RECENZIA: Dominik Dán – Venuša zo zátoky

VYDAVATEĽSTVO: Slovart
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Detektívka
POČET STRÁN: 320
VÄZBA: pevná s prebalom

 

“Kuky sedel za stolom, prehŕňal sa vo fotografiách. 
“Bez tých rúk vyzerá ako Venuša,” vypustil múdrosť.”

 

O knihe:

Ďalšie horúce leto je v plnom prúde a vraždári z kancelárie č. 141 (a určite nielen tí) už nedokážu myslieť na nič iné, než na dovolenky a dobre vychladené pivo. Z tejto dokonalej ilúzie ich však veľmi rýchlo vytrhne otrasný nález tela dievčaťa bez rúk a hlavy, ktoré objavia mladí veslári. A tak sa, spolu s našimi obľúbencami, púšťame do riešenia ďalšieho prípadu, ktorého vyriešenie nie je ani zďaleka natoľko jednoznačné, akoby sa na začiatku mohlo zdať. Navyše, tragédia sa udeje aj v radoch samotných vraždárov, čo by asi nikto nečakal.

 

 

Recenzia:

Dominik Dán – slovenský autor, píšuci pod pseudonymom, ktorého nie je potrebné predstavovať. Veď ste si už určite stihli všimnúť, že akonáhle sa jeho ďalšia kniha dostane do predpredaja, okamžite sa vyšvihne na prvé priečky v rebríčkoch predávanosti. Dovolím si (nielen) preto tvrdiť, že Dán je už akási moderná detektívna “klasika”. A tak, ako asi každý autor, aj on má svoje 2 tábory ľudí – buď ho milujete a jeho knihy žeriete, alebo vám jeho svojský štýl jednoducho nesedí.

Faktom však ostáva, že Dán písať vie. Vie, ako podať čitateľovi príbeh, ktorý vychádza zo skutočných udalostí, vie, ako ho “okoreniť” o humor a iróniu, a rovnako vie, ako čitateľa udržať v napätí až do úplného konca. Myslím si, že jeho knihy nie sú vystavané na tom, aby ste sa pri čítaní báli vyjsť z izby. Je to skôr o tom, že prípady, ktoré v knihách rozoberá, sa nás istým spôsobom týkajú. Niekto si na určité prípady môže pamätať napríklad z médií. A napokon, autor dokázal vytvoriť skupinu postáv, ktoré si mnoho ľudí dokázalo obľúbiť pre ich spontánnosť a vo väčšine prípadov správaním typu “som nad vecou”.

Zdroj: precitane.sk

Čo sa týka mňa, určite sa zaraďujem do skupiny jeho fanúšikov. Nie som však ten typ, ktorý by mal prečítané všetky jeho knihy. Kniha Venuša zo zátoky, ktorá je v poradí už Dánovou 27. knihou, bola asi mojou 4-tou prečítanou knihou z jeho tvorby. V tomto prípade ma zaujalo predovšetkým to, že kniha sa venuje prípadu z roku 2009, čo je na Dánovu doterajšiu tvorbu skôr výnimkou, nakoľko doteraz išlo skôr o 90. roky (teda aspoň v prípadoch kníh, ktoré som od autora postrehla).

V knihe nájdete znova to, na čo ste u autora zvyknutí – kanceláriu č. 141, v ktorej nechýba humor, každodenné kolegiálne doťahovačky, sarkazmus, či typické dialógy, ktoré vás buď pohoršia alebo rozosmejú. V tomto prípade je však aj niečo iné, na čo sme my, čitatelia, doteraz neboli zvyknutí. Už po prečítaní anotácie zistíte, že sa udeje nejaká tragédia, ktorá poznačí samotných detektívov. A tak, pokiaľ patríte k pravidelným čitateľom, budete vcelku tŕpnuť, čo sa mohlo stať. Autor sa tak tentokrát zameral aj na medziľudské vzťahy, nebolo to len o nejakej idylke a nesmrteľnosti, ale o reálnom živote.

 

 

Myslím si, že Dán to so slovíčkami vie. Píše s ľahkosťou, a tak, ako mu “jazyk” narástol. Zachováva si svoj štýl, ktorý je rozpoznateľný. Aj v tejto knihe ukázal, že dokáže do deja zakomponovať viacero rôznych postáv, o ktorých zo začiatku môžete mať pocit, že sú tam vsadené akosi “umelo”. Časom však prídete na to, že každá z nich má svoje postavenie a úlohu – v tomto prípade napríklad vodári alebo neprispôsobivé deti.

 

“Je mŕtva, ale príčinu smrti tu neurčíme. Mal si pravdu, je to desivý nález, nemá hlavu ani ruky. Má prsia, je to žena, ostatné sme nekontrolovali. Ak je to vražda, ten debil sa na nej riadne odbavil. Taký brutál sme tu už dávno nemali.”

 

Asi v poslednej tretine knihy som si už myslela, že je všetko vyriešené a chytalo ma celkom slušné sklamanie. No Dán opäť raz dokázal, že všetko vie výborne prepojiť a nebol to ani zďaleka ešte koniec. Zdanlivo nesúvisiace veci nakoniec zapadli na správne miesto, hoci som mala pocit, že koniec bol, aj s ohľadom na celkom slušný počet strán, trošku rýchlejšie zbúchaný. Zároveň, z môjho pohľadu ide, aj s ohľadom na pár opisov, o drsnejšiu knihu, než sme asi zvyknutí. To však mne osobne vôbec neprekážalo.

Prípad bol teda vyriešený, čo však ale neplatí o skupinke vraždárov, kde ostalo viacero otázok nezodpovedaných. A tak si na odpovede budeme musieť počkať, kým nevyjde nová kniha. Ak ste ešte doteraz autorovu tvorbu neokúsili, určite odporúčam siahnuť po niektorej jeho knihe. Až tak si dokážete utvoriť skutočne názor o tom, či je to vaša šálka kávy alebo nie.

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu 

Úryvok z knihy Venuša zo zátoky: 

Krauz sa mykol, niekto ho drgol.
“Čo je?”
“Zatiahol si,” upozornil ho Chosé.
“Čo?”
“Chrápeš!”
“Jáj.”
Krauz sa pomrvil na stoličke, tlačil ho zadok. Pozrel Chosému na hodinky.
“Už sme tu hodinu.”
“No, skoro.”
“Kedy bude prestávka?”
“Ja som jej prípravy nepísal.”
“Ale už by mohla byť, fajčil by som!”
Krauz sa predklonil, hľadal Burgera. Ako najtuhší fajčiar zo všetkých by mal trpieť najviac. Netrpel, spal a v spánku nefajčil. Kam to napísať!
Otvorili sa dvere, potichu, bez zaklopania vošiel Mayor. Rozhliadol sa, pozdravil, napochodoval dopredu k lektorke. Nahol sa k nej, niečo jej zašepkal, potom mykol plecom, že on za to nemôže. Aj lektorka mykla plecom, že ani ona, po krátkom zaváhaní prikývla na súhlas. Mayor slušne poďakoval za pochopenie, zamieril ku dverám. S rukou na kľučke kývol k predposlednému radu.
“Všetci von!”
Majetkári v zadnom rade sa ako na povel postavili.
“Vy nie, ulievači, iba naši! Vy si to pekne odsedíte až do konca!”

Zobudili Burgera, husím pochodom nasledovali šéfa na chodbu.
“Čo je? Čo sa deje?” Krauz vyberal cigaretu, Burgerovi už horela.
“Poďte ku mne, nebudeme sa vybavovať na chodbe.”
Trpezlivo cupkali do šéfovej kancelárie. Boli radi, ako šikovne ich vymanévroval z nudnej prednášky.
“Máme mŕtvolu,” vysvetlil Mayor, sotva si posadali. Bolo po radosti.
“No a?” zagánil Krauz. “Čo sme tu jediní? Veď ti ostali voľní ľudia, nie?”
“Komu sa nepáči, môže sa vrátiť.”
“Nie!” okamžite zareagoval Váňa. “Radšej beriem mŕtvolu ako školenie.”
“No prosím!” súhlasil Mayor.
“Šani, ale sú nejakí ľudia voľní, nie?” Burger sa chcel uistiť, že v tom zas neostanú sami.
Zhlboka vdýchol dvojitú dávku, veď už hodinu nefajčil. Hlavu mu obalil oblak dymu. Pri poslednom šluku sa odrazu z ničoho nič kŕčovito rozkašľal, až ho nadhadzovalo. Krauz ho musel zboku podoprieť, lebo sa zapotácal. Starý detektív si na ústa pricapil vždy pripravenú vreckovku. Očervenel, chvíľu sa dusil, potom záchvat prešiel tak rýchlo, ako sa začal. Burger skončil v predklone, no už nekašľal.

Mayor prepaľoval kolegu vyčítavým pohľadom, aj oni dvaja sa už o Burgerovom kašli vážne porozprávali, aj jemu sľúbil, že pôjde na vyšetrenie, ale kedy…
“Všetci sú už tam. Oznámenie bolo také… také,” Mayor váhal. “Neuveriteľné. Radšej som vyhnal všetko, čo máme k dispozícii. Práve volali, oznámenie potvrdili, preto som stiahol aj vás. Chlapci, ak je to naozaj pravda, bude to…” chvíľu hľadal vhodný prívlastok, “desivé!”

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:
alebo

 

Autor: Deni

Milovníčka kníh a všetkého, čo súvisí s knižným svetom. Najčastejšie ma nájdete v kníhkupectve, pretože tam sa cítim skutočne sama sebou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.