RECENZIA: Charles Martin - Keď svrčky plačú

VYDAVATEĽSTVO: Lindeni (Albatros Media)
ORIGINÁLNY NÁZOV: When Crickets Cry
PREKLAD: Marta Gergelyová
ROK VYDANIA: 2019
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 328
VÄZBA: pevná s prebalom

„Život je tam, kde prúdi krv.“ (str. 89)

O knihe:

Jonathan Reese Mitchell, bývalý špičkový kardiochirurg, sa vzdal svojej profesie po tom, ako prišiel o svoju manželku Emmu, ktorej zlyhalo srdce kvôli vrodenej chorobe. Nedokáže sa zmieriť s minulosťou, a to, že prišiel o najmilovanejšiu osobu svojho života, vníma ako vlastné zlyhanie. Po jej smrti sa rozhodne pre život na samote, a neskôr sa púšťa do renovácií lodí spolu so švagrom a výborným kamarátom Charliem.

Reese sa zo všetkých síl snaží zostať v anonymite a o tom, že by sa mal niekedy ešte vrátiť ku svojej profesii, nechce ani počuť. Keď však jedného dňa stretne malé dievčatko Annie, ktorá tiež trpí na vrodenú srdcovú chorobu, v jeho vnútri sa začína odohrávať boj. Čo ak by jej dokázal svojimi „zázračnými rukami“ pomôcť? To by však musel prehodnotiť svoj záväzok, ktorý nemal v pláne nikdy porušiť.

„Na svoj vek bola drobná. Mala asi šesť, možno dokonca sedem rokov, no vyzerala skôr na štyri alebo päť. Srdce nezbedného chlapca v telíčku porcelánovej bábiky.“ (str. 13)

Môj názor:

Po knihe Keď svrčky plačú som sa rozhodla siahnuť z viacerých dôvodov. V prvom rade som bola zvedavá na tvorbu amerického autora Charlesa Martina, ktorá nielen v zahraničí, ale už aj u nás, zbiera množstvo pozitívnych ohlasov. Jeho román Hora medzi nami sa stal nielen celosvetovým bestsellerom, ale aj predlohou rovnomenného filmu. V tomto prípade ma však zaujal aj názov knihy, čo sa mi až tak často nestáva, nakoľko väčšinou zaváži anotácia, prípadne obálka.

Už zo samotnej anotácie je zrejmé, že ide o dojímavý príbeh, na ktorý musí byť čitateľ do istej miery nastavený. Od prvých stránok som si musela zvykať na autorov rozprávačský štýl, ktorý bol vskutku jedinečný, miestami až poetický či filozofický. Pre tých, ktorí sa v knihách ťažšie prehrýzajú zdĺhavými opismi, bude hlavne prvá tretina trošku boj. Nakoľko sa aj ja radím k čitateľom, ktorí v knihách obľubujú viac dialógy než množstvo opisov, niektoré pasáže sa mi čítali ťažšie. Autor mal veľakrát akoby potrebu popísať do detailov aj tú najmenšiu vec alebo myšlienku.

Dokázal však vytvoriť sympatické postavy, ktoré mi neboli ľahostajné. Čitateľa oboznamuje so životom Reesa, ale aj Annie, milého dievčatka s čistou dušou, ktoré si zaručene obľúbite. Puto, ktoré sa medzi nimi vytvorí, je naozaj úprimné a silné. Hoci by sa z anotácie mohlo zdať, že ide len o príbeh týchto dvoch postáv, autor ho podáva komplexne a čitateľovi toho približuje omnoho viac.

„Niekoľko dní pred Veľkou nocou som si dal na zem spací vak, ľahol si do prázdneho domu, pozrel sa z okna a prvý raz si všimol, že som obkolesený stromami drieňa. Nasledujúce ráno zakvitli. Otvoril som okno v spálni na poschodí, vystrčil hlavu medzi vetvy a pokrútil ňou. Toto Emma celý čas vedela.“ (str. 75)

Príbeh má dve dejové línie, v rámci ktorých autor striedavo oboznamuje čitateľa s minulosťou a súčasnosťou. Tieto dve roviny však nie sú nijakým spôsobom priamo oddelené, preto si zo začiatku bude potrebné na toto striedanie trochu zvyknúť. Dozvedáme sa napríklad aj o Reesovom zoznámení s Emmou, o ich spoločných chvíľach či o boji so zákernou chorobou. Všetko sprevádza zúfalstvo a snaha o vyliečenie. Bohužiaľ, v mnohých prípadoch býva ľudská sila prislabá.

Kniha Keď svrčky plačú v sebe ukrýva príbeh, ktorý je citlivý, morálne čistý a bohatý na myšlienky hodné zamyslenia. Dokonale ju vystihuje podtitul „kniha o srdci zo srdca“. Autor poukázal predovšetkým na to, že srdce nemožno vnímať len ako „obyčajný“ orgán či názov tak, ako je to predostreté vo väčšine medicínskych skrípt. Ľudstvo by ho malo vnímať omnoho komplexnejšie. Aj preto sa snažil do tohto príbehu vložiť viacero zaujímavých informácií súvisiacich so srdcom, ktoré podal tak, aby im rozumel aj laik.

Myslím si však, že autorov štýl nesadne každému. Z textu je po celý čas cítiť, že autor mal nepochybne v pláne vyvolať v čitateľovi emóciu. Je už len otázne, či sa jeho zámer stretne u každého s pozitívnym ohlasom. Knihu preto odporúčam hlavne čitateľom, ktorí v knihách ocenia dlhšie a podrobnejšie opisy, ale aj hĺbavé myšlienky o živote či viere.