RECENZIA: Lea Marko - Vstať z popola

Lea Marko je slovenská autorka, ktorá sa do povedomia čitateľov zapísala svojím debutovým románom Hlavne sa nezamiluj o nečakanej láske z prostredia rakúskych Álp. Vo svojej druhej knihe Vstať z popola ponúka silný príbeh ženy, ktorá sa stala dlhoročnou obeťou človeka s narcistickou poruchou osobnosti.

Keď sa Klára zoznámila s Ivanom, mala pocit, že je to ten pravý. Spriaznená duša, s ktorou si vo všetkom rozumie. Jej úprimná láska viedla dokonca k tomu, že sa vzdala úplne všetkého – vlastného bytu, práce či rodiny. Verila, že je to tak správne, a cítila potrebu Ivanovi vo všetkom vyhovieť.

Po dvoch rokoch spolužitia sa však začalo všetko kaziť a ich vzťah išiel prudko dole vodou. Ivan sa ju počas stupňujúcich sa konfliktov a narážok snažil presvedčiť o tom, že nie je hodná ničoho a o všetko sa stará on, kým ona sa ním nechá vydržiavať. Presvedčil ju. Až kým sa raz Klára neocitne pri výklade bazára s oblečením, v ktorom jej padnú do oka dokonalé červené šaty. A práve vstup do obchodu sa stáva povestnou iskrou, ktorá začne v jej živote všetko pomaly meniť.

Od láskavých začiatkov k utrpeniu

Autorka prepína medzi minulosťou a súčasnosťou, ukazuje aj začiatky toxického vzťahu, keď sú už prítomné stopy manipulácie, ale zaľúbená osoba si to len ťažko priznáva. Ďalej prechádza do obdobia, keď si obeť pomaly skladá ružové okuliare, a hoci o sebe stále pochybuje, začína si klásť čoraz viac otázok a pripúšťať, že úpadok vzťahu nemusí byť len jej chybou. Autorka v tomto kontexte poukazuje aj na tému nešťastného detstva s absenciou lásky, ktoré do dospelosti dokáže vštepiť pocity nízkej sebalásky a sebahodnoty.

Čitateľ sa stáva svedkom emočne vypätých situácií, keď človek s narcistickou poruchou osobnosti reaguje nevyspytateľne na rôzne podnety. Jeho správanie je vopred priam nemožné odhadnúť a život s ním pripomína rozbušku, okolo ktorej chodíte po špičkách s pocitom, že sa môže kedykoľvek aktivovať. Vzorce správania sú viac-menej pri každej novej známosti, budúcej obeti, identické.

„S vyvalenými očami počúvala Ivanov krik. Pripadala si ako v hororovom filme, keď sa k obeti pomaličky približuje ohavná potvora. O malinký moment zaútočí, no obeť zamrzne na mieste a nie je schopná nijakej činnosti. Len tam ochromená panikou čaká, kým ju obluda rozorve a z nej ostane len krvavá kaša.“

*Román Vstať z popola je inšpirovaný skutočnými udalosťami.*

Nevzdať sa nádeje

Kniha poukazuje na psychické týranie, ktoré je v spoločnosti ešte stále tabuizované, hoci niekedy môže na človeku zanechať podstatne hlbšie rany než fyzické ubližovanie. Autorka sa zároveň rozhodla veľkú časť príbehu venovať aj samotnému procesu uzdravovania duše, ktorý je síce náročný a zdĺhavý, no nevyhnutný pre nový začiatok.

„Pripravil ju o všetko. O byt, o prácu, o peniaze, o auto. O priateľov.
Je v tom úplne sama. Pochopila, že jej ide o život, ale rozhodla sa bojovať. Mala pred sebou ešte pár desaťročí a túžila ich prežiť šťastne. Zároveň vedela, že si to šťastie musí vybojovať.“

Aj napriek Klárinej absolútnej izolácii od svojich blízkych, dokázala napokon vstať z popola vďaka nečakaným, no úprimným priateľstvám, spriazneným dušiam, ktoré jej nezištne ponúkli pomoc a pochopenie.

Autorka sa v knihe Vstať z popola, napísanej na motívy skutočných udalostí, zhostila témy narcistickej poruchy osobnosti vcelku komplexne, ale hlavne uveriteľne. Na príbehu Kláry, ktorá sa ocitá v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii, zároveň dokazuje, že stará známa fráza – nádej zomiera posledná, sa môže ľahko ukázať ako pravdivá.