VYDAVATEĽSTVO: Grada
SÉRIA: Erika Fosterová (SK) (3. diel)
ORIGINÁLNY NÁZOV: Dark Water
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Detektívka
POČET STRÁN: 416
VÄZBA: pevná s prebalom

„Voda pod hladinou nepoužívaného lomu bola stojatá, chladná a temná. Telo rýchlo klesalo. Jeho váha ho sťahovala nižšie, nižšie a nižšie, až sa nakoniec zaborilo do mäkkého ľadového bahna.
Ležala tam pokojne a nerušene veľa rokov. Takmer v mieri. Ale hore nad ňou, na súši, práve začínala nočná mora.“

O knihe:

Obľúbená detektívka Erika Fosterová sa vracia s ďalším, v poradí už tretím, prípadom. Tentokrát prvotne rieši veľký drogový prípad. Jedného dňa dostáva echo o dôkaze, ktorý mal všetko konečne vyriešiť. Tak sa aj stane, no jeden prípad vystrieda zároveň hneď aj druhý. Na dne nepoužívaného kameňolomu totiž nájdu kostru malého dieťaťa. Ukáže sa, že ide o 7-ročné dievčatko Jessicu, ktorej zmiznutie bolo prepierané v médiách ešte pred 26-timi rokmi.

Hoci je už Erika súčasťou oddelenia pre organizovanú a hospodársku kriminalitu a prípad po správnosti preberie oddelenie vrážd, otrasný nález ju stále máta. Rozhodne sa preto do prípadu sama zapojiť. Časom sa dozvedá, že si na ňom už v minulosti „vylámalo zuby“ viacero vyšetrovateľov, neúspechy zanechali vážne stopy aj na ich psychike. Ona sa však nevzdáva. A tak prípad, ktorý bol už v minulosti viac-menej zmietnutý pod koberec, znova ožíva. No nie všetci sú z toho úplne nadšení.

Recenzia:

Roberta Bryndzu, britského autora trvale žijúceho na Slovensku, som zaregistrovala už v časoch, kedy mu u nás vyšiel jeho debut Dievča v ľade. Hoci som už vtedy zvažovala, že po knihe siahnem, nechala som tomu čas. Napokon sa mi ako prvá do ruky dostala až jeho tretia kniha Temné hlbiny. Vtedy som však už počula na autorovu tvorbu samé pozitívne ohlasy. A tak som sa nechala strhnúť davom a priznám sa, mala som dosť veľké očakávania.

A tie sa nielenže naplnili, ale musím povedať, že v oblasti tohto žánru som už dávnejšie niečo tak dobré nečítala (ak opomeniem Dominika Dána, ktorý je už pre mňa akousi zárukou, že to bude pre mňa to „pravé orechové“, keďže jeho tvorbu už poznám). Kniha Temné hlbiny si ma získala od prvej stránky a držala ma dovtedy, kým som nedošla až na koniec. Od okamihu, kedy našli telo dievčatka, potrebujete jednoducho vedieť, ako sa celý prípad vyvinie a skončí.

„Viem, že môžem chytiť toho bastarda, ktorý to spravil. On – alebo ona – je tam niekde vonku a myslí si, že ho nikto nedostane. Ale ja ho dostanem.“

Keďže išlo v mojom prípade o prvú knihu od tohto autora, nebola som s postavami zo série ešte zžitá. To sa však veľmi rýchlo zmenilo. Erika je žena, pre ktorú je práca detektívky ako stvorená. Je nekompromisná a neodbytná, ide si za svojím. Mne bola navyše aj sympatická, rovnako, ako ostatní hrdinovia, ktorí jej pomáhali. Príjemným spestrením boli občasné odbočky do súkromia postáv, ktoré autor do deja nenásilne zakomponoval.

I napriek tomu, že kniha nebola príliš preplnená nečakanými zvratmi, ktoré majú niektoré príbehy pomaly na konci každej kapitoly, dynamika jej vôbec nechýbala. Dokázala si ju zachovať absenciou zdĺhavých opisov, ale aj prirodzenosťou a reálnosťou deja. Ten síce plynul vcelku pomaly, no nemalo to za následok výskyt hluchých alebo nudných miest. Prítomnosť sa prelína s minulosťou, ak totiž má byť vyriešený celý prípad, je nutné sa ohliadnuť aj za vecami, ktoré zostali nevyriešené.

Kniha Temné hlbiny je dôkazom toho, že kvalitné krimi sa dá napísať aj bez nadmerného krviprelievania, prekombinovania, či množstva vedľajších dejových línií. Práve v zmysle sloganu „v jednoduchosti je krása“, si ma tento príbeh úplne získal. Bolo mi až ľúto, že je všetkému koniec, a to mala kniha niečo vyše 400 strán. Na začiatku sa vám môže zdať samotná zápletka trošku náročnejšia, tápate, kto je do všetkého zapletený a čo sa vlastne mohlo stať. Koniec prekvapí, a len podčiarkne to, že autor podal príbeh pútavo a s prehľadom.

Ak teda hľadáte kvalitne vystavaný krimi príbeh, s občasným mrazivým pocitom, či napätím od začiatku až po koniec, určite vám knihu odporúčam. Ak ste ešte nečítali nič od tohto autora, pokojne môžete začať aj touto knihou, keďže ide o samostatný prípad. Ak by ste sa však prvotne chceli oboznámiť s jednotlivými postavami celej série, začnite knihou Dievča v ľade. Ja po ďalších knihách autora v blízkej budúcnosti určite siahnem.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

Úryvok z knihy Temné hlbiny: 

„Erika opatrne zatvorila veko balíka.
„Fajn, John, zavolajte na operačné. Musíme to bezpečne previezť na stanicu. A superintendantovi Yalovi povedzte, že hneď ako dorazíme, potrebujeme, aby boli pripravení technici, ktorí vezmú odtlačky prstov. Kým ten balík nebude bezpečne zamknutý, nespustíme ho ani na moment z očí – rozumiete mi?“
„Áno, šéfka.“
„A z auta mi prineste jedno vrecúško na dôkazy.“
John odišiel. Erika sa postavila a pozerala sa na zem na kufrík.
„Dostala som ťa, Jason Tyler,“ zamrmlala. „Dostala som ťa a zbavím sa ťa na riadne dlho.“
„Detektív šéfinšpektor Fosterová,“ oslovila ju Lorna, ktorá sa k nej vrátila od komunikačnej jednotky. „Jeden z našich potápačov prehľadával dno a našiel ešte niečo.“

O pätnásť minút neskôr mala Erika zabalený plastový kufrík s heroínom a John nakrúcal ďalšieho potápača, ktorý sa práve vynoril z vody. V rukách niesol niečo tmavé a beztvaré. Priniesol to k novému obdĺžniku igelitu rozloženému na trávniku. Balík bol pokrytý bahnom a obviazaný tenkými hrdzavejúcimi reťazami. Tie boli vzájomne poprepletané a zaťažené niečím, čo vyzeralo ako činky. Balík nebol dlhší ako stopäťdesiat centimetrov a bol preložený. Igelit bol starý a slabý a jeho farba už takmer vybledla.

„Potápač ho našiel asi stodvadsať centimetrov od miesta, kde ležal ten plastový kufrík. Bolo to čiastočne ponorené do bahna na dne,“ povedala Lorna.
„Nie je to ťažké. Bude to niečo malé. Cítil som, ako sa to vo vnútri pohybuje,“ dodal potápač.
Balík položil na rozložený igelit. Všetci mlčali. Tichom sa nieslo len praskanie konárov vzdialených stromov hojdajúcich sa vo vetre.
Erika cítila, ako jej žalúdok zviera mrazivý des. Podišla bližšie a prelomila ticho: „Mohli by ste mi, prosím, ešte raz podať tie kliešte?“
Kliešte si pridržala pod pazuchou, nasadila si nový pár latexových rukavíc a jemne sa pustila do práce. Preštipla hrdzavé reťaze, ktoré boli síce tenké, ale niekoľkokrát skrížené a poprepletané. Igelit bol tak slabý, že úplne stvrdol. Keď odmotávala reťaze, igelit popraskal a voda zvnútra balíka začala vytekať na trávu.

Erika si uvedomila, že sa napriek chladu potí. Igelit bol niekoľkokrát prehnutý a obmotaný dookola, a keď jednotlivé vrstvy rozbaľovala, napadlo jej, že vo vnútri musí byť niečo malé. Balík bol cítiť stojatou vodou – trochu hnilobne a nepríjemne. V hlave jej začalo zvoniť na poplach.
Keď odmotávala poslednú vrstvu, uvedomovala si, že tím okolo nej postáva v absolútnom tichu. Sama až zabudla dýchať. Zhlboka sa nadýchla a rozbalila poslednú vrstvu igelitu.
Svetlo z videokamery osvetlilo obsah balíka. Vo vnútri ležala malá kostra – spleť kostičiek v tenkej vrstve bahna. Zvyšky oblečenia, len pár kúskov hnedej látky, sa zachytilo na hrudnom koši. Okolo chrbtice stále spojenej s panvou bol uviazaný úzky opasok s hrdzavou sponou. Lebka sa uvoľnila a zaklesla medzi rebrá. Na hornej časti hlavy zostalo niekoľko pramienkov tmavých vlasov.
„Bože môj,“ vydýchla Lorna.
„Je to veľmi malé… Vyzerá to ako kostra dieťaťa,“ povedala Erika ticho.
Miesto sa ponorilo do tmy, pretože John s kamerou vyrazil ku brehu lomu, kde padol na kolená a prudko zvracal do vody.“

Viac info o tomto titule nájdete tu: