V poradí deviaty triler od obľúbeného Harlana Cobena, vyšiel vo vydavateľstve Ikar pod názvom Oklam ma. Kde je skutočná pravda, keď sa všetko naokolo zdá podozrivé?

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ORIGINÁLNY NÁZOV: Fool Me Once
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Triler
POČET STRÁN: 368
VÄZBA: pevná s prebalom

„Smrť ti ide v pätách, Maya.“ 

Recenzia:

Hlavná postava Maya, bývalá pilotka špeciálnych síl, ktorá nie tak dávno tragicky prišla o sestru, sa musí vyrovnávať s ďalšou ranou, keď jej chladnokrvne zastrelia manžela Joea. Chrbtom sa jej však začnú obracať aj najbližší, ktorí jej ešte ostali. Všetky veci, ktoré ju postretli, totiž začali spájať s jej osobou. Maya začína strácať povestný kľud a sebaistotu. Časom jej prídu podozrivé aj veci, ktoré doposiaľ neriešila.

Najväčší zvrat v jej živote nastáva vtedy, keď na zázname z domácej kamery zbadá, ako sa jej dcéra Lily hrá s jej (vtedy už) mŕtvym manželom. Na povrch sa začínajú dostávať rôzne súvislosti zdanlivo nesúvisiacich prípadov, ktoré sa jej navyše aj bytostne dotýkajú. Maya to preto nemôže len tak jednoducho opomenúť. Smrť jej je v pätách a nepriateľ sa môže skrývať aj tam, kde by to ešte pred časom pravdepodobne nečakala. Okrem toho ju sužujú nočné mory, ktoré nie a nie zmiznúť. Kľúčovou sa však pre ňu stáva otázka: Je jej manžel Joe skutočne mŕtvy?

„Vedela, že trpí priam učebnicovou poruchou z toho, čo všetko zažila,
pravda však bola taká, že z vojny sa sa nik nevracia bez jaziev.
Tá porucha jej osobne pripadala skôr ako osvietenie.
Teraz už vie, čo je svet zač.
Ostatní to netušili.“

Vždy ma poteší, keď sa na pultoch kníhkupectiev objaví novinka od tohto autora. Kým som sa pustila do knihy Oklam ma, mala som od neho prečítané 2 iné knihy, ktoré ma, rovnako ako táto, veľmi zaujali už svojou anotáciou.

V začiatkoch príbehu knihy Oklam ma je samotný dej zo strany autora naznačovaný len v akýchsi nejasných kontúrach, čo môže v čitateľovi už hneď v úvode vyvolať viacero otázok. Rovnako tak úvodné dialógy a nové postavy, s ktorými nás oboznamuje, môžu byť pre niekoho trošku mätúce, avšak tento pocit vás po pár stránkach veľmi rýchlo prejde.

Príbeh dokáže vtiahnuť do deja už po prvých stránkach, a preto nemusíte čakať na to, kým sa prehryziete úvodom. Hlavná hrdinka Maya pôsobí navonok ako silná žena. Napokon sa to od nej aj očakáva vzhľadom k jej predchádzajúcej vojenskej skúsenosti. Razom však prichádza o najbližších ľudí a cíti, že smrť jej je v pätách. Myslím si, že Maya si získa vaše sympatie postupne. Hoci pôsobí ako človek, ktorý má zem pevne pod nohami a všetko pod kontrolou, najzraniteľnejšia je v otázke rodinných vzťahov.

Nakoľko samotné kapitoly knihy nie sú príliš zdĺhavé a koniec každej z nich vyvoláva množstvo otáznikov, práve táto skutočnosť vás bude nútiť obracať stránku za stránkou. Časom sa totiž vynárajú stále nové postavy, tváre a súvislosti, ktoré robia príbeh napínavým. Dej preto nestagnuje, a aj napriek tomu, že knihy tohto autora sú známe absenciou zbytočného krviprelievania, dokáže udržať čitateľa v napätí až do úplného konca.

Kniha reflektuje také témy, akými sú napríklad moc peňazí, pomsta, spoločenský vplyv, klamstvo, ale aj láska k rodine, či priateľstvo, ktoré podrží za každých okolností. Rodinné tajomstvá, ktoré vyplávajú na povrch, ako aj poprepletané vzťahy medzi jednotlivými postavami sú zárukou dynamického čítania.

Harlan Coben je pre mňa jednoducho zárukou kvalitne a pútavo napísaného psychotrileru s kriminálnou zápletkou, čo je pre mňa vždy jedna z najlepších kombinácií. Navyše ma zakaždým dokáže niečím príjemné prekvapiť, jeho knihy nie sú písané podľa šablóny, a teda ani rovnako tematicky zamerané. Žiadna zbytočná brutalita, pasáže, ktoré nútia k zamysleniu sa, ale aj nečakaný záver, ktorý je pre príbehy od tohto autora viac menej typický. V mojom prípade som takmer do poslednej chvíle netušila, ako to celé dopadne. Skladačka však napokon do seba krásne zapadla a ja som ostala rozuzlením skutočne prekvapená.

Úryvok z knihy Oklam ma: 

„Maya sa naklonila k počítaču.
Kamera sa opäť zapla, no pohľad z nej niečo celkom zablokovalo. Ako to? Napadlo jej, že sa asi pozerá na Isabellin chrbát. Mohla sa postaviť tesne pred fotorámček a potom by nebolo nič vidieť.
Nie.
Na to je Isabella primalá. Mohla by jej vidieť hlavu, ale chrbát? Ani náhodou. Okrem toho sa dala rozoznať aj farba. Isabella mala včera červenú blúzku. Táto košeľa bola zelená.
Lesná zeleň.

„Mami?“
„Momentík, zlatko.“
Nech to bol ktokoľvek, posunul sa a zmizol zo záberu. Teraz už bolo vidieť gauč. Lily na ňom sedela sama. V ručičkách držala presne tú knihu ako dnes, listovala si v nej bez cudzej pomoci, predstierala, že ju číta.
Maya čakala.
Zľava – z kuchyne – ktosi vošiel do záberu. Nebola to Isabella.
Bol to chlap.
Aspoň teda vyzeral na chlapa. Stále bol veľmi blízko pri kamere a z tohto uhla sa mu nedala rozoznať tvár. Mayi na moment napadlo, že by to mohol byť Hector, ktorý si zašiel cez prestávku do domu, možno po pohár vody alebo čo, no Hector mal na sebe overal a mikinu. Tento chlap mal modré džínsy a zelenú…
… lesná zeleň…
… košeľu.
Lily v zábere odlepila oči od knižky a pozrela sa naňho. Keď sa široko usmiala, Maya mala pocit, že jej ktosi vopchal do hrude skalu. Lily na cudzích ľudí nereagovala dobre. Takže nech to bol ktokoľvek, kto si obliekol tú povedomú košeľu farby lesnej zelene…

Muž vykročil ku gauču. Ku kamere bol chrbtom, takže Maya nevidela na dcéru. Okamžite sa jej zmocnila panika a normálne sa nakláňala na obe strany, akoby sa mohla pozrieť okolo toho chlapa a overiť si, či je Lily stále tam, na gauči, v bezpečí s knižkou Dr. Seussa. Mala pocit, akoby jej dieťa bolo v ohrození, ktoré nepominie, dokým nebude vidieť cez toho chlapa. Samozrejme, bol to nezmysel. Vedela to. Pozerala sa na niečo, čo sa už stalo, nie na priamy prenos, a dcéra sedela vedľa nej, zdravá a zdanlivo šťastná, alebo aspoň do chvíle, kým jej mama neprestala čítať a nezačala miesto toho zízať na obrazovku počítača.
„Mami?“
„Sekundičku, zlatko, dobre?“

Muž v povedomých modrých džínsoch a košeli farby lesnej zelene – vždy ju opisoval takto, nie ako tmavozelenú či jasnú zelenú, ale ako lesnú zeleň – jej zjavne nijako neublížil, neuniesol ju ani nič také, takže úzkosť, ktorú pri pohľade naňho pociťovala, jej pripadala čudesne nafúknutá a zbytočná.
Chlap na zázname sa posunul trocha nabok.
Maya už zase videla Lily. Myslela si, že teraz sa jej strach utíši, no nestalo sa. Muž sa obrátil a sadol si na gauč k malej. Pozrel sa do kamery a na tvári sa mu objavil úsmev.
Mayi sa akosi podarilo nezvriesknuť.
Zaťať, uvoľniť, zaťať, uvoľniť…
Maya, ktorá si vedela v boji vždy udržať chladnú hlavu, vždy dokázala nájsť vnútornú silu, vďaka ktorej sa jej zbytočne nezrýchlil tep a neparalyzoval ju príval adrenalínu, sa o to pokúšala aj teraz. Tie známe šaty, modré džínsy a najmä košeľa vo farbe lesnej zelene ju mali pripraviť na možnosť – aj keď pod tým slovom skôr myslela nemožnosť – toho, čo teraz videla. Preto teraz nezvrieskla. Nelapala dych.
Miesto toho sa jej v hrudi rozlial pocit, že sa akosi nedokáže nadýchnuť. V žilách jej tuhla krv. Pery sa jej chveli.
Na obrazovke počítača Lily spokojne vyliezla do lona jej mŕtveho manžela.“

Viac info o tomto titule nájdete tu: