodenné urputné trápenie predstavovalo čakanie na okamih. Kútikom oka zazrela zlaté značkové Nike, ako sa postavili na vedľajší stroj. Amber vystrela plecia a predstierala, že je úplne zaujatá časopisom strategicky umiestneným na rúčke stroja. Obrátila sa a venovala atraktívnej blondíne hanblivý úsmev, za ktorý sa jej dostalo zdvorilého pokývnutia. Amber sa načiahla za fľašou s vodou a zámerne posúvala nohu na okraj, až sa jej pošmykla a časopis spadol na zem, pristál vedľa pedála susedného stroja.
„Ach, prepáčte,“ začervenala sa.
Skôr než stihla zoskočiť, žena prestala krútiť pedálmi a podala jej ho. Amber sledovala, ako stiahla obočie.
„Toto čítate?“ poznamenala, keď jej ho podávala.
„Áno. Je to časopis trustu pre cystickú fibrózu. Vychádza dva razy ročne. Poznáte ho?“
„Pravdaže. Pôsobíte v medicíne?“ spýtala sa žena. Amber uprela pohľad do zeme a potom opäť na ženu.
„Nie, ja nie. Moja mladšia sestra trpela CF.“ Nechala svoje slová celkom odoznieť.
„To mi je ľúto. Nebolo to odo mňa ohľaduplné. Nič ma do toho nie je,“ žena sa vrátila späť na stroj.
Amber potriasla hlavou. „Nie, to je v poriadku. Poznáte niekoho s cystickou fibrózou?“
V ženinom upretom pohľade bola bolesť. „Sestra. Zomrela pred dvadsiatimi rokmi.“
„To mi je ľúto. Koľko mala rokov?“
„Šestnásť. Bola o dva roky mladšia.“
„Charlene mala štrnásť.“ Amber spomalila, pretrela si oči hánkou. Oplakávať neexistujúcu sestru si vyžadovalo herecké nasadenie. Jej tri sestry žili a mali sa fajn, hoci s nimi už dva roky nehovorila.
Stroj, na ktorom cvičila žena, zastal. „Ste v poriadku?“ zaujímala sa.
Amber potiahla nosom a pokrčila plecami. „Je to stále ťažké, aj po tých rokoch.“
Žena sa na ňu zadívala, akoby sa rozhodovala, potom vystrela ruku.
„Som Daphne Parrishová. Čo poviete na to, keby sme odtiaľto vypadli a porozprávali sa pri šálke kávy?“
„Určite? Nechcem vám narúšať tréning.“
Daphne prikývla. „To nič, rada by som sa s vami pozhovárala.“
Amber jej venovala čosi ako vďačný úsmev a zliezla dolu. „Znie to super.“ Potriasla jej ruku. „Som Amber Pattersonová. Rada vás spoznávam.“

*

Neskôr v ten večer ležala Amber v bublinkovom kúpeli, chlipkala merlot a hľadela na fotky v časopise Podnikateľ. S úsmevom ho položila, zavrela oči a oprela si hlavu o kraj  vane. Priebeh dnešného dňa ju napĺňal spokojnosťou. Bola pripravená, že sa povlečie oveľa dlhšie, ale Daphne jej to uľahčila. Po krátkom zdvorilom rozhovore pri káve prešli k téme, ktorou vzbudila v Daphne záujem.
„Kto to nezažil, nepochopí,“ Daphnine modré oči vášnivo planuli. „Julie pre mňa nikdy nepredstavovala bremeno, no spolužiačky na strednej do mňa vždy dobiedzali, aby som ju nevláčila so sebou. Nechápali, že netuším, kedy ju znova zoberú do nemocnice a či sa odtiaľ ešte vráti. Každý okamih bol vzácny.“
Amber sa naklonila dopredu a predstierala najúprimnejší záujem, zatiaľ čo odhadovala cenu diamantov v Daphniných ušiach, tenisového náramku a obrovského diamantu na opálenom a dokonale vymanikúrovanom prste. Mala na svojom tele veľkosti 34 minimálne stotisíc, a pritom neprestajne nariekala nad smutným detstvom. Amber potlačila zívnutie a stisla pery v úsmeve.
„Viem. Zostávala som doma so sestrou, aby mama mohla ísť do práce. Takmer stratila zamestnanie pre to vymeškávanie, a nemohli sme si dovoliť prísť o zdravotné poistenie.“
„Ach, to je strašné,“ preglgla Daphne. „Ďalší dôvod, prečo mi tak záleží na nadácii, poskytnúť pomoc rodinám, ktoré si nemôžu dovoliť platiť starostlivosť. Je to odjakživa hlavnou súčasťou misie Julie’s Smile.“
Amber predstierala šok. „Julie’s Smile je tvoja nadácia?  To je tá Julie? Viem o nej všetko, čítala som o tebe celé roky. Obdivujem ťa.“
Daphne prikývla. „Začala som hneď po škole. Vlastne, môj manžel bol zároveň prvým mecenášom.“ Tu sa trochu rozpačito usmiala. „Tak sme sa zoznámili.“
„Nechystáte náhodou v tomto období veľkú zbierku?“
„Vlastne áno. Bude to o pár mesiacov. Ešte treba všeličo spraviť. Napríklad… ale to je jedno.“
„Veď povedz, čo?“
„No, len som si vravela, že by si možno rada pomohla. Bolo by fajn mať niekoho, kto je zasvätený…“
„Rada by som pomohla,“ vpadla jej do reči Amber. „Nezarábam veľa, ale určite môžem investovať svoj čas. To, čo robíte, je veľmi dôležité. Keď si predstavím, koľko užitočného to prináša…“ Zahryzla si do pery a zamrkala očami, aby zadržala slzy.
Daphne sa usmiala. „Výborne.“ Vytiahla svoju vizitku s vygravírovaným menom a adresou. „Nech sa páči. Výbor sa stretáva u mňa vo štvrtok o desiatej predpoludním. Podarí sa ti prísť?“
Amber sa zoširoka usmiala, stále sa tvárila, akoby mala na mysli v prvom rade tú chorobu. „To si nedám ujsť.“

Milan Buno, literárny publicista