Ritu nájdu obesenú vo zvonici a polícia prípad uzavrie ako samovraždu. Elena tomu neverí. Nie preto, že by mala v rukách dôkazy, ale preto, že pozná svoju dcéru. Alebo si aspoň myslí, že ju pozná. A tak sa žena s pokročilou Parkinsonovou chorobou vydáva naprieč Buenos Aires za jedinou osobou, ktorá by mohla pomôcť rozpliesť, čo sa v skutočnosti stalo. Vychádza odeonka Elena to vie nominovaná na Man Bookerovu cenu.
Ritu našli obesenú vo zvonici kostola a prípad pomerne rýchlo uzavreli ako samovraždu. Elena má však pochybnosti. V tú noc bola búrka a Rita sa podľa nej smrteľne bála bleskov. Prečo by teda išla práve do kostolnej veže? Možno je to detail. Možno nie. A presne na takýchto drobnostiach autorka postavila svoju knihu.
Je to vlastne detektívka, pri ktorej sa nikam neponáhľa, teda aspoň spočiatku. No postupne sa detektívny feeling vytráca a ide viac o vzťahy, psychológiu. Elena totiž nebehá po meste, nevypočúva podozrivých ako policajný komisár a rozhodne nemá k dispozícii moderné vyšetrovacie metódy. Má svoje spomienky a presvedčenie, že jej dcéru niekto zabil.
Jej cesta po Buenos Aires vedie za ženou menom Isabel, ktorá môže vedieť niečo dôležité. Elena jej kedysi pomohla v nepríjemnej situácii a teraz dúfa, že starý dlh môže pomôcť otvoriť dvere k pravde. Lenže čím viac Elena pátra, tým viac začína byť jasné, že Rita nebola iba „dcéra, ktorú niekto zabil“. Bola to žena s vlastnými názormi, rozhodnutiami, tajomstvami a predstavami o živote. A to je pre Elenu možno oveľa ťažšie prijať.
Práve vzťah Eleny a Rity robí z knihy niečo viac než príbeh o záhadnej smrti. Z ich spoločnej minulosti postupne vystupujú hádky, nedorozumenia aj chvíle, keď si boli navzájom oporou. Rita sa po matkinej diagnóze dokonca stala jej opatrovateľkou. Láska medzi nimi teda existuje, len nie je uhladená. A možno ju poznáte aj zo svojho života. V rodinách sa totiž často najviac hádame práve s ľuďmi, ktorých názoru prikladáme najväčšiu váhu.
Vypočujte si úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:
Jedným z najsilnejších prvkov knihy je spôsob, akým autorka pracuje s Eleninou chorobou. Parkinson nie je doplnok ani akási vlastnosť postavy, ktorú možno po pár stranách ignorovať. Je súčasťou každého jej pohybu, rozhodnutia aj plánovania. A nie je náhoda, že autorka poznala túto chorobu zblízka. Jej matka mala Parkinsonovu chorobu a práve jej skúsenosť sa stala jedným z impulzov na vznik románu. Piñeiro dokonca uviedla, že prvotným obrazom, z ktorého kniha vyrástla, bola žena sediaca v kuchyni a čakajúca, kým jej liek dovolí vstať a začať chodiť.
Elena to vie bola v roku 2022 v užšom výbere Man Bookerovej ceny. A je to celkom pochopiteľné. Piñeiro totiž dokáže čitateľa nalákať záhadou, ale potom ho pomaly presunie niekam úplne inam: k otázkam starnutia, starostlivosti, viery, materstva, ženského tela a osobnej slobody.
Elena to vie je jedna z tých kníh, pri ktorých po dočítaní nezostane v hlave iba rozuzlenie. Zostane tam Elena, jej cesta mestom. Jej tabletky. Samozrejme Rita. A nepríjemný pocit, že niektoré odpovede si človek jednoducho nemôže vybaviť tak ľahko, ako by si želal.
Zo španielskeho originálu preložila Natália Tyšš Rondziková.
Milan Buno, knižný publicista
