RECENZIA: Petra Dvořáková - Vrány

VYDAVATEĽSTVO: Host
ROK VYDANIA: 2020
ŽÁNER: Román / Novela
POČET STRÁN: 184
VÄZBA: pevná s prebalom

„Mládě v hnízdě několikrát zamává křídly. Dostává sílu. Přesto dnes nevzlétne. Ještě potřebuje potravu.“
(str. 109)

O knihe

12-ročná Bára žije v navonok usporiadanej rodine so svojimi rodičmi a staršou sestrou. Ako typické dospievajúce dievča sa v mnohých veciach hľadá a chce skúšať všetko, čo ju baví. Keď sa u nej prejaví nadanie v oblasti výtvarného umenia, túži po uznaní a pochopení. Toho sa jej však od najbližších nedostáva. Práve naopak. Matka je na ňu zaťažená, rieši každý jej krok a (ne)aktivitu, pričom za vzor jej dáva staršiu sestru Katku.

Jej talent a zvláštne správanie si začne všímať mladý učiteľ výtvarnej výchovy Frodo, ktorý sa pre Báru stane v istých veciach chýbajúcou oporou. Boj s nárokmi jej rodiny je však, zdá sa, márny. A tak sa začne utiekať ku vranám, ktoré verne obývajú stromy za jej oknom. Nájde sa niekto, kto jej dokáže skutočne pomôcť?

„To nemůžeš stříhat na stůl?“ Kdyby byla aspoň trochu jako Katuška. Ta se naučila uklízet už od malička. Když si vzala kostky z koše, zase je tam automaticky sklidila. Ale Barča ne. Ta byla vždycky jiná. Jako by nerozuměla, co po ní člověk chce.“ (str. 18)

Môj názor

Česká autorka Petra Dvořáková sa do povedomia čitateľov zapísala predovšetkým bestsellermi Dědina či Chirurg. Hoci som obe diela registrovala, vždy som sa tak nejako podvedome vyhýbala knihám písaným v českom jazyku. Predsa len sa mi v slovenčine číta ľahšie a rýchlejšie, preto som sa bála, že by som si takéto knihy dostatočne neužila.

Kniha Vrány však dostávala na sociálnych sieťach také ohlasy, že som sa rozhodla do toho ísť. Ide o útlu novelu, ktorá už na prvý pohľad zaujme zaujímavou obálkou, a následne, keď si v nej zalistujete, vás očarí aj nádhernými tematickými ilustráciami. Sú do istej miery depresívne či ponuré, ale to je vo svojej podstate aj celý tento príbeh.

Už samotná anotácia napovedá, že nepôjde o ľahké a oddychové čítanie. Autorka nám predstaví život rodiny, ktorá síce pôsobí navonok obyčajne, no vo svojom vnútri sa triešti na viacero dielikov, a to, čo sa v nej deje, rozhodne nie je v poriadku.

„Mám pocit, že mně v životě nic nevychází. Jen lítám kolem děcek, chci mít věci hezký, upravený, jako to mají jinde, ale u nás to prostě nejde.“ (str. 95)

Príbeh je čitateľovi podávaný z dvoch pohľadov – matky a mladšej dcéry Báry. Už po prvých stránkach je jasné, že matka voči nej prechováva priam odpor a dáva to patrične najavo. Hocičo dcéra urobí, u matky sa spokojnosti nedočká. V Báre sa pritom prebúdza zvedavosť po nepoznanom, istá dávka rebélie, ale aj túžba po uznaní a podpore zo strany okolia.

Ak máte radi obsiahlejšie opisy, v tejto knihe ich nenájdete. Autorka využíva úsečné vety či vecné dialógy a cítiť, že od prvej strany má jasno v tom, na čo chce prostredníctvom tohto príbehu poukázať. Vzťahy v rodine sa jej podarilo vykresliť natoľko uveriteľne, že budete mať pocit, akoby sa inšpirovala konkrétnym skutočným príbehom (a možno aj áno).

Nehovoriac o postave Báry, ktorá pôsobí až príliš realisticky a počas čítania som mala úprimnú chuť jej pomôcť, podporiť ju a dať jej nádej v lepší život. Zažila si toho naozaj veľa. Uprednostňovanie a vychvaľovanie jej staršej sestry Katky, nezáujem otca o celú situáciu, ponižovanie zo strany matky či absenciu podpory záujmov. Naopak, správanie matky vo mne vyvolávalo hnev a nepochopenie. Čitateľ je však od prvej stránky takpovediac „vhodený priamo do vody“ a dôvod negatívneho vývoja tohto vzťahu sa viac-menej nedozvedá.

„Strašně jsem sama sobě v duchu nadávala, co jsem to provedla. A slibovala si, že už nikdy nikomu nic neřeknu. Nikdy. Ani trošičku. I kdybych měla umřít. Protože už vím, co by nastalo. A to je mnohem horší než všechno ostatní.“ (str. 101)

Knihu Vrány odporúčam čitateľom, ktorí obľubujú komorné, a do istej miery depresívne príbehy, pri ktorých majú pocit, že sa pokojne môžu odohrávať aj v ich bezprostrednom okolí. Tento je až príliš realistický a uveriteľný. Po jeho dočítaní mnou lomcovalo viacero emócií, od prekvapenia, cez hnev, až po smútok. A hoci by som možno, s ohľadom na tému, prijala komplexnejšie vykreslenie jednotlivých postáv a ich charakterov či zmýšľania, v konečnom dôsledku sa autorke veľmi kvalitne podarilo poukázať na to, čo bolo jej zámerom.