Obľúbená slovenská autorka Jana Benková prichádza na knižný trh s ďalším románom, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar pod názvom Musíme zostať spolu.

Autorka je známa tým, že dokáže „chrliť“ jeden príbeh za druhým, a nemá pritom núdzu o vymýšľanie stále nových a nových tém. Aj tento román je z môjho pohľadu odlišný od tých predchádzajúcich. V čom? To sa dozviete v nasledovnej recenzii.

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 200
VÄZBA: pevná

Recenzia:

Román Musíme zostať spolu je voľným pokračovaním série dvoch románov, ktoré autorke vyšli v roku 2016 pribalené k populárnemu ženskému magazínu. Vtedy sa hlavná hrdinka Simona dostala do nebezpečenstva ohrozenia svojho, ale aj priateľovho, života kvôli pátraniu po nezvestných modelkách. Tentokrát jej už nič nebráni v tom, aby sa vydala za svojho dlhoročného priateľa Olivera. Jej svadba je však sprevádzaná rôznymi nehodami a nedorozumeniami, ktoré autorka opísala s humorným podtónom. Aby toho nebolo málo, Simona sa ako novinárka opäť zapletie do vecí, ktoré mali ostať pred svetom utajené. Jej tvrdohlavosť sa však naplno prejaví aj v tomto prípade. Po opakovaných návštevách utečeneckého tábora v Medveďove, kedy si všimne viacero podozrivých vecí, sa opäť púšťa do pátrania na vlastnú päť. Neuvedomuje si, že sa znova môže dostať do nebezpečenstva a ohroziť tým aj svojich najbližších. Jej silno vyvinutý zmysel pre spravodlivosť ju však bez akýchkoľvek zábran ženie vytrvalo vpred. Napokon ju jej aktivita privedie až do fungovania a tajomstiev vyšších vládnych kruhov. Vie, že je na stope niečomu skutočne veľkému, a to už predsa nemôže nechať len tak…

Autorka si za primárnu tému tohto románu zvolila problematiku utečencov, ktorá je veľmi aktuálna. V niektorých momentoch som len ťažko dokázala odhadnúť, čo z príbehu sa zakladá na skutočnosti a čo je už len čistá fikcia. Počítam aj s tým, že by mohol byť celý príbeh čisto len vymyslený, avšak keby tomu aj tak bolo, kniha bola napísaná naozaj vierohodne. Čitateľ bude mať neraz pocit, že sa začítal do niečoho, čo odráža súčasnú situáciu a realitu.

„Takže tá zdanlivá počiatočná nečinnosť nebola neschopnosťou, ale obludným zámerom. Záchytné centrá na hraniciach? Finančná pomoc štátov? Bruselskí úradníci všetko riešili neskoro – a zámerne neskoro. Chaos predsa dokáže krásne zakryť neschopnosť zodpovedných a vytvára tie najlepšie predpoklady a široké možnosti na rôzne formy biznisu všakovakých špekulantov. A tí sú špeciálne v našej krajine s deravou legislatívou veľmi čulí, vrhajú sa aj po menších príležitostiach, než je odovzdávanie migrantov na naše územie. Len čo zavoňajú štedré dotácie z Bruselu, pustia sa do pohybu.“

Od autorky Jany Benkovej mám prečítaných už viacero kníh. Musím sa priznať, že od žiadnej z nich som nikdy neočakávala príliš veľa napätia, ale skôr akčnosť a hlavne oddych. Jednoducho povedané, som zvyknutá na to, že jej knihy nie sú náročné na premýšľanie. Autorka je známa svojim sviežim štýlom písania, preto sa mi jej romány hodia ideálne v lete ku vode, kde vám dokážu vytvoriť tú pravú pohodičku.

Myslím si, že ani týmto románom autorka svojich čitateľov nesklame. V príbehu nájdete všetko, čo má pravá oddychovka obsahovať. Hoci sa hlavná hrdinka Simona opäť raz dostáva do nebezpečenstva, niektoré situácie sú podávané s humorom, preto sa čitateľ neraz pousmeje a celému príbehu to dodáva potrebnú dávku ľahkosti. Autorka neopomenula ani zoznámenie sa so súkromným životom Simony, v ktorom rieši okrem práce aj lásku, vzťahy a priateľstvá.

Hoci v románe možno nájsť náznak určitej krimi zápletky, osobne ho nedokážem vnímať ako niečo extra akčné. Ide skôr o knihu, ktorá sa ľahko a rýchlo čítala. Je to však samozrejme uhoľ pohľadu, a každý čitateľ to môže vnímať odlišne.

Knihu Musíme zostať spolu odporúčam čitateľom, ktorí si chcú pri knihe skutočne oddýchnuť a ponoriť sa do sviežeho románu, ktorý je obohatený o jednoduchú krimi zápletku.

Úryvok z knihy Musíme zostať spolu:

„Zničia ťa alebo zabijú. Toto je vysoká hra, tu nejde o nejakých malých podvodníčkov, preboha!“ potriasol hlavou, akoby mu až teraz došlo, o čom celý čas rozprávam. „Kde ty vôbec na také veci chodíš?“

„Akosi mi to samo prichádza do cesty…“

„Nežartuj!“ zahriakol ma.

„Nuž, poznáš ma. Nie som typ, čo sedí v kúte.“

„To dobre viem.“ Inú odpoveď som od neho ani nečakala.

„Takže mi pomôžeš?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

Zavrtel hlavou. „Nie. Už mi to raz prinieslo dosť problémov. Iba prob-lé-mov,“ zdôraznil a uprene sa mi zadíval do očí.

Zamrazilo ma, hoci som v ruke držala ešte takmer horúcu šálku čaju. Zovrela som ju pevnejšie. Pochopila som… „