RECENZIA: Mary Torjussen – Bez výstrahy

Prvotina anglickej autorky Mary Torjussen, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar pod názvom Bez výstrahy, zaujme svojím tajomným príbehom a slušnou dávkou napätia. Čo ak by niekto z vášho blízkeho okolia zmizol úplne bez stopy?

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ORIGINÁLNY NÁZOV: Gone Without A Trace
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Psychologický triler / Román
POČET STRÁN: 360
VÄZBA: pevná s prebalom

 

“Keď som sa v ten deň vracala domov, spievala som si.
Normálne nahlas.
Dnes je mi pri tej spomienke nanič.”

 

Recenzia:

Hlavná hrdinka Hannah, cieľavedomá manažérka účtovnej firmy, žije v 4-ročnom vzťahu so svojím priateľom Mattom. Všetko sa zdá byť ideálne. Keď sa raz večer vracia z práce, aby mu oznámila veľkú a dlhoočakávanú novinku – povýšenie, nenájde ho doma. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby s ním nezmizli aj všetky jeho veci. A to doslova – od doplnkov a oblečenia, až po obrazy a poháre. Navyše, svoje profily vymazal aj zo všetkých sociálnych sietí a Hannah neostal na neho jediný kontakt v jej telefóne. Jednoducho, akoby Matt nikdy ani neexistoval.

Hannah je zúfalá a nedokáže uveriť tomu, že by od nej len tak odišiel. Bez rozlúčky? Bez varovania? Nemožné. A tak začne pátrať po pravde a za každú cenu chce zistiť, čo sa naozaj stalo. Nedáva pritom ani na rady kolegov a priateľov, ktorým sa mení pred očami, hoci si to nechce za žiadnych okolností priznať. Príde jej totiž úplne prirodzené, že sa chytá každej, čo i len najmenšej nádeje. Časom však naráža na čoraz čudnejšie skutočnosti a situácie, ktoré ju začnú desiť. Podarí sa jej napokon zistiť skutočnú pravdu?

 

“Z fotografií, na ktorých sme boli s Mattom na dovolenkách, na večierkoch nezostala ani jedna. Ani jedna jediná spomienka na spoločné Vianoce či oslavy narodenín. Akoby tie roky nikdy neexistovali. Moja minulosť bola fuč! Vymazal ju. Obral ma o ňu.”

 

zdroj: unsplash.com / Volkan Olmez

 

Po tejto knihe som siahla predovšetkým z jedného hlavného dôvodu. Okrem toho, že ma samozrejme zaujala samotná tematika, kniha mi pripomenula už podľa anotácie môj srdcový triler od autora Linwooda BarclayhoBez rozlúčky. Je to viac menej vcelku známy scenár – niekto zmizne a hlavný hrdina chce za každú cenu poznať pravdu, hoci ho jeho najbližší vehementne presviedčajú, aby tomu dal pokoj. V tomto konkrétnom prípade tomu hlavná hrdinka Hannah pokoj určite nedala. Veď uznajte sami, uspokojili by ste sa s jednoduchým konštatovaním typu: “no a čo, tak ťa opustil… kašli na neho.” S najväčšou pravdepodobnosťou nie. A navyše, ak ste do osudného dňa mali pocit, že vo vašom vzťahu je všetko v najlepšom poriadku.

Úvod príbehu mi prišiel plný opisov. Ak by sa vám aj možno zdal miestami príliš zdĺhavý, rozhodne odporúčam nevzdať to a prelúskať sa ním. Kniha vás určite vtiahne do deja a túžba po poznaní, kam vlastne Matt zmizol, vás bude hnať v čítaní stále dopredu.

Prelínanie prítomnosti a minulosti je v tejto knihe viac menej pravidlom. Ja osobne som s tým v tomto prípade nemala problém, nakoľko si myslím, že to bolo nutné v záujme zachovania určitej línie a dôležitých súvislostí. Keďže je táto kniha zaraďovaná medzi psychologické trilery, nie je prekvapením, že autorka sa dosť zamerala na vnútorné prežívanie hlavnej postavy. Tá sa vo svojom rozprávaní taktiež často vracia do minulosti a svojich spomienok. Jej pracovný život sa rúca ako domček z karát, navyše začína trpieť paranojou a nedokáže sa na nič plnohodnotne sústrediť. Dobrá ukážka toho, ako sa môže život zmeniť doslova zo dňa na deň.

Uznávam, že niektoré dialógy sa čitateľovi môžu zdať dosť naivné, čo v konečnom dôsledku aj trochu uberá na dávke napätia. Mňa však zakaždým dokázal vtiahnuť späť do deja nejaký neočakávaný zvrat. Doteraz som si však asi nedokázala vytvoriť úplne jednoznačný názor na záver tejto knihy. Nie však z dôvodu, že by som ho považovala za nudný alebo zlý. Skôr preto, že som už asi v poslednej tretine príbehu začala tušiť, kde môže byť skrytá jeho podstata, hoci všetky dieliky skladačky zapadli do seba až na úplnom konci.

I napriek menším “chybičkám krásy” ma ale kniha dokázala zaujať svojím zaujímavým námetom. Príbeh bez zbytočných litrov krvi, no aj tak vám dokáže počas čítania zabezpečiť to pravé mrazenie. Vtedy je to aspoň pre mňa znak toho, že po knihe malo zmysel siahnuť.

 

 


Úryvok z knihy Bez výstrahy: 

“Číslo, ktoré voláte, už nie je dostupné,” oznámil automatický hlas.

Očervenela som od hanby. “Vyzerá to tak, že si zmenil číslo.”

“Skúsim to z môjho telefónu,” povedala, vyťukala ho a zapla hlasný hovor. Vypočuli sme si rovnaký odkaz.

“Naozaj si nič nepostrehla? Žiaden náznak, že sa chystá odísť?”

Pokrútila som hlavou. “Ale teraz si spomínam, že minulý týždeň sa ma niekoľko ráz pýtal, kedy sa vrátim z Oxfordu. A ja, krava, som si myslela, že sa na mňa teší.”

Až ma zaštípala tvár, keď som si vybavila, čo som mu povedala: “Čo sa toľko vypytuješ? Neboj sa, neprídem neskoro.” Vypytoval sa len preto, aby zistil, koľko má času!

Zatvárila sa zmätene. “Nepohádali ste sa? Neflákal sa po večeroch?”

“Nestalo sa nič, čoby sa dalo označiť za nezvyčajné.”

V očiach ma znova zaštípali slzy. “Myslela som si, že všetko je, ako má byť.”

“A…” zaváhala, “v posteli… to bolo aké?”

Pošúchala som si oči a na prstoch mi zostala maskara. Vzala som z linky papierové utierky a poutierala sa. “Senzačné.” Prehltla som. “Vždy to bolo senzačné.”

Katie dlho mlčala, potom ma chytila za ruku. “Je to sviniar,” povedala. “Hajzel.”

“Viem.”

Vstala a šla opláchnuť hrnček. “Kam išiel, čo myslíš? Máš nejakú predstavu?”

Zrazu som zatúžila byť sama. “Kašli na to, nič neumývaj, Katie. Nie, netuším, kde je. Ani to netúžim vedieť, je mi ukradnutý.”

Ale nebol. Keď Katie odišla, zaliezla som do postele a celé hodiny gúglila: hľadala som čísla jeho kamarátov, kolegov, rodiny. Vedela som, že nebudem mať pokoj, kým ho nevystopujem.

Matt pracoval ako architekt pre veľkú miestnu firmu. Cez víkendy mali zatvorené, v sobotu chodil do kancelárie, jedine ak potreboval pohnúť s projektom. Tam môžem zavolať až v pondelok. Mattovo firemné číslo z mobilu zmizlo. Už som si nepamätala, kedy naposledy som ho použila, ale celkom určite som ho nevymazávala. Aj to musel mať na svedomí on.

Spočiatku som mu volávala každý deň cez obed a on sa zakaždým ozval veľmi formálnym tónom: “Ach, dobrý deň, pani Monroová. Momentík, vyjdem von, je tu rušno.” Vzal si telefón do auta, kde presedel celú obedňajšiu prestávku, a zhovárali sme sa o tom, čo sme robili v noci a čo plánujeme večer. Keď sme začali spolu žiť, telefonáty boli zriedkavejšie a kratšie, skôr sme si písali, bolo to rýchlejšie, no zopár telefonátov za posledné mesiace určite bolo.

Všetko, kam som pozrela, mi pripomínalo, že odišiel. Nikdy som si neuvedomila, koľko mal vecí: aký bol nimi náš dom – môj dom, napomenula som sa – zaprataný. Ležala som v posteli so zatvorenými očami. Ak som ich otvorila, zakaždým mi do nich udrelo ďalšie prázdne miesto po jeho veciach. Budík. Rádio. Všetko odniesol.

Bolo to ponižujúce. Líca mi horeli – a nebolo to iba od krivdy a pocitu nespravodlivosti. Hanbila som sa, že Matt nevidel iný spôsob, len sa vykradnúť ako zlodej, aj keď za bieleho dňa. Skrčila som sa pod paplón, v hlave mi vírili otázky. Bolo toho veľa, na čo som sa ho chcela opýtať a čo som mu túžila povedať. Len som nemala ako. Zatiaľ.

Ležala som. Deň konečne uplynul, tma prišla ako vyslobodenie. Už  som nevidela, že Matt je preč. Keby som zostala takto – s očami upretými na šero za žalúziami – mohla som predstierať, že je stále tam. Leží mi za chrbtom, takmer sa ma dotýka, len nič nehovorí.”

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

Podeľte sa zo mnou o vás názor :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.