Slovenská autorka Kristína Ježovičová má na svojom konte už viacero úspešných diel. Po románoch ako napríklad Milenkine prsia, Porcelánová láska, či autorskom trilerovom duete Sestra, prichádza s novinkou, v ktorej načrela trošku do iného súdka. Kniha Nevyslovené (#nevyslovené), ktorá vyšla vo vydavateľstve CooBoo, je totiž jej prvou „young adultovkou“.

Nevhodná pre slabšie povahy

Možno sa vám tento žáner, určený primárne pre mládež, spája prevažne s tematikou lásky, ktorá vzplanie medzi hlavnými hrdinami. V tomto prípade je tomu však úplne inak. Autorka sa primárne rozhodla predostrieť čitateľovi ťažkú tému, o ktorej sa toľko nehovorí. Už len slovné spojenie „sexuálne zneužívanie“ hovorí o tom, že príbeh nebude vhodný pre slabšie povahy. Napokon, na tento fakt sa upozorňuje hneď v oficiálnej anotácii.

Ak ste už niekedy v minulosti siahli po knihách tejto autorky, určite ste zaregistrovali, že jej štýl písania je v mnohých smeroch jedinečný a rozpoznateľný. Nedáva si servítku pred ústa a ponúka čitateľovi príbehy, ktoré nie sú prvoplánové, či skreslené. A inak tomu nebude ani v tomto prípade.

Samotná autorka sa v úvode knihy vyjadruje, že bude o strašných veciach a zároveň dáva odpoveď na otázku, prečo sa rozhodla riešiť práve túto tému.  „O sexuálnom zneužívaní sa píše ťažko. Ak sa to deje v rodine, tak ešte ťažšie. Pýtaš sa, prečo som ju napísala? Smrť Chestera Benningtona z kapely Linkin Park ma nesmierne zasiahla. Sama som bola v šoku a s úžasom som sledovala, ako svet zareagoval. Bol Chester naozaj len rocker, ktorý nevedel čo od dobroty? Alebo v ňom driemal malý chlapec s doráňanou dušou?

Pomyslenie na to, že je na svete páchané zlo na tých najmenších, ktorí sa nedokážu brániť, nás nesmie nechať chladných. Táto kniha zo mňa doslova vyvrela a musela som ju napísať. Lebo musíme hovoriť o veciach, čo sa nám dejú, dokážeme tým aj zdanlivo nemožné. Dokážeme tak prežiť. Túto knihu som nenapísala preto, aby som šokovala. Chcem tým najmenším dodať odvahu prehovoriť. A pomknúť ich k vyhľadaniu pomoci. Aby aj oni dostali novú šancu na slušný život.“

Ukrýva silné posolstvo

Pri čítaní knihy bude mať väčšina čitateľov, s najväčšou pravdepodobnosťou, zmiešané pocity – od smútku, cez silné emócie, až po zdesenie a úvahy, či je naozaj možné, aby sa niečo takéto reálne dialo. Kniha #nevyslovené je (aj preto) do určitej miery špeciálna, a to nielen pre čitateľov, ale aj pre samotnú autorku. Ako sama tvrdí, našla si u nej špeciálne miesto. „Je to prvý príbeh pre tínedžerov a verím, že nie posledný. Ďalšia YAdultovka je už dávno napísaná a iná je v procese tvorby. Hoci sú moje rozprávania „tvrdšie“, so snahou o čo najväčšiu autenticitu, verím, že si mládež získam naliehavosťou myšlienok postáv, ktoré sú podfarbené nádejou na lepšie začiatky.

Chcem totiž hovoriť „mojim deckám“ z duše a bez prikrášlenia. Na prebale knihy je napísané, že #nevyslovené je príbeh, ktorý šokuje a dojíma zároveň – celkovo sa stotožňujem so srdcelomnosťou rozprávania a hoci nie je podložené skutočnými udalosťami, zakaždým, keď kráčam sama po ulici, hovorím si: Keď stretneš Fredyho, silno ho objím. To všetko, čo sa mu stalo, by sa nemalo diať nikomu,“ dodáva autorka.

Oficiálna anotácia: 

Výnimočný príbeh od slovenskej autorky, ktorý šokuje a dojíma zároveň

Tínedžeri Viola a Frederik by nemohli byť viac rozdielni. Ona je krásna a populárna. Na školu kašle, obletujú ju niekoľkí chalani naraz a ťažkú hlavu si robí len z prehnane starostlivej matky. Fredy je boxovací mech pre spolužiakov, tučko s mastnými vlasmi a na posmech celej škole. Lenže Viola zúfalo bojuje o lásku — nevie, či si má vybrať chalana s dobrým srdcom, alebo bad boya, s ktorým je život jedna bombastická jazda. Nadovšetko miluje svojho otca, ktorý si však našiel novú ženu a dcéra mu je na príťaž.

Fredy by o „lásku“ svojho otca najradšej prišiel. No ako povedať mame o veciach, na ktoré si zakázal čo i len pomyslieť, nie to ich ešte vysloviť nahlas? Violu a Fredyho spája puto silnejšie než láska, a hoci sa ich osudy odohrávajú sedemnásť rokov po sebe, nakoniec nájdu odvahu na to jediné správne rozhodnutie.

Kniha nie je vhodná pre slabšie povahy.

Článok vznikol vďaka spolupráci s vydavateľstvom

Začítajte sa do úryvku z knihy #nevyslovené:

19. kapitola
Pondelok
3. júl 2017
Fredy

Štvrtý  deň konca, ešte stále a je čas obeda

Mám pri sebe iba seba, čo za určitých okolností môže predstavovať totálnu katastrofu. Začína to mojou ostýchavou  nevôľou hovoriť s cudzími ľuďmi a končí paranoidným strachom, že všetci na mne vidia, že ma kedysi otec pichal do zadku. Niekde medzitým je možno moje normálne ja. Chalan so zadkovou amnéziou. No čo už. Občas si zo seba rád sarkasticky uťahujem. Trochu tým spomaľujem vlak menom Záhuba. Moje heslo je: Rob si radšej krutú srandu zo seba ako z druhých. Ty sa z toho spamätáš, tí druhí nemusia. Hešteg: autošikana.

Stojím pred živým plotom a za ním stojí zanedbaný dom. Steny sú trochu krivé. Pôsobí, že každú chvíľu spadne. Na bráne ani pri nej nie je zvonček. Iba nejaké kábliky, akoby ho niekto vytrhol. Na schránke je nápis: Mŕtvi sú doma, ale nevedia používať ruky. Otvor si.

Duchov sa nebojím a ani čudákov, preto celkom automaticky stláčam kľučku a vojdem na zanedbaný dvor. Vyzerá to tu ako v špeciálnej botanickej záhrade, v ktorej sa vystavuje burina. Celkovo mi je to tu sympatické a cítim sa smelo. Čo sa mi môže stať u cudzích, čo sa mi nestalo ešte doma? Z garáže počuť zvuk klavíra.

Vykračujem si, akoby mi to tu patrilo. Kedykoľvek a hocikedy. Usmejem sa. Tu nemôžu bývať obyčajní ľudia.

Ucho pritláčam k dverám garáže a načúvam. Ak by som teraz vošiel dnu, dotyčný by prestal hrať a to nechcem. Je to génius. Musí byť, keďže hrá známu pieseň, ale znie, akoby ju napísal on sám. A akoby on sám pochádzal z celkom iného sveta.

Jeho spev mi dolieha do uší ako sarkastická rajská hudba:

Keď pocítiš moje teplo
Pozri sa mi do očí
V nich sa skrývajú démoni
V nich sa skrývajú démoni

Nechoď veľmi blízko
Moje vnútro je tmavé
Skrývajú sa tam démoni
Skrývajú sa tam démoni

„Ahoj, nesiem limonádu. Dáš si aj ty?“

V okamihu ma oblieva pot. Pomaly sa obrátim. „No,“ vyhabkám zo seba. Stojí predo mnou žena… možno vo veku mojej mamy. Je celá v čiernom a pôsobí tak… materinsky. Akoby zjedla všetku lásku sveta a chcela ju rozdávať všetkým naokolo v obyčajnej citrónovej limonáde.

„Máme len plastové poháre,“ otŕča mi ruku, nech si zoberiem jeden. Nalieva mi doň limonádu. Pijem ju na jeden dúšok. Som tak mimo, že sa neviem ani poďakovať. Len sa potím a odhŕňam si vlasy. „Kedysi som rozbíjala, čo sa dalo, potom mi vypadávalo všetko z rúk a teraz sa mi nechce ísť do obchodu. Rada objednávam z eshopov, ale na sklo si netrúfnem. Vraj, keď si pohár objednáš cez internet, vložia ti doň neviditeľné ploštice, ktoré sledujú tvoj pitný režim a vykrikujú na teba zo skrinky: Napi sa, inak sa rozbijem.“

Vytriešťam oči. Neviem komunikovať s opačným pohlavím, okrem mojej mamy – aj s ňou len očami. Myslel som, že tu budú samí zdrogovaní a spití rockeri, ktorí ma naučia rozoznať, ktorý kokaín je kvalitný. Teda tak podobne. Čo bolo v tej limonáde? Minimálne som si chcel skúsiť zahrať pred ľuďmi.

     „To bol vtip. Uznávam, že veľmi o ničom. Som Soňa a ty?“

     „Frederik?“ spýtam sa jej.

     „Verím, že áno, to meno sa ti hodí.“

   „A..  Žena s menom Soňa je obzvlášť cieľavedomá a priamočiara. Vždy vie ako dosiahnuť svoje a nestratiť pritom nič zo svojej nezávislosti a ustálených zásad. Nemá strach ani z riskovania, práve naopak býva pre ňu obrovskou výzvou všetko nové a nepoznané. Láka ju objavovať nové cesty a civilizácie. Nachádzať na všetko odpoveď, pri hľadaní je vytrvalá a len tak ľahko sa nevzdáva,“ rapkám ako verklík. Mama mala raz na záchode knihu, v ktorej boli významy mien. Tie najfascinujúcejšie som si zapamätal. Pri mojej fotografickej pamäti to nie je žiaden zázrak.

Ústa sa jej rozťahujú do úsmevu. Doteraz bola viac menej vážna. „Si chodiaca encyklopédia,“ poznamená. Vôbec ju neudivuje, že som čudný a že som sa len pred chvíľou premenil na robota. „Prišiel si na kasting do Závislosti?“

     „No,“ vysúkam zo seba. Naťahujem si lem čierneho trička, ale pochybujem, že ho tým predĺžim.

     „To je skvelé. Neviem sa dočkať, keď ťa budem počuť.“

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo