Slovenská autorka Dada S. Brezovská sa zapísala do povedomia čitateľov svojou knižnou prvotinou, publikovanou v roku 2014 pod názvom Rozlúčka s (ne)slobodou. V mojej dnešnej recenzii by som vám chcela priblížiť jej v poradí druhý román, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar pod názvom Vzkriesené nádeje.

 

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 272
VÄZBA: pevná

 

Recenzia:

Pavla, v minulosti aktívna žena plná životného elánu, sa dostala do spoločenskej izolácie. Vo veku 59 rokov rekapituluje svoj doterajší život. Jej okolie ju vníma ako nesympatickú a nedôveryhodnú osobu, preto má pocit, že prestala mať s ľuďmi čokoľvek spoločné. Starostlivosť o chorú matku ju pripravila o vlastný súkromný život. Po smrti rodičov ostala sama, vzťah s bratom úplne ochladol a jediným svetlým bodom v jej živote ostala jej neter, právnička Broňa, ktorá ju chodí z času na čas navštíviť. Aj tá to však nemá v živote na ružiach ustlané. Po veľkom sklamaní zanevrela na chlapov a rozhodla sa “bojovať” za práva žien za každých okolností.

 

“Túžba po pomste vyplnila prázdne miesto v duši a dala jej životu nový zmysel…”

 

Pavla sa snaží svoju izoláciu od okolitého sveta kompenzovať pozorovaním susedov. Tu zisťuje, že nie je jediná, čo musí bojovať so svojim nepriaznivým osudom. A keď sa napokon stane svedkom viacerých ľudských nezhôd pochopí, že nič nie je také ideálne, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať…

 

Zdroj: pexels.com

 

Hneď v úvode zahrá autorka čitateľovi na citlivú strunu a treba sa pripraviť na celkom slušnú dávku sentimentalizmu. U mňa táto je táto skutočnosť vnímaná pozitívne. Kniha ma vtiahla do deja už od prvej stránky. Bez nejakých zbytočných opisov som sa dokázala ponoriť priamo do trpkého životného príbehu Pavly. Preto, keď som po tejto knihe siahala, prvotne som si myslela, že bude len o Pavle, ako hlavnej hrdinke, ktorej osud budem ako čitateľ netrpezlivo sledovať. Musím však povedať, že ma veľmi milo prekvapil fakt, že autorka odkrýva duše viacerých obyvateľov bytovky. Je to akoby ste čítali krátke príbehy obsiahnuté v jednotlivých kapitolách, ktoré vás určite chytia za srdce.

V žiadnom prípade však nechcem, aby to vyznelo, akoby išlo o nejaké klišoidné a sladké písmenká. Nenájdete tu nič, z čoho by ste mali pocit, že je to fiktívne, naopak, celé rozprávanie je veľmi realistické, čo napomáha tomu, aby ste sa naplno ponorili do deja. Budete prežívať nielen šťastie, ale aj utrpenie spolu s postavami.

Autorka približuje čitateľovi aj čo-to z minulosti postáv. Hodnotím to pozitívne, nakoľko mi to pomohlo pri čítaní lepšie pochopiť jednotlivé súvislosti. V niektorých prípadoch ma to zvykne mýliť, avšak tu mi to vôbec nevadilo, keďže to bolo podávané veľmi pútavo.

 

“Aj utrpenie je súčasťou života, treba ho prijať, prežiť, ale zbytočne ho v sebe nepestovať. Živí sa smútkom, nenávisťou, zatrpnutosťou a sebaľútosťou. Ak ho prestanete kŕmiť, odíde. Čo sa stalo, už sa neodstane.”

 

Musím sa priznať, že nie som príliš veľkým fanúšikom prehnaných filozofických úvah obsiahnutých v niektorých románoch, resp. knihách ako takých. Tu sa však našlo viacero pasáží, ktoré boli podané takým štýlom, že ma nepriamo donútili sa nad písmenkami aj hlbšie zamyslieť. Dokonca som sa pristihla pri tom, že som sa k niektorým myšlienkam aj opätovne vrátila.

Životné príbehy obsiahnuté v tejto knihe sú dôkazom toho, že človek si svoj osud nevyberá. Ostáva len na ňom, aby sa rozhodol, či sa mu poddá alebo sa pokúsi proti nemu zabojovať. Zároveň však potvrdzujú, že nádej zomiera posledná a pomoc môžete nájsť u človeka alebo ľudí, kde by ste to možno nikdy nečakali. Jednotlivé osudy sú v tejto knihe tak dokonale poprepletané, že som mala pocit, akoby sa napĺňali niekde v mojom blízkom okolí. Vo všetkých prípadoch poukazujú viac-menej na jednu spoločnú vec – aj za mlčaním sa môže skrývať utrpenie.

Kniha Vzkriesené nádeje ukrýva v sebe smútok, beznádej, násilie, zradu, ale aj zvrátené rodinné vzťahy. Vždy ma zaujmú knihy zo života, v ktorých sa občas mihne aj kúsok napätia. Táto bola neskutočne realistická, miestami smutná, ale taký je predsa život. Raz sme hore, a niekedy zasa dolu. Dôležité je však nestratiť nádej a vždy sa snažiť vidieť aj v najmenšom náznaku zlepšenia tú pravú príležitosť.

 

 

Úryvok z knihy Vzkriesené nádeje:

NIKDY NIE JE NESKORO ZAČAŤ ŽIŤ INAK! Tá veta ju prinútila prestať čítať. Vložila prst medzi stránky a zatvorila knihu, aby si mohla pozrieť údaje o autorke na zadnej strane obalu. No jasné! Tebe sa to píše, keď si sa ledva prehupla cez štyridsiatku! Ty ešte môžeš meniť seba i svet, robiť kariéru, hľadať lásku, dokonca aj rodiť, ak budeš chcieť, ale ako môže svoj osud zvrátiť päťdesiatdeväť-ročná invalidná dôchodkyňa s titánovými kĺbmi, ktoré ju odnesú maximálne do blízkeho obchodu a späť, aj to iba s podporou francúzskej barly? Ako sa má vyrovnať turistka milujúca prírodu a ľudskú spoločnosť s izoláciou medzi chladnými múrmi? Z čoho sa má tešiť slobodná, bezdetná žena? O tom skús napísať! O každodennej osamelosti, o tichej závisti, čo cíti, keď vidí rovesníčky, ako vedú vnúčatá na ihrisko pod jej oknami, o netrpezlivom vyčkávaní na poštárku, ktorá jej každý týždeň prinesie predplatený časopis a potrkoce s ňou o bezvýznamných veciach. Ibaže – koho by to zaujímalo? Nikoho!

Vytiahla prst spomedzi stránok a odložila knihu na parapetnú dosku. Vášeň, o ktorej sa v nej písalo, nepoznala. Mala inú. Huby. Pri svojich potulkách po lesoch ich zbierala, sušila, zavárala a zásobovala nimi rodinu a známych. Za tým jej bolo najviac ľúto. Aj s faktom, že jej nebolo dopriate stať sa matkou, sa už ako-tak vyrovnala. Deti aj tak raz vyletia z hniezda, žijú si vlastné životy a rodičov navštevujú len občas. No spomienky na nohy zabárajúce sa do mäkkého, vlhkého machu, na hnedé klobúčiky hrajúce sa s ňou na skrývačku, na šuchotanie opadaného lístia, na vôňu podhubia, čo ju vítala už pri vstupe do lesného porastu, na šum konárov a štebotanie vtákov ju napĺňali pocitom smútku a krivdy.

Nechcela od života až tak veľa, prečo jej nedožičil nič? Prečo ona, kedysi akčná žena, pohŕdajúca hromadnými dopravnými prostriedkami, ktorá kam mohla, tam sa presúvala pešo alebo na bicykli, tu teraz sedí prirastená k dubovému drevu ako hliva? Áno, hliva. Hliva z Hubovej ulice! Tomu sa hovorí irónia osudu! Ale možno za to osud nemôže. Možno si za to môže sama, tak ako jej pred rokmi povedala Karmen. Neposlúchla jej rady a teraz nesie následky.” 

(Navštívené 46-krát, 1 návštev dnes)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *