Novinka od Ellison Cooper s názvom Obeta: Premyslené krimi s vydareným finálnym rozuzlením

Vlani prekvapila skvelou detektívkou V klietke, teraz prichádza s novinkou, ktorá vás chytí – Obeta. Druhý prípad zvláštnej agentky Sayer Altairovej.

O knihe

Neurologička, staršia zvláštna agentka Sayer Altairová, skúma mysle psychopatov. Po strelnom zranení je konečne zase v teréne. Do služby ju povolali, keď agent FBI vo voľnom čase pri prechádzke so psom špeciálne vycvičeným na hľadanie mŕtvol spadol do jaskyne plnej ľudských kostí.

Kostrové pozostatky nájdené hlboko v Shenandoahskom národnom parku vo Virgínii majú dvadsať rokov a rovnako dlho je nezvestná aj miestna tínedžerka. Sayerin tím medzi kosťami nájde dve čerstvé mŕtvoly, a tak odložený prípad opäť otvoria. Čoskoro vyjde najavo hrozivá skutočnosť – s ich smrťou má niečo spoločné žena, ktorú nedávno uniesli aj s jej malou dcérou. Sayer musí odhaliť súvislosť medzi starými pozostatkami a novými telami, skôr než sa unesená matka a dieťa stanú ďalšími obeťami.

Vrah je však vždy krok pred ňou. Útočí na členov tímu a sabotuje ich úsilie. Sayer už pomaly nevie, komu môže dôverovať. Nečakane dostane nevyžiadanú pomoc od subjektu 037, jedného z anonymných psychopatov, ktorých mysle skúma. Ide o mocného človeka vo Washingtone, D. C., a ten nemieni dovoliť, aby akýsi sériový vrah ohrozil jeho vlastný zlovestný plán, ktorý sa týka Sayer.

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

 

Obeta je opäť výborne premyslený triler, ktorý má spád, dynamiku, žiadne prekombinované zápletky, ale ťah na bránu. Postupné odkrývanie tajomstiev, sympatická hlavná hrdinka a vydarené finálne rozuzlenie.

O autorke

Ellison Cooperová získala doktorát z antropológie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), kde sa špecializovala na archeológiu, kultúrnu neurovedu, staroveké náboženstvá, kolonializmus a ľudské práva. Ako výskumníčka pôsobila v Strednej Amerike, v Západnej Afrike, v Mikronézii a v západnej Európe. Pracovala ako vyšetrovateľka vrážd vo Washingtone, D. C. a je členkou federálneho kynologického pátracieho a záchranného útvaru K9. S manželom a so synom žije v Bay Area.

 

Krimi Obeta odporúča aj Zdena Studenková:


Začítajte sa do novinky Obeta:

Maxwell Cho si užíval ticho a pokoj Shenandoahských hôr. Dokonca aj jeho vlčiačka Kona krotila svoju bezmedznú energiu a kráčala vedľa neho takmer nehlučne. Max sa zhlboka nadýchol, zaklonil hlavu a zadíval sa na husté koruny plné medeného a zlatého lístia, ligotajúceho sa v chladnom rannom slnku.
„Tuším jeseň vrcholí, dievča.“ Agent FBI takmer šepkal, aby nezlomil čaro chvíle. Na tento deň voľna čakal niekoľko mesiacov a doslova cítil, ako z neho opadáva stres. Život v pochmúrnom, pulzujúcom Washingtone miloval, ale občas v ňom zatúžil po horách.
Max sa chystal pokračovať po strmom chodníku, keď vtom Kona zmrzla. Stála v pozore a zdvihnutým ňufákom zúrivo vetrila.
Aj Max znehybnel. Dobre vedel, že svojej sučke môže dôverovať. Najmä keď neďaleko miesta, kde sa nachádzali, nedávno zazrel zopár medveďov.
„Čo sa deje, Kona?“
Pohľadom preskúmal skalnatý útes týčiaci sa nad vrcholmi stromov na severe a potom husté lesy na východe.
Nič.
Kona zrazu zabrechala. Nebolo to však hlboké haf, ktoré ju naučili používať pri hľadaní živých ľudí. Tentoraz štekla vyšším tónom a narovnala chvost ako zakaždým, keď zacítila telo.
Upozorňovala ho na ľudskú mŕtvolu.
„Dnes nepracujeme. Poďme.“ Mávol psovi, aby šiel ďalej, ale Kona zase zavetrila a odmietla sa pohnúť z miesta. Max a Kona ako dvojčlenný tím K9 FBI sa špecializovali na hľadanie stratených ľudí, mŕtvych alebo živých. Sučka bola zjavne pevne presvedčená, že zrazu sú v službe.
Max zastal a vzdychol si. Neskorý obed, na ktorý chcel zájsť k matke po dlhej túre v horách, pravdepodobne nestihne. Určite už chystá hostinu iba preňho, a ak teraz návštevu odriekne, nepochybne za to draho zaplatí.
„Naozaj si niečo zacítila?“
Kona znovu štekla a potom urobila niečo, čo Max za štyri roky ich spolupráce ani raz nezažil – zakňučala.
Maxovi sa od strachu zježili vlasy na zátylku.
„Vydrž chvíľu. Ohlásim to, skôr než vyrazíme po falošnej stope.“
Vybral si z vrecka telefón a zvolil číslo.
„Shenandoahský národný park, s kým vás spojím?“ spýtala sa žena s výrazným južanským prízvukom.
Max hlas spoznal a chvíľu mlčal, prehodnocoval stratégiu. Poznal takmer všetkých miestnych ľudí, lebo vyrastal v mestečku Rockfish Gap, necelých tridsaťdva kilometrov na juh od miesta, kde sa práve nachádzal. Keď sa vrátil z Iraku, mal sakramentsky dobrý dôvod na to, aby sa zamestnal v FBI a nie v miestnej polícii. Nesmel však dovoliť, aby mu staré rany bránili v práci.
„Piper, tu je Max Cho.“
„Max! Je úžasné zase počuť tvoj hlas. Ako sa ti darí? Prišiel si do mesta navštíviť matku?“
„Áno. Neskôr som chcel za ňou zájsť, ale volám ti, aby som niečo ohlásil. Som na túre neďaleko hory Turk a moja sučka špeciálne vycvičená na hľadanie ľudských pozostatkov práve niečo zaňuchala.“
„No zbohom. Ako tie psy, čo zacítia mŕtvolný zápach? Myslíš si, že tam hore sa nachádza ľudské telo?“
„Je to možné. Falošný poplach som u nej ešte nezažil a nabetón ju niečo vystrašilo. Pátrate po nejakých nezvestných ľuďoch?“
Max zdvihol ruku a dlaňou Kone naznačil, aby sa upokojila. Tancovala na mieste, zúfalo túžila nájsť zdroj pachu, ktorý zavetrila.
„Práve nepátrame po nikom,“ odvetila Piper.
„Okej. Pustím svojho psa po stope, a keby sme niečo našli, zase sa ti ozvem.“
„Mám ti poslať na pomoc niektorého strážcu parku?“
Max pozoroval Konu. Čierna sučka doslova zmeravela. Tak veľmi sa sústredila na pach, že mala čo robiť, aby sa za ním nerozbehla. „Netreba. Moja sučka ide vyskočiť z kože, takže nech cíti čokoľvek, určite to nie je ďaleko. Najprv to nájdem a uvidíme, s čím máme do činenia.“
Kým Max hovoril, Kona sa celá naježila. V Maxovi sa spustili všetky poplašné systémy.
„Nepovieš mi aspoň, kde ste, aby som mohla niekoho upozorniť, že čoskoro bude musieť ísť za vami?“
Max jej prečítal z telefónu súradnice miesta, kde sa práve nachádzali, a ticho dodal: „Keď to nájdem, zavolám ti.“
„Dávaj v tom veľkom zlom lese na seba pozor,“ jemne ho podpichla strážkyňa parku.
Max prerušil spojenie a trochu sa mykol, keď Kona znovu zabrechala. Premýšľal, kedy stratil odvahu typickú pre mladosť. Dočerta, kedysi vyskakoval z helikoptér rovno za nepriateľskými líniami. A teraz bol tu, vystrašený myšlienkou na mŕtvolu kdesi vo virgínskych lesoch.
„Kona, hľadaj!“ zavelil a prudko vystrel ruku pred seba.
Sučka natešene štekla a vyrazila dopredu ako čierna kométa.
Prepla sa do pátracieho režimu: pohybovala sa v oblúkoch a sledovala pachový kužeľ vo vzduchu. Viedla Maxa hore strmým svahom, cez ovsené pole a do javorového lesa. Slnko sa posunulo na oblohe vyššie a vnieslo do sviežeho jesenného vzduchu trochu vítaného tepla. Čoraz viac sa vzďaľovali od chodníka a Maxovi udrela do nosa vôňa zeme vlhkej od rosy.
Konine oblúky sa teraz zužovali – jasné znamenie, že sa približujú k cieľu.
Liezli na skalný útes, odkiaľ mali výhľad na celé údolie. Max spomalil a zadíval sa na rieku Shenandoah, ktorá sa lenivo vinula medzi zvlnenými horami zakrytými ohnivočervenou a oranžovou prikrývkou z lístia.
Kona ženúca sa pred Maxom zavrčala a potom bez varovania plnou rýchlosťou vyrazila k lesu pod nimi.
Max sa rozbehol, aby s ňou udržal tempo. S klesajúcou nadmorskou výškou lístia na stromoch pribúdalo. Konáre ho šľahali do tváre, zatiaľ čo sa naslepo prebíjal hustým porastom.
„Hej!“ zakričal. „Kona, stoj!“
Vycvičená sučka prvý raz v živote jeho príkaz neposlúchla.
Niečo naozaj nebolo v poriadku.
Max ju nevidel, a tak sa zúfalo hnal za zvukmi päťdesiatkilogramového psa, ktorý sa rútil cez les, akoby ho hnali všetci čerti. Napokon sa cez lístie prebojoval na čistinu približne v polovici horského svahu. Kona bežala v kruhoch a vytrvalo brechala. Max ju takú rozrušenú ešte nikdy nevidel.
Vysoké stromy zatieňovali veľkú skalnatú čistinu, mierne klesajúcu k prudkému zrázu. Max po nej pomaly vykročil a na zemi hľadal stopy, ktoré by mu prezradili, čo Konu tak veľmi rozrušilo.
„Hľadaj!“ prikázal suke v nádeji, že sa jej podarí zúžiť hľadanie.
Kona zakňučala a zmätená si sadla. Ako správneho pracovného psa ju rozčuľovalo, že nedokáže presne lokalizovať zdroj pachu.
Max opatrne prešiel po hrboľatom teréne a zastal vedľa Kony sediacej na malom balvane. Nevidel tam nič okrem skál a niekoľkých chumáčov nízkej trávy. Nijaké miesto, kam by sa dalo skryť telo.
„No teda. Tvoj prvý falošný poplach, dievča?“ Vystrel ruku, aby ju povzbudivo poškrabkal.
Keď sa však predklonil, zem sa nečakane pohla.
Vojenský výcvik absolvoval už veľmi dávno, ale teraz si naň spomenul a vrhol sa nabok. Neskoro.

Milan Buno, knižný publicista

Kniha vyšla v preklade Jany Seichertovej.

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

 

Autor: Deni

Milovníčka kníh a všetkého, čo súvisí s knižným svetom. Najčastejšie ma nájdete v kníhkupectve, pretože tam sa cítim skutočne sama sebou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.