V poradí 5-ty román Oheň v duši od slovenskej autorky Jany Šulkovej reflektuje tému, o ktorej sa nie vždy príliš ľahko hovorí. Ako sa s tým autorka popasovala?

VYDAVATEĽSTVO: Motýľ
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Deti a mládež / Román
POČET STRÁN: 208
VÄZBA: pevná väzba

„Bol ako minca, mal dve strany – jednu s dokonale vyrytým obrazcom a druhú    neopracovanú, s hrbolcami, ktorá čakala, kedy sa jej niekto chopí a vytvaruje ju.“ 

Recenzia:

Veronika, hlavná hrdinka príbehu, je mladá baba, ktorá má celý život pred sebou. Prijíma zásadné rozhodnutie a odchádza do veľkomesta študovať vysokú školu. Zoznamuje sa s prostredím a novými ľuďmi. Keď medzi nimi natrafí na Šimona, je ním od prvého momentu absolútne očarená. Na jej veľkú radosť zisťuje, že sympatie sú obojstranné. Keď sa však Veronika začne viac zaujímať o jeho osobu, prichádza na to, že niečo nie je úplne v poriadku. Ideál nahlodávajú pochybnosti, ktoré síce jej lásku neoslabujú, ale časom vyústia do strachu. Je láska natoľko silná, aby prekonala úskalia, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nezvládnuteľné?

„Nevedel, ako dlho tam tak sedel iba vo svetri, s hlavou na lavičke, s prázdnym a vyhasnutým pohľadom – takým, ako keď divoké zviera po rokoch slobody zavriete do klietky -, niekoľko dlhých minút nemysliac na nič a na nikoho.“

Ako ste si už mohli asi všimnúť, občas siahnem aj po literatúre, ktorá sa zaraďuje do žánru young adult, hoci už vekovo nepatrím do cieľovej skupiny, ktorú chce tento žáner primárne osloviť. Po knihách mladej autorky Jany Šulkovej však siaham rada, pretože už v minulosti sa mi niektoré jej knihy dostali do rúk a vždy ma zaujíma, čím dokáže autorka čitateľa ešte stále prekvapiť.

Kniha Oheň v duši vtiahne čitateľa do deja takpovediac trošku pozvoľna. Zo začiatku sa všetko javí ako klasický mládežnícky príbeh o láske, no časom sa zápletka presunie do celkom inej oblasti, ktorá už nie je natoľko optimistická. Na postave Šimona autorka vykresľuje človeka, ktorý síce navonok pôsobí ako spoločenský typ, milujúci zábavu a adrenalín, no vo vnútri je samotár, čo ukrýva tajomstvo. Práve to reflektuje tému, o ktorej sa možno ťažko píše a hovorí, ale autorka to zvládla v tomto prípade na jednotku.

Ak ste čítali autorkinu predchádzajúcu knihu Skús to znovu (recenziu nájdete TU), určite si spomínate, že táto bola písaná z pohľadu dvoch hlavných hrdinov. Tentokrát sa autorka vrátila ku „klasike“ a rozdelila knihu na 4 základné časti – iskra, plameň, oheň a popol. Každá z nich je kvázi o niečom inom a z môjho pohľadu slúži na gradáciu deja.

Ja osobne som si knihu rozdelila na pomyselné dve časti. Prvá, ktorá mala sladký a romantický charakter, ma natoľko nezaujala. Opisovala vznikajúci a rozvíjajúci sa vzťah dvoch mladých ľudí, ktorí veria, že ich nič nemôže rozdeliť. Autorka však v opisoch dokonale vystihla vysokoškolský život tak, ako to v súčasnosti aj skutočne funguje.

Druhá časť však už bola o niečom úplne inom. Poodhalila Šimonovo tajomstvo a realisticky vykreslila to, ako sa s častými neočakávanými situáciami postavy snažili postupne vyrovnávať. U Veroniky môže čitateľ po celú dobu badať odhodlanie, bojovnosť a silu lásky, ktorá je v tomto prípade hlavným hnacím motorom. Musím však povedať, že tak, ako aj v predchádzajúcich knihách od autorky, aj v tomto prípade dokázala šokovať nečakaným záverom. Či už ho vyhodnotíte pozitívne alebo negatívne, bude len na vašom uvážení.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem autorke.

Úryvok z knihy Oheň v duši: 

„Šimon, vstaň! Musíš ísť domov a do školy!“ vrieskala Sonja na Šimona ležiaceho na gauči v ich brlohu, kde sa s partiou stretávali. Vlastne to bola malá garáž v Kubovom dome, ktorú im jeho rodičia ochotne prenechali, a tak si ju prerobili na svoj obraz. 

„Daj mi pokoj! Zmizni!“ zasipel na ňu. Lenže Sonja ho poznala a vedela, že táto chvíľa znovu príde, preto nemala v úmysle vzdať sa. 

„Prosím, poď už. Ležíš tu odvčera. Jedol si vôbec niečo? Volali mi tvoji rodičia, horko-ťažko som ťa kryla.“ 

„O nič také som ťa nežiadal!“ skríkol na ňu, posadil sa a päsťou buchol do stola. Sonja, ktorá by ešte pred časom odskočila, sa k nemu nahla a pohladila ho po tvári. 

„Viem, že nie, ale ja to pre teba rada robím. Budem ťa chrániť, aj keby čo bolo,“ hovorila chlácholivým hlasom. Niekedy sa cítila ako jeho pestúnka, ale aj tak ju to neodradilo. Poznali sa predsa tak dlho, nemohla ho nechať tak, zvlášť keď vedela, čím si prechádza. 

„Dobre, dobre,“ mávol rukou, neochotne sa postavil, obliekol si špinavé tričko a vyšiel do slnečného predpoludnia. Jasné svetlo ho takmer oslepilo, a tak si pridŕžal nad očami ruku, pomaly kráčajúc domov len o pár ulíc ďalej. Sonja vedela, že urobila, čo sa dalo. 

„Odišiel?“ spýtal sa Kubo, ktorý práve vošiel do brlohu.

„Hej, ale nie je na tom dobre,“ hlesla. „Čo sa zase stalo?“ 

„Veď to poznáš,“ Kubo mávol rukou, otočil sa vo dverách a zamieril späť do svojej izby. 

Sonja, uvedomujúc si, že sa viac nedozvie, vzala tašku a šla do školy na druhom konci mesta. Tušila, že prvú prednášku už nestihne, no aj tak pobehla, snažiac sa chytiť električku.

Šimon pomaly dokráčal domov. Rodičia už boli v práci, čo mu vyhovovalo. Nemal chuť odpovedať na otázky, ktorými by ho mama zasypala. Zamieril rovno do kúpeľne, zhodil zo seba oblečenie, ktoré mal na sebe už dva dni, zo skrinky vybral tabletku, prehltol ju a pustil vodu.“ 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo