Slovenská autorka Eva Hrašková nie je na knižnej scéne nováčikom. V jej tvorbe nájde čitateľ nielen spoločenské romány poukazujúce na ľudské problémy, o ktorých sa často nehovorí, ale aj napínavé knihy s kriminálnou zápletkou. Medzi príbehy zo života patrí aj jej posledný román Piliere ilúzie.
Mladá psychiatrička Júlia pôsobí v miestnej nemocnici, kde sa snaží pomáhať ľuďom s rôznymi životnými osudmi. Sama sa však nachádza v nezávideniahodnej situácii. Namiesto toho, aby ju manžel podporoval, robí jej zo života peklo a pracovný návrat po materskej dovolenke jej nemieni v žiadnom prípade uľahčiť.
Keď sa piliere ilúzie, ktoré si Júlia vystavala, postupne rozpadávajú, musí čeliť bezmocnosti a osamelosti, no kvôli dcére Nine sa nemieni vzdať. A aby toho nebolo málo, z kliniky ujde mladistvá Simona, ktorej zmiznutie prepojí jej život so svojským kapitánom Pešekom.
Životné osudy, ktoré spájajú
Autorka napísala knihu, v ktorej sa prelína viacero dejových línií. Okrem toho, že tu nájdete jemnú kriminálnu zápletku, ktorá sa však po celý čas akoby držala skôr v úzadí, primárne ide o príbeh o vzťahoch, zničených manželstvách, deťoch, ktoré všetko vnímajú a kladú otázky, na ktoré sa niekedy dospelým len ťažko odpovedá. Z textu po celý čas cítiť, že autorka je aj v reálnom živote citlivou a milujúcou matkou.
Kým v úvode sa zdá, že hlavné postavy sú úplne odlišné, časom sa ukáže, že ich životy majú veľa spoločného. Sympatickú psychiatričku Júliu a nevrlého kapitána Pešeka spája nielen prípad zmiznutého mladého dievčaťa, ale aj silno toxické partnerské, resp. rodinné vzťahy, v ktorých sa obaja znenazdajky ocitli.
Instantná spoločnosť
Tak, ako je u autorky už známe z jej predchádzajúcej tvorby, aj v tomto prípade sa rozhodla prísť s niečím novým. V príbehu načrtla tému polarizácie spoločnosti v súvislosti s pandémiou koronavírusu, zároveň autenticky vykresľuje atmosféru a niektoré situácie, do ktorých sa ľudia v tomto období dostávali. Nielen medzi riadkami poukazuje na jeho negatívny dosah na medziľudské vzťahy, ľudskú psychiku či spoločnosť ako celok.
„Odjakživa bola presvedčená, že slzy liečia dušu. Čistia ju. Spoločnosť však bola nastavená inak. Instantne. Akoby medikamenty mali zmazať realitu. Rýchlo, najlepšie okamžite. Na ako dlho však? Po dobu ich účinku? A potom…“
Táto téma však nenarúša základný koncept príbehu, v ktorom prevažuje silná rodičovská láska k dieťaťu, vyrovnávanie sa so stratou či túžba po „obyčajnej“ láske a pochopení. Núdza nie je o smutné, ale ani veselé momenty, v neposlednom rade čaká na čitateľa emotívny záver. Ten však ostal do veľkej miery otvorený, čím si autorka nechala priestor pre prípadné pokračovanie. A keďže po dočítaní zostáva visieť vo vzduchu viacero nezodpovedaných otázok, ostáva len veriť, že sa ho dočkáme.
Článok bol publikovaný v Magazíne o knihách.
VYDAVATEĽSTVO: Marenčin PT
ROK VYDANIA: 2022
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 256
VÄZBA: pevná s prebalom