Novinka od slovenského autora Romana Kulicha, ktorá vyšla vo vydavateľstve Brána pod názvom Biela pani, vychádza tentoraz zo skutočnej udalosti, ktorá sa udiala na Kysuciach. O čom je a čo viedlo autora k napísaniu tohto diela?
VYDAVATEĽSTVO: Brána
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román / Triler/ Skutočný príbeh
POČET STRÁN: 288
VÄZBA: pevná s prebalom
Roman Kulich (1980), rodák z Ružomberka, momentálne pôsobiaci v Žiline. Už ako 16-ročný debutoval poviedkou Júlový večer, ktorá mu bola uverejnená v časopise Fantázia. Následne prišli na rad aj väčšie diela v podobe románu Požierač (2014), v ktorom vykreslil vyčíňanie sériového vraha v oblasti Žiliny a jej okolia. Jeho trilery dýchajú mystikou a ich dej sa snaží zasadiť do mestských lokalít, ale aj tajuplnej prírody. Medzi jeho ďalšie diela patrí Dr. Weiss (2015) a Prekliatie (2016).
A čo viedlo autora k napísaniu tejto knihy?
„Predovšetkým to bola náhoda. Nejakým spôsobom som sa dostal k staršiemu článku o skutočnom príbehu dievčaťa, ktoré na Kysuciach, konkrétne v obci Korňa, zapadlo cestou zo školy v snehu. V roku 2012 totiž túto oblasť postihla výdatná snehová kalamita.
Keďže to mala domov do kopcov ďaleko a už sa nedokázala ani vrátiť, ani pokračovať, zavolala na linku 112. Tam jej nakoniec pomohla operačná dôstojníčka, ktorá s ňou zároveň komunikovala a zároveň dostala do pohotovosti najbližší hasičský zbor v jej okolí, ktorý nakoniec dievča našiel. To je jadro príbehu, a ten som po svojom rozvil, doplnil a do deja zakomponoval mystiku a prvky trileru.
Ako sa nakoniec všetko skončí a či je prichystané pre čitateľa aj nejaké prekvapenie, to už zistí sám.“
Anotácia:
Napínavý príbeh bol napísaný na základe skutočných udalostí.
V roku 2012 napadlo na Kysuciach a slovensko-českom pohraničí neuveriteľné množstvo snehu. Mladé dievča sa aj napriek kalamitnej situácii vybralo zo školy v dedine Korňa cez kopce domov. Neskôr už nedokázala pokračovať, no podarilo sa jej zavolať na tiesňovú linku.
Dokáže operačná dôstojníčka Hasičského a záchranného zboru v Žiline, Patrícia, zavolať záchranné zložky a pomocou nich nájsť v nehostinnom teréne, v takmer dvojmetrových nánosoch snehu, mraze a strašnom vetre stratenú mladú Mišku?
Dramatický dej sa končí nečakaným rozuzlením, pričom dráma vrcholí na úpätí Kysuckých hôr v tom najhoršom možnom počasí.
Všetky strasti sú podčiarknuté okolitou mystikou a udalosťami, ktoré už navždy ostanú medzi nebom a zemou. Alebo nie?
Úryvok z knihy Biela pani:
„Andráč aj Povinná zmĺkli, pričom zaujato sledovali zlodejského vtáka. Ten ďobol do skla ešte poslednýkrát, otočil sa, zatrepotal krídlami a odletel do víru snehových vločiek. Ostala po ňom iba dusivá atmosféra.
„Videl nás!“ poznamenala temne Povinná.
„Prečo by nás nevidel?“ spýtal sa zjavne unavený Andráč.
„On nás videl svojím slepým okom! Niečo sa stane!“ zaúpela chladne.
„Myslíte nám?“ aj cez všetok jeho skepticizmus ho predsa len zaujala.
„To neviem!“ mykla ramenami. „Zlo si nikdy nevyberá okato. Až na poslednú chvíľu ukáže objekt
záujmu.“
„Tak prečo by sa potom zjavil nám dvom?“ nechápal pointu bláznivého dumania.
„To zistíme!“ Povinná sa zvrtla a akonáhle vychádzala von z miestnosti, ešte sa zastavila na prahu dverí.
No naspäť sa už neotočila.
„Nechcete ďalšiu kávu alebo čaj?“ zahundrala mierumilovnejšie, rovno pred seba. „Ja si kávu dám.“
„Môžete mi spraviť rumančekový. S lyžičkou cukru, prosím.“
Prudko k nemu obrátila hlavu. „Väčšinou nesladíte.“
„Som nejaký nervózny. Potrebujem ho. Ďakujem!“ zašmátral rukou v otvorenej zásuvke pod stolom a už jej nevenoval pozornosť. Vybral na stôl akési papiere, pričom ani netušil, čo je v nich, alebo načo ich má vlastne odložené. Potreboval, aby odišla a nevidela jeho rozrušenie, ktoré mu muselo svietiť z tváre ako lampión o polnoci.
Zľakol sa.
Ani nie tak bizarného príbehu o hlúpom vtákovi, takých povestí už začul. Aj keď tá straka pôsobila určitým spôsobom strašidelne.
Skôr mu zimomriavky obáv naskočili z čudnej zmeny nálad jeho spolupracovníčky. Taký desivý výraz v jej tvári ešte nevidel. Nikdy. A to spolu už kadečo preskákali.“