VYDAVATEĽSTVO: Lindeni (Albatros Media)
ORIGINÁLNY NÁZOV: Entre mes mains le bonheur se faufile
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 312
VÄZBA: pevná s prebalom

„Ak naozaj po niečom túžiš, ani osud ťa nezastaví…“

O knihe:

Hlavná hrdinka Iris si svoj život predstavovala úplne inak. Pod nátlakom zo strany rodičov sa v minulosti vzdala svojho veľkého sna – venovať sa naplno šitiu a stať sa súčasťou parížskeho módneho biznisu. A tak jej ostala len nudná práca v banke, stereotypný život, a nie celkom ideálne manželstvo s uznávaným miestnym lekárom Pierrom.

Keď na povrch vyplávajú udalosti z minulosti, o ktorých nemala ani tušenia, ožíva v nej silná túžba splniť si svoj dávny sen. Pochopenie u svojich najbližších však ani po rokoch nenachádza. A tak musí bojovať sama za seba a vymaniť sa zo zovretia túžob jej okolia. Vydá sa do Paríža, kde sa mení na vzornú „študentku“. Postupne sa zo „šedej myšky“ stáva žiadaná žena, ktorej nadanie obdivuje celé okolie. Je postavená pred viacero výziev, a to nielen tých pracovných. Cestu jej skríži viacero zaujímavých ľudí, ktorí sa môžu stať kľúčom k jej úspechu. Dá sa však v živote odlíšiť, ktorí sú tí praví?

„Snažila som sa robiť všetko pre to, aby som nevyšla z cviku a nestratila krajčírsku zručnosť. Okrem toho som v takých chvíľach zabúdala na všetko: na smrteľne nudnú prácu v banke, životnú rutinu a rozpadávajúce sa manželstvo. Už som nemala pocit, že vyhasínam. Naopak, ožívala som. V spoločnosti šijacieho stroja alebo pri kreslení modelov sa mi rozbúchalo srdce.“

Recenzia:

Bolo to už dávnejšie, no mne sa zdá, akoby to bolo len včera, čo sa mi do rúk dostala prvotina od tejto francúzskej autorky – Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu. Hoci sa našlo celkom dosť ľudí, ktorí túto knihu odsúdili, ja som po jej prečítaní ihneď vedela, že sa táto autorka zaradí medzi mojich TOP autorov. Bola som vtedy pevne rozhodnutá, že siahnem aj po jej ďalších knihách. Tak sa aj stalo.

Veľakrát mám pocit, že „typické“ romány nie sú vždy to, čo moja čitateľská duša potrebuje. Preto po nich siaham pomenej, ako je tomu napríklad pri trileroch. Určite aj vy máte svojich obľúbených autorov, pri ktorých si zadovážite okamžite novú knihu a neriešite, či vás ďalší príbeh sklame alebo nie. Jednoducho autorovi veríte, baví vás jeho štýl písania, hltáte príbeh za príbehom a viete, že sa nebudete pri čítaní ani na chvíľu nudiť. Pre mňa je presne takouto autorkou Agnès Martin-Lugand. Jej knihy sú oddychovkami, ktoré sa čítajú s ľahkosťou, romány, ktoré nie sú „presladené“, ale realistické a  hrdinovia sa vždy pasujú s nejakým životným problémom, ktorý môže postretnúť každého z nás.

Autorka ma nesklamala ani knihou Šťastie mi uniká pomedzi prsty (5. v poradí, ktorá u nás vyšla). Jednotlivé postavy boli opäť vykreslené tak uveriteľne, že som sa s nimi ihneď zžila. Už samotný názov knihy je veľmi výstižný – sledujete osud hlavnej hrdinky, ktorá všetko pretrpela pre zachovanie pokoja, no aj tak to časom došlo do bodu, kedy si jednoducho povedala „stačilo“.

„Končekom prsta by som sa dotkla svojho nesplniteľného sna. Príležitosť zakoketovať si s dokonalosťou nedostáva každý.“

S Iris som všetko prežívala od samého začiatku – život bez podpory a pochopenia blízkych. Do toho manžel, ktorý vám bude od prvej stránky nesympatický, nedokážete odhadnúť jeho pravé úmysly. Uvedomíte si však jedno – je to dokonalý manipulátor. Na druhej strane, sa celým príbehom tiahne boj srdca a rozumu, a aj preto budete niekedy nad rozhodnutiami hlavnej hrdinky pravdepodobne len krútiť hlavou.

Autorka sa zameriava na psychiku postáv a dokáže ju podať skutočne veľmi dobre. Niet však divu, nakoľko sama psychológiu vyštudovala a istý čas pôsobila ako klinická psychologička. Aj v tomto prípade predstavila čitateľovi len minimum postáv, každá z nich si však v príbehu našla svoje miesto – niektoré sú plné empatie, iné zase závisti a nepochopenia.

Netvrdím, že námet knihy je natoľko originálny, že ho nikde inde nenájdete. Možno vám samotná zápletka príde úplne banálna – krachujúce manželstvo, či skromná hlavná postava, ktorá si chce splniť svoj životný sen. Myslím si však, že práve v tom tkvie autorkino majstrovstvo a rozprávačský talent – podať príbeh čitateľovi tak, aby sa mu už od prvej stránky dostal pod kožu, aby obracal stránku za stránkou a chcel čo najrýchlejšie vedieť, ako sa to celé skončí. Ak teda inklinujete ku románom zo života, pri ktorých si oddýchnete, tvorbu tejto francúzskej autorky určite odporúčam.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

Úryvok z knihy Šťastie mi uniká pomedzi prsty: 

„Zatvorila som sa v sklade. Dotýkala som sa látok, krčila ich a skladala, skúšala ich efekt na pokožke. Chcela som nájsť takú, ktorá by ma očarila a hodila sa k Marthe. Potrebovala som, aby mi materiál a jej postava vnukli nápad. Po niekoľkých hodinách sa mi podarilo vybrať niekoľko vzoriek. Chystala som sa pustiť do skice. Pri pohľade na hodinky som zistila, že som zmeškala vlak. To nič, pôjdem ďalším.

Sobotu som strávila zahrabaná na povale. Horúčkovito som sa prehŕňala v knihách o móde a slávnych návrhároch. Sústredila som sa na Coco Chanel a Yvesa Saint Laurenta. Obaja dali žene vyniknúť, vyslobodili ju z korzetu a dodali jej nezávislosť a sebadôveru. Zdalo sa mi, že nimi inšpirované kúsky by mohli mojej šéfke vyhovovať. Po celej miestnosti sa kopili zhúžvané a roztrhané hárky papiera. Príliš som to prežívala, vo všetkých zmysloch slova. Jednak sa mi nepáčilo, čo som nakreslila, jednak som si v tom, čo som vymyslela, nevedela Marthu predstaviť. Nič nebolo dosť dobré.

Večer som bez veľkého nadšenia išla s Pierrom k priateľom, ktorí nás pozvali na večeru. Počúvala som, ako im uštipačne vykladá, že sa zo mňa stala vzorná študentka. Úplne mi to pokazilo náladu a trápilo ma to, ale bola som ticho. Jediný raz sa rozhovoril o tom, čo robím, aj to posmešným tónom. Dočkám sa niekedy skutočnej podpory? Ostatní si ma doberali, nikdy by im nenapadlo, že by som mohla byť taký pracant. A ja som sa iba nahlúplo usmievala. Zvyšok večera som púšťala rozhovor jedným uchom dnu, druhým von a premýšľala som nad návrhmi.
Po návrate som si ľahla zároveň s Pierrom. Iba čo som sa vrtela a prehadzovala. Nemohla som zaspať. Nakoniec som vykĺzla z postele.
– Čo robíš?
– Idem pracovať. Dostala som nápad.
Pierre zažal svetlo, nadvihol sa a obrátil ku mne.
– To azda môže počkať do zajtra, nie?
– Radšej budem kuť železo za horúca.
Prevrátil oči a zhasol nočnú lampu.
– To je smiešne, – zamumlal.
Nechcela som vyvolať nočnú hádku, jednako som mala sto chutí mu povedať, že je to len slabý odvar toho, čo som musela ja znášať celé roky. Nechala som ho, nech si s pokojným svedomím chrápe, a pobrala sa preniesť na papier model, ktorý sa mi črtal v hlave.“

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo