RECENZIA: Hana Repová – Boh plače potichu 2

Boh plače potichu 2 je záverečným dielom dvojdielnej série od slovenskej autorky Hany Repovej. Ako sa vyvinú osudy hlavných hrdinov?

VYDAVATEĽSTVO: MERIDIANO-press, s.r.o.
EDÍCIA: Moderné romány
SÉRIA: Boh plače potichu (2. diel)
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN:
VÄZBA: pevná s prebalom

 

“Nevedel, či už niekedy v živote stretol človeka,
ktorý tak bezhranične nenávidí a aj miluje.
Oboje už mal možnosť pocítiť na vlastnej koži.
Neschovávala sa za pretvárky ani za výhovorky.
Bola, aká bola.
Úprimná.”

 

Recenzia:

Životné príbehy hlavných hrdinov pokračujú. Anna a Everett, Stela a Philip. Autorka prichádza s druhým, a zároveň záverečným dielom dvojdielnej série, kde nájde čitateľ odpovede na všetky doteraz nezodpovedané otázky. Nájdu všetci konečne vytúžené šťastie?

 

“Zhlboka dýchal studený zimný vzduch, naplnený vôňou spáleného dreva krbov, čo sa šírila okolím. Nemyslel na nič, jednoducho vymazal všetky myšlienky z hlavy. Nahováral si, že ak sa mu podarí vytesniť všetky myšlienky, nájde v sebe starý pokoj, ktorý tak nečakane pred niekoľkými týždňami stratil.”

 

zdroj: precitane.sk

Myslím si, že dvojdielnu sériu kníh Boh plače potichu nie je už potrebné nejako výnimočne predstavovať. Ten, kto si prečítal prvý diel, už určite netrpezlivo očakával pokračovanie. Do tejto skupinky čitateľov sa zaraďujem aj ja, keďže sa mi prvý diel veľmi páčil a samozrejme som sa neuspokojila s otvoreným koncom, ktorý mu autorka prisúdila (RECENZIU na prvý diel si môžete prečítať TU).

Predtým, ako som sa pustila do druhéhu dielu, som už prirodzene mala určité očakávania, no sklamania som sa neobávala. Autorkin štýl písania mi je totiž ako čitateľovi veľmi blízky. Páči sa mi jej schopnosť dokonale vykresliť postavy tak, že si dokázali získať moje sympatie a pôsobiť naozaj ako skutočné.

Myslím si, že “reálnosť” postáv tkvie aj v tom, že čitatelia si jednotlivé osudy hrdinov dokážu premietnuť do bežného života. V knihe sa totiž riešia úplne “bežné” problémy, s akými sa človek môže vo svojom živote kedykoľvek stretnúť. Láska, priateľstvo, financie, strach z budúcnosti, démoni minulosti, či boj so spomienkami – aj to sú témy, ktoré vám pri čítaní príbehu budú v hlave rezonovať.

 

 

Knihu Boh plače potichu 2 by som nehodnotila ako voľné pokračovanie predchádzajúcej knihy. V druhom dieli sa autorka totiž venovala vzťahom, ktoré ostali nedoriešené, ako aj súvislostiam, ktoré ostali otvorené a nevypovedané. Prečítanie prvého dielu vám zároveň umožní zoznámiť sa s hlavnými hrdinami, čo je pri čítaní druhého dielu dosť podstatné.

Aj po prečítaní druhého dielu som toho názoru, že autorke by sa dalo len ťažko niečo vytknúť. Dielo si zachovalo svoju kvalitu, no prijalo aj nové obsahové prvky. Hoci ide primárne o romantický príbeh, autorka tu vsadila do deja zápletku, ktorá mňa osobne celkom prekvapila. Hrdinovia, okrem iného, musia čeliť nečakanému úderu nepriateľa, ktorý príde práve v čase zotavovania a budovania krehkých vzťahov.

City a spomienky z minulosti zostávajú zachované. Ak sa teda túžite dozvedieť, či hrdinovia v závere dosiahnu svoje vytúžené šťastie a pokoj, určite siahnite aj po tejto knihe. A ak máte chuť si prečítať romantický, no nie presladený príbeh, ktorý je až veľmi reálne vykreslený, so všetkými problémami a situáciami, ktoré život prináša, siahnite po celej dvojdielnej sérii.

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem autorke.

 


Úryvok z knihy Boh plače potichu 2: 

Kapitola 2

Anne sa nedarilo skryť pred Philipom svoje sklamanie. Mlčky sedela vedľa neho, keď šoféroval ulicami mesta späť domov. Ani on nemal chuť nič hovoriť. Hneval sa na Everetta, keď videl, ako Anna trpí. Znova ju opustil bez jediného slova. Opäť raz nemal odvahu postaviť sa pred ňu a povedať jej z očí do očí pravdu. Nestála mu za to? Nestálo mu za to ani ich spoločné dieťa?
“Myslíš si, že nám neverí?”
Jej hlas ho vytrhol z dumania.
“Prosím?”
“Myslíš, že nám neverí? Je možné, že naozaj verí, že som ho podviedla? Že je otcom dieťaťa niekto iný, prípadne ty?”
Philip pustil radiacu páku a chytil Anninu dlaň. Hoci vedel, že je to chabý pokus, cítil potrebu ju utešiť.
“Nemyslím si. Som presvedčený, že ti verí, že nám verí. Ale ťažko povedať. Tohto Everetta nepoznám a ten, ktorého som poznal, ktorého konanie som chápal a ako tak vedel predvídať, ach…”
Videla na ňom, že aj on je sklamaný. Že aj on je už unavený zo všetkých problémov okolo neho. Problémy, ktoré sa ho vlastne ani netýkali. Mohol si pokojne žiť svoj život, no namiesto toho sa staral o všetkých okolo seba.
“Je mi ľúto, že musíš stále riešiť naše naše problémy. Chápem, že si z toho všetkého už unavený…”
“Nie, tak to nie je. Len dnes jednoducho nie je môj deň. Akosi na mňa všetko padá. Navyše som sa dnes dozvedel jednu veľmi zlú správu, ktorá ma hlboko zasiahla. Ale nechajme to. Nehnevaj sa, nechcem o tom dnes hovoriť.”

Keď parkoval pred domom, všimla si sedieť na schodoch atraktívnu mladú ženu. Mala exotické črty a o niečo tmavšiu pleť. Zdalo sa, že Philip ju popri parkovaní ani nepostrehol. Keď vystúpil a zamkol auto, Anna sa na neho obrátila.
“Philip?”
“Áno?”
Nemo kývla smerom k domu na neznámu ženu. Prekvapene zdvihol hlavu.
“Lujza? Lujza, čo tu preboha robíš? Prečo si nezavolala?” ustarostene si premeral jej strhanú tvár.
“Skúšala som sa ti dovolať, no neúspešne, tak som sa napokon rozhodla ísť za tebou osobne.”
Philip zalovil rukou vo vreckách bundy. “Prepáč, nechal som si mobil doma. Ako je Tamare?”
“Musím s tebou hovoriť…” Vtom zazrela Annino bruško a prekvapene preskakovala pohľadom z Anny na Philipa.
“Ja nie som otec,” vyštekol podráždene. “Čo dnes všetci máte?”
“Prepáč. Len ma to prekvapilo…”
“Nie, ty mne prepáč. Som podráždený, ale ty za to nemôžeš.”
“Nepredstavíš nás?”
“Ja som Anna,” predbehla ho Anna a natiahla k nej ruku. Lujza ju s úľavou prijala.
“Ach, Anna. Tak vy ste Everettova…”
“Nie! Zdá sa, že pre Everetta neznamenám vôbec nič! Prepáčte, určite sa chcete porozprávať. Nebudem rušiť. Dovidenia, Lujza, tešilo ma.”

Rýchlo sa prešmykla popri nich dovnútra a stratila sa v dome. Philip s Lujzou ju pomaly nasledovali. Keď vošli dovnútra, ponúkol jej stoličku v kuchyni. Bez slova vytiahol dve šálky a postavil ich na stôl. Do Lujzinej vložil dve vrecúška čaju. Jeden kamilkový, druhý mätový. Všetko bez slova, automaticky. Vedel, že Lujza má často žalúdočné problémy a preto kombinuje práve tieto dva druhy. Hoci už dávno spolu nežili, nezabudol na to. Lujza nemo sedela s prstami kŕčovite zakliesnenými do seba a sledovala jeho automatické pohyby. Pôsobilo to na ňu upokojujúco, pripomínajúc jej obdobie, keď ešte spolu žili. Obdobie, keď jej malý svet bol ešte v poriadku.
Philip jej podal šálku s pariacim sa čajom a prisadol si k nej.
“Počúvam…”

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:
alebo

Podeľte sa zo mnou o vás názor :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.