VYDAVATEĽSTVO: Tatran
ORIGINÁLNY NÁZOV: Then She Was Gone
PREKLAD: Simona Klimková
ROK VYDANIA: 2019
ŽÁNER: Psychologický triler
POČET STRÁN: 304
VÄZBA: pevná s prebalom

„Posledné mesiace pred jej zmiznutím boli najlepšie. Naozaj. Jednoducho najlepšie.“
(str. 11)

O knihe:

Ellie Macková je typickou 16-ročnou tínedžerkou so všetkými svojimi vrtochmi. Bojkotuje všetko, čo sa dá, opantáva ju prvá láska a túžba po chlapcovi, ktorý je v jej živote najväčšou motiváciou. Jedného dňa sa vyberie do knižnice, kam však nikdy nedôjde. Nikto nič nevidel, ani nepočul, akoby sa po dievčati zľahla zem. Jednoducho zmizla.

Laurel je obetavá matka, ktorá bojuje s nedostatkom financií. Po zmiznutí Ellie prichádza aj o manžela, ktorý situáciu emočne nezvláda a vrhá sa do náručia inej ženy. Odsťahujú sa od nej aj jej dve deti. Nezostáva jej nič, na všetko ostáva sama. A najhoršie na tom je, že pomaly ju už opustila aj viera v to, že sa jej dcéra nájde.

Po 10 rokoch od Ellinho zmiznutia, sa však ľady nečakane pohli a Laurel dostáva prvé správy. Zároveň jej do života vstupuje nový muž menom Floyd, ktorý má až príliš dokonalý vzťah so svojou dcérou Poppy. Dvojica sa začne navzájom spoznávať a obaja zisťujú, že toho majú veľa spoločného. Laurel sa však stretáva so súvislosťami, ktoré jej nedávajú spávať. Veľa vecí jej nesedí, nevie však vysvetliť prečo, a tak nad nimi zo začiatku vždy len mávne rukou. Bolo však jej stretnutie s Floydom naozaj len čisto náhodné?

„Tri roky sa pokúšala Ellie vytesniť z mysle, ako sa len dalo. Zviazala sa novou rutinou, úzko a pevne, ako vo zvieracej kazajke. Tri roky sa zmierovala so svojím šialenstvom a nikomu o ňom nepovedala. No teraz sa šialenstvo vrátilo.“ (str. 43)

Recenzia:

S knihami, ktorých základom je téma „zmiznutia“, sa v poslednom období akoby roztrhlo vrece. Myslím si však, že odhaľovanie tajomstiev a pátranie po nezvestných osobách je (vo väčšine prípadov) dobrým námetom na kvalitný triler. Aj v prípade knihy Jednoducho zmizla od anglickej spisovateľky Lisy Jewell sa táto myšlienka určite osvedčila.

Aj tu sa stretávame s prípadom nezvestného dievčaťa a postupne odhaľujeme pochované tajomstvo. Príbeh vtiahne do deja hneď od prvej stránky. Zo začiatku môžete nadobudnúť pocit, že už viete, čo sa mohlo stať a kniha by pre vás pokojne mohla skončiť niekde pri 50-tej strane. To by ste však v tomto prípade prišli naozaj o veľa. I napriek prvotnému dojmu, je dej vystavaný veľmi dynamicky, čomu napomáhajú krátke kapitoly, ktoré majú poväčšine maximálne 2 – 3 strany.

„Všetko zmizlo. Všetko bolo nenávratne preč. Ak by mohla vrátiť čas, rozpliesť sled udalostí a rozmotať ho ako klbko vlny, zbadala by na vláknach uzlíky, varovné signály. Pri spätnom pohľade bili po celý čas do očí. No vtedy, keď o ničom ani nechyrovala, ich nevidela. Nič netušiac vošla priamo do nich.“ (str. 12)

Samotný príbeh je pritom podávaný z pohľadu viacerých osôb, pričom dobrým osviežením sú zaujímavé vsuvky z pohľadu samotnej Ellie. Postavy sú vykreslené veľmi realisticky, o každej z nich sa čitateľ dozvie dostatočné množstvo informácií na to, aby si o nich dokázal vytvoriť vlastný obraz. V hlave sa vám počas čítania budú tvoriť všelijaké konšpirácie a myšlienky o tom, čo sa asi mohlo stať. Ako mohlo dievča len tak zmiznúť bez stopy? A komu vlastne možno skutočne veriť?

Nemožno však jednoznačne povedať, že by sa dej točil len okolo zmiznutia tínedžerky Ellie. Od okamihu, kedy sa Laurel zoznámi so záhadným Floydom, sledujeme a prežívame akoby ďalší, úplne nový príbeh. I napriek tomu sa však zmiznutie dievčaťa vznáša nad všetkými ako jeden veľký čierny otáznik a vy si automaticky budete klásť otázku, ako spolu všetko môže súvisieť.

Kniha Jednoducho zmizla ponúkne čitateľovi všetko, čo by kvalitný psychologický triler mal mať. Čítanie bolo nielen napínavé a zimomriavkové, ale v niektorých momentoch aj smutné. Osud Ellie vás jednoducho dostane.

Ponoríte sa do riešenia spletitých rodinných vzťahov a tiež budete svedkom dávania nových šancí či snahy o opätovné zblíženie sa po rodinnej tragédii. A pokiaľ by sa vám aj podarilo vytušiť samotnú zápletku skôr, určite to nevzdávajte a čítajte ďalej. Až na konci totiž do seba všetko pekne zapadne.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

Úryvok z knihy Jednoducho zmizla:

„Od toho dňa v máji 2005, keď sa Ellie nevrátila domov, až do momentu, ktorý nastal presne pred dvoma minútami, nemali o jej zmiznutí spoľahlivú stopu. Ani jednu.
Ellie naposledy zachytila bezpečnostná kamera na ulici Stroud Green o desať štyridsaťtri, keď sa na chvíľu zastavila a skontrolovala svoj obraz v okne auta (chvíľu pracovali s teóriou, že zastala, aby sa pozrela na niekoho v aute, alebo že niečo hovorila vodičovi, ale majiteľa auta vystopovali a zistili, že bol v čase Ellinho zmiznutia na dovolenke a auto tam bolo celý čas zaparkované). To bolo všetko. Žiadny iný záznam o nej nemali.
V bezprostrednom okolí prehľadali každý dom, predvolali na výsluch známych pedofilov, vyžiadali si kamerové systémy zo všetkých obchodov v štvrti Stroud Green, Laurel s Paulom nakrútili v televízii verejné vyhlásenie, ktoré videlo zhruba osem miliónov ľudí, no žiadne informácie im nepomohli dostať sa ďalej ako po posledný záznam o Ellie obzerajúcej si svoj odraz o desať štyridsaťtri.
Polícia vnímala fakt, že Ellie mala na sebe čierne tričko a rifle, ako problém. Rovnako ako fakt, že krásne zlatisté vlasy mala zopnuté do nedbalého vrkoča. Že mala ruksak námorníckej farby. Fakt, že mala obyčajné biele tenisky zo supermarketu. Ako keby chcela byť naschvál neviditeľnou.
Ellinu izbu štyri hodiny podrobne prehľadávali dvaja vyšetrovatelia v košeliach s vyhrnutými rukávmi. Podľa všetkého si Ellie so sebou nevzala nič výnimočné. Je možné, že si zobrala spodnú bielizeň, no Laurel vôbec netušila, či jej v zásuvkách niečo chýba. Možno si zobrala niečo na preoblečenie, no Ellie mala ako väčšina pätnásťročných dievčat príliš veľa oblečenia, priveľa na to, aby o ňom mala Laurel prehľad. V pokladničke však ostalo zopár poskladaných desaťlibrových bankoviek, ktoré do nej natlačila po každých narodeninách. Zubná kefka bola stále v kúpeľni, aj dezodorant. Ellie nikdy nešla prespať ku kamarátom bez zubnej kefky a dezodorantu.

Po dvoch rokoch pátranie ustalo. Laurel vedela, čo si mysleli. Mysleli si, že Ellie utiekla z domu.
Ako si mohli myslieť, že utiekla z domu, keď nebola na žiadnom zázname bezpečnostných kamier z vlakových a autobusových staníc, nevideli ju prechádzať po inej ulici okrem tej, z ktorej zmizla? Ukončenie pátrania bolo zničujúce.
Ešte zničujúcejšia bola Paulova reakcia na toto vyhlásenie.
„Asi by sme to mali uzavrieť.“
A to bol definitívny klinec do rakvy s pozostatkami ich manželstva.
Deti sa medzitým nejako pretĺkali, šli podľa harmonogramu ako vlaky na trati. Hanna zmaturovala. Jake spromoval na univerzite vo West County, kde vyštudoval za autorizovaného geodeta. A Paul sa v práci usiloval získať povýšenie, kupoval si nové obleky, zvažoval kúpu lepšieho auta, ukazoval jej na internete hotely a rezorty, ktoré v lete ponúkali výhodné pobyty. Paul nebol zlý. Bol to dobrý muž. Vzala si dobrého muža, takého, ako vždy chcela. No spôsob, akým sa vyrovnával s náhlym prázdnom, ktoré v ich živote ostalo po Ellinom zmiznutí, ju presvedčilo, že nie je dostatočne ambiciózny, dostatočne silný – že nie je dostatočne šialený.
Fakt, že sa v ňom sklamala, bol takou nepatrnou čiastkou všetkých emócií, ktoré prežívala, že si ho ledva všimla. Keď sa o rok neskôr odsťahoval, o nič nešlo, bola to len malá odchýlka v jej živote. Pri pohľade späť si na mnohé nespomínala. Z toho obdobia si pamätala len pálčivú potrebu pokračovať v pátraní.
„Nemohli by sme znovu prehľadať dom po dome?“ úpenlivo prosila policajtov. „Od poslednej prehliadky uplynul už rok. Určite je to dosť dlhý čas na to, aby sa objavilo niečo, čo sme predtým nevideli.“
Vyšetrovateľka sa usmiala. „Už sme to prebrali,“ odvetila. „Zhodli sme sa, že nejde o dobré využitie zdrojov. Nie teraz. Možno o rok. Možno.“
No potom ju v januári tohto roka znenazdajky kontaktovala polícia a oznámila jej, že kriminálna relácia Crimewatch chce pri príležitosti desiateho výročia odvysielať verejné vyhlásenie. Ďalšia rekonštrukcia prípadu. Reláciu odvysielali 26. mája. Nepriniesla nijaké nové dôkazy. Ellie nikto nevidel.
Nič sa nezmenilo.
Až doteraz.

Vyšetrovateľ sa do telefónu vyjadroval opatrne. „Možno o nič nejde. No aj tak by sme boli radi, keby ste k nám prišli.“
„Čo ste našli?“ spýtala sa Laurel. „Telo? Čo to je?“
„Pani Macková, prosím vás, príďte.“
Desať rokov nič. A zrazu sa niečo objavilo.
Vzala si kabelku a vyšla z domu. (str. 23-25)

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo