VYDAVATEĽSTVO: Motýľ
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Triler
POČET STRÁN: 240
VÄZBA: pevná

„Tak vitaj naspäť doma, Eva Fiedlerová.
Alebo ako s obľubou vravel môj brat, vitaj v pekle!“

Recenzia:

Eva sa po 15-tich rokoch vracia na miesto, z ktorého má ešte stále zimomriavky. Rodičovský dom, ktorý je už 4 roky neobývaný, poznačila v minulosti krvavá tragédia. Teraz sem prichádza so svojou malou dcérkou a všetky spomienky v nej ožívajú. Nečakaná otcova smrť a záhadné zmiznutie jej matky, vyvolávajú ešte aj po rokoch množstvo otázok. Evu mátajú zlé rodinné vzťahy, ktoré medzi jej rodičmi pretrvávali a vyústili do niečoho, čo ju bude prenasledovať do konca života. Hoci ju každý začne považovať za blázna, ona je pevne odhodlaná zistiť, čo sa v tú osudnú noc naozaj stalo. To však nie je také jednoduché. Život jej strpčujú zvláštni susedia, podozrivé indivíduá, ktoré vedia možno viac, než by sa na prvý pohľad zdalo.

„Ticho som vykríkla a trhla igelitom. Potom ma ovanul silný zápach zatuchliny.
Znova sa mi vyjavil ten obraz. Nedalo sa mu vyhnúť.
Ležal tu s očami vyvrátenými dohora. Šiel z nich strach, boli veľké, s prosebným výrazom, a mŕtve.“

Ako už iste viete, som veľkou milovníčkou trilerov, resp. psychotrilerov, a všetkých možných modifikácií tohto žánru. Keďže takéto knihy nie sú u slovenských autorov zase až tak príliš početné, veľmi ma potešilo, keď som na pultoch kníhkupectiev objavila práve túto. Do toho anotácia, ktorá ma zaujala na prvé prečítanie a úžasná obálka, ktorá síce z môjho pohľadu (ako som neskôr zistila) úplne neodrážala obsah knihy, ale nepochybne zaujme čitateľa ihneď, ako ju uvidí. Túto „drobnosť“ som preto okamžite opomenula.

Autorka vsadila dej do slovenského prostredia – okolia Nitry a Štiavnice. Ak sa mi dostane do rúk kniha od (pre mňa) neznámeho autora, mám tendenciu zamýšľať sa nad jeho štýlom písania hneď od začiatku. V tomto prípade však už od samého začiatku nemôže byť reč o nejakých zbytočných a nudných opisoch, keďže kniha ma už od prvých stránok vtiahla do deja. Autorka nastoľuje informácie o minulosti len veľmi postupne, čím necháva čitateľa v napätí. Napomáhajú tomu aj vcelku krátke kapitoly, ktoré nájdete v celej knihe.

Hoci je podstatou celého príbehu odhalenie príčiny udalostí, ku ktorým došlo pred niekoľkými rokmi, autorka neskáče v deji z minulosti do prítomnosti, a opačne. Napriek tomu si čitateľ dokáže vytvoriť dostatočný obraz o jednotlivých udalostiach a zvedavosť ho núti obracať stránku za stránkou. Navyše, na povrch postupne vychádzajú tajomstvá rodiny, pri ktorej mali ľudia pocit, že je jednoducho dokonalá.

Ak ste však ten typ čitateľa, ktorý sa dokáže až veľmi zžiť s hlavným hrdinom, môže sa vám stať, že v tomto prípade vás v určitom bode začne správanie hlavnej hrdinky trošku iritovať. V určitých častiach príbehu sa to totiž stalo aj mne. Spočiatku som napríklad nedokázala pochopiť racionálnosť jej konania – vezme svoju malú dcérku na miesto, z ktorého nemá sama dobrý pocit. Potom na ňu musí celý čas dávať veľký pozor, byť v strehu, obzerať sa aj poza chrbát, a to hlavne kvôli susedom, ktorí sú teda poriadne čudní a nepredvídateľní. Za každú cenu sa však všetkých snažila presvedčiť, že je všetko v úplnom poriadku, hoci to od toho malo niekedy na míle ďaleko.

Páčila sa mi však postupná gradácia, ako aj zakomponovanie spomínaných susedov do deja. Stále vám totiž pri čítaní prišiel podozrivý niekto iný, a tak ste sa nestihli ani na chvíľu nudiť. Autorka tiež zakomponovala do príbehu prvky mystiky, nie však v takom množstve, ktoré by mohlo čitateľa otráviť.

Knihu Smrteľne blízko určite odporúčam všetkým milovníkom tohto žánru. Nešlo síce o ten typ trileru, pri ktorom by som sa pri čítaní bála vyjsť z izby, avšak dokázal ma udržať v napätí až do samého konca. A to je veľakrát pri takýchto knihách vzácna vlastnosť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem autorke.

Úryvok z knihy Smrteľne blízko:

4. kapitola 

Šesť desať.
Natiahla som si k tričku, v ktorom som spávala, tenké tepláky, vlasy s červenkastým nádychom stiahla do strapatého chvosta a zišla na prízemie.
Dom bol tichý. Ozývali sa v ňom iba zvuky praskajúceho dreva a kvapkajúcej vody z kohútika v kúpeľni. Zapla som kávovar, pod vrchné veko vložila kapsulu s latte a vykukla von.
Suzuki stálo zaparkované pred bránou presne tak, ako som ho tam včera nechala, aby neprekážalo sťahovacej dodávke. Nad jeho prednou kapotou stále visela tá mizerná tabuľa s nápisom na predaj. Zakliala som, vypla kávovar, odpila si zo sladkej kávy a krátko sa pozrela na obe strany ulice.
Bola prázdna.
Tak som zo zásuvky pod drezom vybrala nožnice a vyšla s nimi von. Prekvapil ma teplý južný vietor, ktorý bol predzvesťou ďalšieho pekného dňa. Šúchajúc bosými nohami v žabkách som podišla až k bráne a načiahla sa k drôtu, ktorým bola biela plastová tabuľka pripevnená k železnej konštrukcii.
„Čosi sa tu v susedstve šuškalo. Asi som to podcenil…“
Zjojkla som a pustila nožnice do slnkom spálenej trávy.
Odniekiaľ ku mne doľahol hlas a nástojčivé kroky, osobu, ktorej patrili, som však nevidela. Vykukla až po pár sekundách spoza stĺpika s neónovým osvetlením.
„Och…“ ruku som si od ľaku položila na prsia.
Pobehoval tam mladík v športovom úbore a teniskách. V ušiach mal slúchadlá, na pravom zápästí malý tlakomer, na hlave narazenú šiltovku s nejakým logom. Možno miestneho športového klubu.

Zamračila som sa naňho, hoci sa mu na tvári rozhostil široký úsmev, z ktorého priam žiaril dokonalý chrup.
„Prosím?“ vyšlo zo mňa pridusene.
Konečne prestal stepovať na mieste. Naopak, pristúpil ku mne bližšie a ukazovákom si ťukol do šiltu.
„Vyľakal som vás?“ uprel na mňa šibalské hnedé oči. „To som nemal v úmysle. Prepáčte… Som idiot.“
„To… to je v poriadku.“
Zohla som sa po nožnice a cvakla prvý z drôtov.
„Takže nová majiteľka?“ zahmkal, stískajúc gumené tlačidlá tlakomeru na zápästí. Píp, píp, píp, prístroj zapípal a stíchol. Potom znovu pozrel na mňa a na dom za mojím chrbtom, žmúriac oči pred vychádzajúcim slnkom. Z domu nespúšťal zrak. Akoby ho dosiaľ nikdy v živote nevidel.
Opatrne som prikývla a stiahla pútač. Nemala som chuť vysvetľovať mu, že tento dom svojho majiteľa nikdy nezmenil.
„A vy ste?“ nedalo mi.
Znovu úsmev. Široký, biely, zjavne drahý. Poznačil mu tvár v okamihu, ako z môjho príbytku spustil oči a uprel ich na mňa.
„Sused,“ kývol hlavou k vile za megalomanským plotom.
Ústa som nechtiac otvorila dokorán.
„Číslo 25. Hneď vedľa. Moje meno je Lukáš Martinec,“ natiahol ku mne úzku dlaň s pestovanými nechtami, ktorou som mu cez plot opatrne potriasla. Bola teplá a mierne spotená, zrejme od námahy, ktorú vynaložil pri behu. Vtom som zacítila aj jeho silný, korenistý parfum. Pošteklil ma v nose a prinútil kýchnuť.
„Na zdravie.“ Zažmurkal, normálne si moju ruku priložil k perám a naznačil bozk. „Slečna alebo pani?“
„Eva…“ To stačilo, priezvisko som si nateraz chcela nechať pre seba.

Trápne oficiality sme teda mali za sebou.
Jemne som si vymanila ruku z jeho zovretia. Ešteže som stála za plotom. Bola som totiž len v tričku, v ktorom som spávala. Bez podprsenky. Nenalíčená, neučesaná. A plot ma aspoň chránil pred jeho uhrančivým pohľadom. Minimálne od krku dole.
„Neveril som, že sa to tu niekedy predá…“ Zašibrinkoval mi pred nosom štíhlym zápästím. „Odkedy tu bývam, o dom nikto neprejavil záujem.“
Opäť na stavbu za mnou uprel pátravý pohľad, akoby tam uvidel ďalší div sveta.
„Tak si predstavte, že mne sa ten dom páči,“ nenútene som poznamenala, stále mierne rozochvená.
Martinec zmenil smer pohľadu. Teraz už hľadel kamsi doboka, no nie so zaujatím, ale s vysloveným odporom. Automaticky som sa obzrela za seba a zaostrila do diaľky.
„Á, už špehuje.“
Nechápavo som stiahla obočie.
„Pán sliedič…“ Martinec kývol bradou na pletivo, ktoré delilo môj pozemok od suseda po pravoboku. Za ním, v tieni košatej čerešne, postával zamračený chlapík s hustou bradou a dlhšími kučeravými vlasmi. Viac som na tu diaľku nedokázala dešifrovať. No podľa jeho postoja som súdila, že sa díva priamo na nás.
„Kto je to?“ Mrkla som na bohatého suseda v bežeckých teniskách.
„Miestny čudák.“
Nechtiac som sa nad jeho zveličením zasmiala.
„Fakt, ten chlap je divný. Radšej sa od neho držte čo najďalej. Vraj mu švihlo v Afganistane. Bol tam niekoľko rokov.“
Veľavravne na mňa pozrel.
„Vojak z povolania?“
Mykol plecom.
„Rád to o sebe rozkrikuje. Pán dôležitý… A možno je to len neliečený schizofrenik.“
„Neviete to? Tak málo ho poznáte? Ste najbližší susedia.“
„Našťastie nie… Najbližšia ste vy. Manželka bude rada, že je tu nablízku konečne aj nejaká mladá žena.“

Trošku som pri poznámke o jeho manželke zneistela. Azda som sa nádejala, že je tento uhladený fešáčisko stále slobodný? Prihladila som si neposlušné vlasy, oblizla si vrchnú peru a naveľa sa usmiala.
Znovu som očami vyhľadala toho čudáka. Mala som sa ho báť? Keďže jeho dvor susedil s tým mojím? Stále tam postával ako soľný stĺp. Ruky mal vo vreckách a oči zjavne nalepené priamo na mne. Hoci som mu do nich nedovidela, akosi som cítila, že ma nimi prepaľuje a vidí mi až pod tričko.
Teraz som sa už naozaj rozochvela.
„Žiaden strach, inak sme tu všetci normálni,“ ozval sa Martinec, akoby vedel, na čo myslím. „Ochránime vás pred ním. Stačí sa mu vyhýbať.“
Pokúsila som sa usmiať.
Martinec sa konečne odlepil od mojej bránky a znovu si zapol tlakomer na zápästí. V trápnom strečingovom cviku natiahol pred seba najprv jednu, potom druhú nohu a na rozlúčku poznamenal: „Tak vitajte, Eva… Verím, že vám realiťák o tomto dome povedal všetky tajomstvá a nič si nenechal pre seba.“

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo