Najväčšie tajomstvá spojené so Štefánikom a jeho dobou.
* Stál za jeho smrťou Beneš?
* Bol Štefánik slobodomurár?
* Kto v skutočnosti vyhlásil Česko-Slovenskú republiku?
* Bol viac čechoslovakistom alebo Slovákom?
* Čím imponoval ženám a prečo sa neoženil?
zdroj: bux.sk
V knihe Prebijem sa! Štefánik z pera Jozefa Banáša sa dozviete aj to, aký svetový rekord vytvoril a či sa stretol s Dubčekom. Prečítate si, o čom hovoril s Tolstým a prečo necestoval Titanicom, hoci to bolo v pláne, dozviete sa o stratenom zlatom poklade ruského cára, ale aj o tom, prečo nemecké tajné služby financovali ruských boľševikov.
Pozrite si reportáž z krstu knihy:
„Knihou o najvýznamnejšom Slovákovi Prebijem sa! Štefánik som chcel vzbudiť emócie, ale emócie pozitívne, emócie lásky a príkladu,“ vysvetľuje Banáš. „Štefánik si zaslúži, aby sme ho milovali. So všetkými jeho slabosťami a pochybnosťami. Mal ich dosť, ale dokázal ich prekonať.
Dokázal do bodky naplniť antickú múdrosť: Per aspera ad astra – cez prekážky ku hviezdam. Alebo ako on vravieval: Rastúcimi prekážkami rastie moja energia na ich prekonávanie. Stal sa hrdinom nie vďaka svojej smrti, ale vďaka svojmu životu…“
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Štefánik bol podľa Banáša príkladný slovenský vlastenec, zároveň Európan a francúzsky občan. Bol vyhľadávaný spoločník, vynikajúci rozprávač a dokonca kúzelník. „Pritom si musíte uvedomiť, že mal 162 cm, bol plešatý od svojich 30 rokov, tvár mal dosť poznačenú od kiahní, ale ženy i muži ho milovali, lebo vedel spoločnosť upútať,“ dodáva Jozef Banáš.
zdroj: Ikar
Prečítajte si úryvok z knihy:
Keď zaklopal na dvere s prostou menovkou Tomáš Garrigue Masaryk mierne sa mu potili dlane. Po prvýkrát v živote sa stretne s človekom, ktorý je pre neho stelesnením cnosti a pravdy, s človekom, ktorého považoval za pokračovateľa svojho idolu – Jana Husa. Namiesto zvolania „ďalej“ sa dvere otvorili a v nich stál doširoka usmiaty chlapík s briadkou, mohutnými fúzmi, ostrým pohľadom a orlím nosom, na ktorom trónil typický cviker.
„Dobrý deň, som Štefánik. Prišiel som ako ste povedali…“
„Milan, vitajte, poďte ďalej,“ pokynul mu profesor prekvapujúco po slovensky a ukázal na kreslo. Sám zaujal miesto oproti hosťovi. Štefánik rozpačito mlčal, profesor si ho chvíľu skúmavo obzeral.
„Prišli ste bez kabáta, vonku je chladno, nie je vám zima?“
„Dá sa to vydržať,“ odvetil nepresvedčivo.
Masaryk sa díval na drobného študentíka a nechápal kde sa v tomto útlom mladíkovi berie toľká energia a odhodlanie, ktoré je cítiť z každého jeho článku, gesta, nadšeného pohľadu, ktorému je len ťažko odolať. „Viete, že vás poznám už dlhšie?“
„A to ako?“
„Odvtedy ako čítam vaše články. Vaše politické názory sú veľmi moderné a majú to, čo máloktorí autori – staviate ich na demokracii, mravnosti, spravodlivosti, historickom a prirodzenom práve a navyše pozorujem váš umelecký talent poeticky formulovať. Vaše články majú srdce, sú jasné a úprimné. Píšete, že Slovensko je krajom spustošených vrchov a ten kraj treba zúrodniť. Pekná metafora. Pozrite, tu sú všetky vaše články – či už z Hlasu, alebo Času mám ich odložené. Ak dovolíte, môžem z nich občas citovať?“
Štefánik sedel ako obarený. „Ale… prepáčte… ako viete, že sú to moje články? Veď nie sú podpísané…“
„Ich dikcia, štýl, myšlienkové pochody a najmä tá neskutočná, priam plamenná zanietenosť sú pre vás typické,“ usmial sa Masaryk.
„Vy, profesor Masaryk chcete citovať študenta Štefánika?“
„Takže smiem, ďakujem. Na oplátku vy môžete pokojne citovať mňa. Napokon sme takmer krajania. Viem, že miesto vášho a môjho narodenia sú si veľmi blízko. Hodonín a Košariská sú vzdušnou čiarou vzdialené asi šesťdesiať kilometrov.“
„Vy viete, že pochádzam z Košarísk?“
„Mám vo zvyku vždy sa o ľuďoch, ktorí ma zaujmú, dozvedieť čo najviac. Páči sa mi, že aj v Prahe hovoríte po slovensky, veď ja som tiež Slovák a my si predsa rozumieme. Poprosil som kolegu Šrobára, aby sprostredkoval naše stretnutie. Chcem vám poďakovať za to že píšete do Času v slovenskej rubrike. Robíte to výborne. Vaše citlivé a srdcom písané úvahy o rodnom kraji ma veľmi oslovujú, veď som sám takmer kopaničiar…“ Beethovenovou Osudovou uviedla do života v utorok v bratislavskom kostole Klarisky knižnú novinku o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi Zvonkohra Košariská – Priepasné. Prebijem sa! Štefánik – Muž železnej vôle (Ikar) je názov beletrizovaného príbehu najvýznamnejšieho muža slovenského národa, pod ktorý sa podpísal Jozef Banáš. „Intenzívne som sa zberu a analýze materiálu venoval asi tri a pol roka, preštudoval som 62 kníh. Bola to ťažká práca, ale radostná,“ uviedol autor, ktorý sa v obsažnom románe pokúša odhaliť najväčšie tajomstvá spojené so Štefánikom a jeho dobou.
Milan Buno, literárny publicista
Viac info o tomto titule nájdete tu:
