VYDAVATEĽSTVO: Lindeni (Albatros Media)
ORIGINÁLNY NÁZOV: Go as a River
PREKLAD: Martina Antošová
ROK VYDANIA: 2024
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 336
VÄZBA: pevná s prebalom

„Plynúť vpred cez prekážky nebol celý môj príbeh. Pretože rovnako ako rieka, aj ja som zbierala po ceste všetky drobné kúsočky, ktoré ma spájali s okolitým svetom.“ (str. 316)

O knihe

Mestečko Iola, Colorado.

Sedemnásťročná Victoria Nashová dospieva po smrti matky ako jediná žena obklopená mužským osadenstvom. Robí všetko pre blaho rodinnej broskyňovej farmy a jej obyvateľov, no zároveň bojuje za presadenie vlastných rozhodnutí a snaží sa nájsť si svoje miesto vo svete.

Jedno októbrové popoludnie a osudové stretnutie na rohu ulice prevráti jej dovtedajší život naruby. Wilson Moon, mladý indiánsky tulák, ktorého vyhnal kmeň z rodnej krajiny, sa stáva jej prvou, no zakázanou láskou. Spája ich veľká vášeň a akékoľvek nebezpečenstvo sa snažia čo najviac vytesniť.

Keď však dôjde k tragédii, Victoria pod vplyvom ťaživých okolností uteká do hôr, ktoré jej poskytnú drsné, no potrebné útočisko. Dokáže sa opäť postaviť na nohy a nájsť silu napredovať napriek všetkému, o čo ju život pripravil?

„Akoby cítil môj pohľad, náhle sa otočil a ušpinenú tvár mu rozžiaril úsmev. Až som zalapala po dychu, keď ma takto pristihol, ako naňho zízam. Nával tepla ma pošteklil na krku. Potiahol si čapicu tak ako predtým, obrátil sa a pokračoval v ceste. Hoci som mu nevidela do tváre, bola som si celkom istá, že sa stále usmieva.“ (str. 17)

Môj názor

Kniha Plyniem ako rieka ma v prvom momente zhypnotizovala jemnou maľovanou obálkou (ktorá je naživo ešte krajšia), a následne ma upútala aj anotáciou. Román je inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sprevádzali zničenie mestečka Iola v 60. rokoch 20. storočia, nachádzajúceho sa v okrese Gunnison v americkom štáte Colorado. Chvíľu som váhala, či po knihe siahnuť, nakoľko historické romány príliš často nečítam. No neodolala som a nemohla som urobiť lepšie.

Prebal knihy hlása, že ide o „ohromujúci debut“ a ja nemôžem inak, než s týmto označením do bodky súhlasiť. Vzťah Shelley Read k písaniu a literatúre je nepopierateľný, nakoľko takmer tri desaťročia pôsobila ako univerzitná docentka, kde sa tejto oblasti aktívne venovala. Od prvej stránky ma oslovil poetický jazyk a citlivo volené slová. Často som sa pozastavila nad peknými myšlienkami, ktoré majú v texte bohaté zastúpenie a dokážu v čitateľovi silno zarezonovať.

„Všetci do jedného sme si podobní, ak už pre nič iné, tak pre ten mučivý a krásny spôsob, akým rastieme nepredvídateľne kúsok po kúsku, padáme, dvíhame sa z trosiek, znova vstávame a dúfame v to najlepšie.“ (str. 316)

Príbeh plynie postupne a pomaly, jednoducho tak, ako plynie aj samotný život. Hoci ja v knihách vyhľadávam skôr väčšiu dynamiku, v tomto prípade mi pomalšie tempo absolútne neprekážalo. Autorka sa nesnaží vyvolať v čitateľovi emócie za každú cenu, ale darí sa jej to úplne prirodzene. Úzko prepája vykreslenie osudov jednotlivých postáv s opismi prírody, a to nielen tej láskavej a krásnej, ale aj drsnej a nehostinnej.

Autorka rozdelila príbeh do viacerých častí, pričom každá sa venuje rôznym časovým obdobiam v rozmedzí rokov 1948 – 1971. Victoria sa v rámci rozprávania vracia aj do minulosti, ohliada sa za životom retrospektívne a oživuje spomienky. Je to silná a odhodlaná ženská hrdinka formovaná vzostupmi a pádmi, ktoré od obdobia dospievania pravidelne zažívala.

Navyše, situáciu jej neuľahčoval ani jej problémový brat Seth, z ktorého išiel strach, temnota a nebezpečenstvo, a ktorého temperament dokázala skrotiť len matka. Victoriin osud ma nenechal chladným, prežívala som s ňou úplne všetko od prvej stránky po poslednú a držala som jej palce, aby sa dokázala presadiť, nájsť svoj pokoj a šťastie.

„Niekedy sa žena rozdelí na dve. Niekedy tá jej časť, ktorú vidia ostatní, sedí strnulo na lavičke s patričnou dávkou dôstojnosti a zmierenia, keď niekto, koho miluje, odchádza, zatiaľ čo v tej istej chvíli jej druhá časť, ktorá je uzavretá pred svetom, kričí, uháňa, pevne sa drží, vrhá sa a prosí tú milovanú osobu, aby zostala.“ (str. 298)

Autorka sa v knihe dotýka viacerých dôležitých či náročnejších tém. Dáva do kontrastu nový život, starnutie a umieranie, ukazuje prirodzené plynutie a kolobeh života. Venuje sa sile materstva a materinskej láske, ťažšiemu a nenaplnenému detstvu, hľadaniu motivácie a miesta v živote, láske k prírode či vidieku. Postavy nešetrí, skúša ich a nadeľuje im veľa rán osudu.

Knihu Plyniem ako rieka odporúčam milovníkom emotívnych životných príbehov s prvkami rodinnej drámy, ktoré sú poprepájané s históriou. Je to príbeh o vzťahoch, zakázanej láske, pomoci druhým, ale aj o odsúdení, predsudkoch či rasizme. Osobne ma už dosť dlho nejaká kniha z románového žánru natoľko nepohltila a nezasiahla. Kým som sa stihla spamätať z jednej emócie, autorka mi naservírovala ďalšiu. Verím, že v najbližšej dobe príde s ďalším zaujímavým príbehom, po ktorom ja určite siahnem.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem