Mal niekoľko miliónov na bankovom účte. Bol za vodou. Luxusný a bezstarostný život. Tak prečo by ho niekto, pre živého boha, na niekoľko týždňov zmrazil, aby ho potom utopil v prístave pred očami hromady svedkov?

Severský autor Stefan Ahnhem už vyše dvadsať rokov píše scenáre pre televíziu aj film. A jeho knihy majú filmový strih, náboj a skvele sa čítajú.
Teraz je tu voľné pokračovanie bestsellerov Obeť bez tváre a Deviaty hrob – novinka s názvom 18 pod nulou. Opäť so sympatickým vyšetrovateľom Fabianom Riskom.

Cez okraj nábrežia v helsingborskom prístave po divokej naháňačke preletí auto. Všetko poukazuje na tragickú nehodu, no pri pitve vodiča vyjde najavo, že je mŕtvy už dva mesiace a celý čas bolo telo zmrazené. Obeť identifikovali ako Petra Briseho, ktorý rozprávkovo zbohatol vďaka obľúbenej počítačovej hre.

Je jar a od udalostí v Obeti bez tváre prešli už takmer dva roky. Na helsingborskom kriminálnom oddelení panuje nezvyčajný pokoj. Zvláštny prípad so zmrazeným vodičom skončí na stole Fabiana Riska a jeho kolegov.

Na druhej strane prielivu, v Dánsku, bola Dunja Hougaardová nútená znova si obliecť uniformu a nastúpiť ako poriadková policajtka v Helsingöri. No keď je jeden bezdomovec vystavený brutálnemu násiliu a zomrie, nedá jej to a spustí vlastné vyšetrovanie. Stopy čoskoro vedú do Helsingborgu.

Ako tieto prípady spolu súvisia?
Fabian Risk hľadá odpoveď s jediným cieľom: zabrániť ďalším obetiam a chytiť vraha. Ako sme si už u tohto autora zvykli, dokáže vynikajúco rozohrať príbeh na viacerých frontoch a potom sa nitky zbiehajú k jednému človeku a na jedno miesto.
18 pod nulou je klasický severský triler, ktorý si budete najlepšie vychutnávať v teple pod dekou.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Boris Farkaš:

Stefan Ahnhem debutoval románom Obeť bez tváre, ktorým priviedol švédsky detektívny román k novým výškam prostredníctvom inteligentnej koláže psychologického trileru, americkej akčnosti a severskej detektívnej tradície. V roku 2015 zaň získal cenu za debut Crimetime Specsavers Award.
Postavu detektíva Fabiana Riska oživil aj v ďalšej časti série Deviaty hrob, ktorej dej sa odohráva pol roka pred udalosťami opísanými v Obeti bez tváre. Z oboch kníh sa len vo Švédsku predalo viac ako 200 000 výtlačkov.

Viac info o tomto titule nájdete tu:

Začítajte sa do novinky 18 pod nulou:

PROLÓG
28. októbra 2010

KEĎ TAXÍK SPOMALIL a zastal pred domom, bolo krátko po polnoci. Dve päťstovky vymenili majiteľa. Muž vystúpil z auta a pritom ani nepočkal na výdavok. Mrazivý, prenikavý vietor od prielivu Kattegatt bol taký silný, že zacítil slanosť vĺn, ktoré sa v temnote rozbíjali na prístavnej hrádzi ležiacej o štyridsať metrov ďalej.
Tenká ľadová vrstva na zemi svedčila o tom, že teplota klesla pod nulu, preto obišiel taxík, otvoril druhé zadné dvere a pomohol svojej spoločníčke vystúpiť, aby sa nepošmykla v nebezpečne vysokých lodičkách.
Už len tridsať metrov, pomyslel si a zavrel za ňou dvere. Tridsať metrov, počas ktorých musí hrať milého, pôsobiť spoľahlivo a netváriť sa príliš sebavedome. Nechať ju, aby si myslela, že ísť k nemu je len a len jej rozhodnutie.
Chvela sa od zimy, pravou rukou si pridŕžala malý kožušinový top a nechala ho, nech ju za ľavú ruku vedie po ceste k domu. To bol dobrý znak. Najmä vzhľadom na to, ako večera gradovala. Ako musel použiť všetky triky, aby ho neprekukla, neobjavila trhliny v jeho úsmeve a neodišla od stola.
Presne podľa dohody sa stretli v Grandhoteli Mölle. Čakala na neho v hale na koženej sedačkovej zostave s drinkom v ruke, dlhé štíhle nohy prekrížené. Hneď mu udrelo do očí, že sedí presne ako na fotografii. Tmavé, takmer na chlapca ostrihané vlasy, tmavočervené pery a vysoké lícne kosti, vyzerala do bodky tak, ako si to predstavoval. Dokonca aj tvár. Predpokladal, že bola pripojená k aplikácii na spracovanie fotografií, zdalo sa, že nikdy nebola vystavená pustošivým slnečným lúčom.
Takmer nikdy sa to nestávalo. Vo väčšine prípadov bola skutočnosť skôr rozčarovaním. Šlo len o to, akým veľkým. Popraskaná pokožka, nevytrhané obočie a pneumatiky, ktoré neschovalo ani voľné oblečenie. Občas sa skutočnosť tak veľmi líšila od fotografie, že sa zvrtol na podpätku ešte skôr, než sa stihli pozdraviť.
No tento večer stál za to. Cestou po chodníčku s automatickým osvetlením, vykladanom kameňmi z Höganäsu, sa rozhodol, že ak si túto noc niečo zaslúži, tak užiť si ju. Užiť si tak, že dievčina nebude chodiť minimálne týždeň. Najskôr sa však musí poistiť. Bez toho by si nemohol veľa dovoliť. Preto zastal tam, kde bolo vonkajšie osvetlenie čo najsilnejšie a bezpečnostná kamera mala ten najlepší uhol, a otočil sa k nej.
Ich pohľady sa stretli. Ako odpoveď pritisol svoje pery na jej. Nebolo potrebné, aby mu bozk opätovala. Stačilo, aby ho prijala. Pokiaľ ho od seba neodstrčila alebo mu nedala zaucho, mal všetky dôkazy, ktoré potreboval, aby mohol tvrdiť, že to bolo dobrovoľné, že jej obvinenie nie je nič iné než bohapustý výmysel, aby sa dostala k jeho peniazom. Inými slovami, čoskoro si s ňou bude môcť robiť, čo len chce.
Pomohol jej z kožúška a ukázal jej dom. Rovnako ako väčšina z tých, čo sa dostali takto ďaleko, nedokázala skryť, aký dojem na ňu urobil veľkorysý pôdorys, oheň, ktorý už plápolal v kozube a špeciálne navrhnutý nábytok. Aj umenie, ktoré strčilo do vrecka každú výstavu v Dunkerovom dome kultúry v Helsingborgu. Popri ňom všetky obrazy vyzerali, akoby ich maľovala banda škôlkarov.
Ponúkol jej niečo na pitie v dolnom bare a uistil ju, že nikto nerobí také chutné mojito ako on. Rozžiarila sa a nasledovala ho dole schodmi. Nechal ju ísť pred sebou po bielej chodbe, popri kúpeľni, a inštruoval ju, aby na konci za zabudovanou knižnicou zabočila vľavo.
Urobila, ako jej kázal. V miestnosti bez okien sa k nemu obrátila so spýtavým výrazom, rovnako ako všetky pred ňou. Všetky premýšľali, kdeže je ten sľubovaný bar.
Miesto neho tam stála nielen veľká posteľ, no aj štyri mohutné kovové kruhy s popruhmi, ktoré boli pripevnené oceľovými lanami, natiahnutými pozdĺž stien a podlahy cez vymeniteľné bloky. Všetko náčinie bolo namaľované nabielo, aby na seba nepútalo pozornosť.
Úder bol o trochu silnejší, než zamýšľal. Nemal v úmysle zničiť jej krásnu tvár. Teda, zatiaľ nie. Spadla na chrbát na posteľ. Kútikom oka zachytil, že krváca z nosa, zatiaľ čo upevňoval oceľové lano okolo jej zápästia. Bola príliš omráčená, aby stihla zareagovať a klásť odpor. Za okamih jej priviazal obe ruky aj nohy a potom ju pokojne vytiahol do pozície.
Očakával, že tak ako všetky ostatné bude plytvať energiou, aby sa pokúsila uvoľniť. Namiesto toho tam len ležala a dívala sa naňho, s vystretými rukami a roztiahnutými nohami. Vyzeralo to, že ho doslova prosí, aby k nej bol zvlášť tvrdý. Prečo ju teda sklamať?
Otvoril skriňu so všetkými hračkami a nástrojmi, čo za tie roky zozbieral, vybral nožnice a novučičké mlčadlo, ktoré jej strčil do úst a upevnil popruhmi. Istým spôsobom sa to vyvíjalo až pridobre, aby to bola pravda. Na druhej strane odpor znamenal nie celkom bezvýznamné okorenenie zážitku, ktorý sa tým zavŕšil.
Keď ju nastavil rozkročmo a rozstrihal na nej šaty, postavil sa na posteľ a prezeral si jej nahé telo. Bolo štíhle a vyšportované, trochu prichudé na jeho vkus. Boky, rovnako ako účes, boli takmer chlapčenské. Nad bruchom sa v súlade s jej dýchaním zdvíhala a klesala muskulatúra. Maniačka do fitnesu. Prsia by mala určite o dve čísla väčšie, keby ich tréningom nezdecimovala. No ruky sa mu páčili. Boli takmer dokonalé. Pekne vyformované bicepsy a tricepsy. A pička. Mal rád, keď boli vyholené. Táto bola taká hladká, až sa zdalo, že na nej nikdy nerástol ani chĺpok.
Pohľadom blúdil po jej tele, kým sa jej nepozrel do očí. Zmiatlo ho to. Bola úplne v jeho moci, nemala ani potuchy, čo ju čaká. No aj tak v jej očiach nezazrel nič iné, len absolútny pokoj. Toto chcela. Nemohlo to znamenať nič iné. Vypustil pľuvanec, ktorý jej zasiahol líce a stekal po hrdle. Stále nijaká reakcia. Sadol si na ňu, palcom a ukazovákom jej stisol pravú bradavku a štípal tak tvrdo, až mu zbelel necht na palci.
Vtedy. Konečne v jej očiach zazrel bolesť a záblesk strachu. Spokojný a presvedčený, že sa mu ju podarí zlomiť, opustil izbu, prešiel do kúpeľne, kde sa zobliekol, vykonal potrebu a osprchoval sa. Namydlil si celé telo a pustil si takú horúcu vodu, až ho pálila pokožka.
Potom sa utrel, vyčistil si zuby, vložil špongiu do misky, tú naplnil horúcou vodou a sprchovacím gélom, a vrátil sa do izby bez okien. Jedno stlačenie diaľkového ovládača ticho uzavrelo otvor za ním. Videl, ako žena pozoruje kvapkajúcu špongiu v jeho ruke, zatiaľ čo on vyliezol na posteľ a začal ju umývať. Procedúra ho rozpálila. Voľnou rukou si pomohol, až mu krv vrela v žilách.
Keď bol spokojný, hodil špongiu na podlahu a sklonil sa k nej, aby ju ochutnal. No skôr než stihol vystrčiť jazyk, zasiahol ho úder.
Bolesť a vysoký úporný tón, čo mu hučal v pravom uchu, mu znecitliveli hlavu. Mal pocit, že sa hocikedy môže uvoľniť a spadnúť na zem.
Nič nechápal. Čo sa to stalo? To ona ho udrela? Nie, to je nemožné. Veď bola pripútaná. Rukou si ohmatal boľavé ucho a pokožku hlavy tesne nad ním. Nezdalo sa, že by to krvácalo, no zreteľne cítil, ako mu tam rastie pulzujúca hrča.
Teraz zbadal, že sa jedno oceľové lano uvoľnilo. Bolo odrezané. Ale ako, dopekla… V jednej ruke mala kliešte, ktoré by tam byť nemali, no boli. Kde k nim prišla? V druhej mala gumové kladivo. Bol to jeho nástroj? V duchu prechádzal obsahom skrine, nedostal sa však ďalej než k zbierke bičíkov, keď ho znova udrela gumovým kladivom. Tentoraz tak tvrdo, že už necítil bolesť. Ani si neuvedomil, že sa zrútil na ňu.

Milan Buno, literárny publicista

Viac info o tomto titule nájdete tu: