VYDAVATEĽSTVO: Lindeni (Albatros Media)
ORIGINÁLNY NÁZOV: Silvervägen
PREKLAD: Dominika Wittenberg Gašparová
ROK VYDANIA: 2020
ŽÁNER: Psychologický triler
POČET STRÁN: 280
VÄZBA: pevná s prebalom

„Musíš ma nájsť. Jedine ty to dokážeš.“ (str. 15)

O knihe

Uplynuli tri roky, odkedy Lelle odprevadil svoju dcéru na zastávku autobusu, ktorý ju mal odviezť na jej prvú brigádu. Do autobusu však údajne nenastúpila a nikto ju už nikdy viac nevidel.

Lelle ostáva na všetko sám. Opustí ho aj žena, ktorá sa rozhodne stratu dcéry prežívať po svojom, cez sociálne siete a medializáciu. Jemu sa však takéto správanie hnusí a má za to, že pre nájdenie dcéry sa nerobí dostatok. Nemieni sa vzdať, a tak už tri roky po sebe, počas letných mesiacov, brázdi pochmúrnu a tajomnú Striebornú cestu v odľahlej časti severného Švédska.

Jedného dňa do jeho života nečakane vstúpi 17-ročná Meja, ktorá mu stratenú dcéru len ešte viac pripomenie. Obaja majú svoj vlastný údel a snažia sa nájsť zmysel života. Keď po troch rokoch dôjde k ďalšiemu záhadnému zmiznutiu, Lelle je presvedčený o tom, že náhody neexistujú a všetky udalosti spolu bezpochyby súvisia.

„Strieborná cesta predstavovala tepnu, vháňajúcu život do hustej siete žiliek a vlásočníc vnútrozemia. Kraj tu bol popretkávaný spleťou zarastených prístupových ciest, trás pre snežné skútre a chodníčkov kľukatiacich sa spustnutými dedinami a vyľudnenými osadami. V oblasti sa nachádzali jazerá, pretekali ňou divoké rieky a potôčiky nad i pod zemou. Územie pokrývali zaparené močariská a bezodné čierne ľadovcové jazerá ako mokvajúce rany. Pátrať po nezvestných v tejto oblasti bol výkon hodný medaily.“ (str. 31)

Môj názor

Kniha Strieborná cesta je prvotinou švédskej autorky, ktorá vo svete vyvolala veľké ohlasy a pozbierala viaceré ocenenia. Vďaka nej sa Stina Jackson zapísala do povedomia ako nová „hviezda“ severskej krimi. Ak ste fanúšikmi tohto žánru, určite ste si už stihli všimnúť, že severská literatúra je poväčšine typická dlhšími opismi či menším výskytom dialógov. Práve tieto atribúty sú tým, čo mňa osobne od tohto žánru niekedy odradí.

V prípade tejto knihy to však bolo o niečom inom. Okrem toho, že sa dielo pýši krásnou obálkou, autorke sa podarilo nastoliť severskú atmosféru veľmi autenticky a od prvej stránky ma jej štýl písania oslovil. Do ponurej a chladnej oblasti striedavo vsadila príbehy dvoch hlavných postáv – Lelleho a Meji. Hoci majú odlišné osudy, predsa ich niečo spája. Ani jednému z nich sa nedarí nájsť pokoj na duši a životné šťastie.

„Čakala na opustenej zastávke. Okolie ožaroval len hmlistý kruh svetla pouličnej lampy a z vytiahnutej kapucne mikiny jej trčali dlhé blond vlasy. Práve tie upútali jeho pozornosť. A fakt, že tam stála sama.“ (str. 195)

Autorka podáva príbehy hrdinov tak, že samotné postavy sa vám dostanú pod kožu a nebudú vám ľahostajné. Lelleho vykreslila ako zúfalého otca, ktorého jediným cieľom sa stáva hľadanie dcéry. Po jej strate však nie je schopný nájsť seba samého a vlažné správanie jeho okolia ho odrádza od udržiavania sociálnych kontaktov. Stáva sa z neho samotár a introvert, ktorý žije vo svojej vlastnej bubline.

Na druhej strane stojí Meja, ktorá nikdy nepoznala skutočný domov. Jej matka žije kočovným životom, na svoju dcéru neberie žiaden ohľad, neustále sa sťahuje a prispôsobuje chlapom, s ktorými žije. Meja má preto len jedinú túžbu – osamostatniť sa a začleniť do komunity, ktorá jej bude rozumieť.

Kniha je rozdelená do dvoch častí. Keď sa osudy hrdinov pretnú, príbeh naberá stále väčší spád a postavy sa začnú čitateľovi ukazovať v pravom svetle. Autorka ich do deja nezakomponovala príliš veľa, preto som každú z nich viackrát vnútorne analyzovala a miestami som už podozrievala snáď každého. Pre mňa osobne záver až natoľko prekvapivý nebol, nič to však nemení na tom, že príbeh sa mi čítal veľmi dobre a rýchlo.

Kniha Strieborná cesta je temné, miestami emotívne čítanie, ktoré by som zaradila primárne medzi psychotrilery. Odporúčam ho čitateľom, ktorí radi siahnu aj po trošku menej typickej severskej literatúre, kde neprevláda brutalita a krviprelievanie, ale skôr napätie a spoznávanie vnútorného prežívania jednotlivých postáv.

Krátky úryvok z knihy si môžete prečítať napríklad TU.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem