RECENZIA: Darina Hamarová – Slzy anjela

Kniha Slzy anjela je v poradí 4-tým románom z pera slovenskej autorky Dariny Hamarovej, a zároveň voľné pokračovanie jej predchádzajúcej knihy Slzy muža. Čo si pre čitateľov pripravila autorka v tomto príbehu?

VYDAVATEĽSTVO: Motýľ
SÉRIA: Slzy muža
ROK VYDANIA: 2016
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 288
VÄZBA: pevná

 

“Sila peňazí je stokrát väčšia ako sila meča, hovorí jedno staré čínske príslovie. Veľmi výstižné a ani roky rokúce neubrali na jeho platnosti.” 

 

Recenzia:

Aj v tomto príbehu sa stretávame s Giuom – novinárom na voľnej nohe, Janou – šéfredaktorkou a jeho kamarátkou, ako aj Lukym – advokátom pre trestné právo. Pokojný novinársky život, ktorý Giu vedie, je jedného dňa narušený príchodom neznámeho mladého dievčaťa. To sa z ničoho nič objaví priamo u neho doma a bez okolkov sa mu zverí, že jej dobrá priateľka je nezvestná. Prosí ho, aby ju našiel. Hoci sa Giu tvári zo začiatku naoko bez záujmu, napokon neodolá. Púšťa sa do pátrania, pri ktorom sa však stretáva s omnoho väčším nebezpečenstvom, ako na začiatku predpokladal. Ako sa to všetko napokon skončí?

 

” Cesta do krajiny zvanej Priateľstvo trvá niekedy krátko. Ani sa nenazdáte ako a ste tam. Inokedy na tej ceste musíte prekonať mnoho prekážok, vyškriabať sa z hlbín priepasti počiatočnej nedôvery, vyšplhať sa na hory vzájomného pochopenia a úcty jeden k druhému. Musíte sa presvedčiť, že žiadna rieka plná špiny, závisti a kalu zlomyseľnosti vám nezabráni preplávať na jej druhý breh, kde je človek, na ktorom vám záleží. Niekedy musíte o tú krajinu tvrdo bojovať a inokedy vám pomôže náhoda. Na Priateľstve, rovnako ako na ďalšej úžasnej krajine, ktorá sa volá Láska, je najkrajšie to, že neexistujú na žiadnej mape. Nikto nepozná ich súradnice. Nepomôže vám kompas ani GPS. To, že ste v tejto zázračnej krajine, zistíte veľmi ľahko. Budete to cítiť. Vaším navigačným prístrojom bude vaše srdce.” 

 

zdroj: pexels.com

 

Ten, kto je fanúšikom kníh od tejto slovenskej autorky, pravdepodobne vie, že Slzy anjela je voľným pokračovaním knihy Slzy muža. Tú som prečítala ešte v čase, keď som nemala založený tento blog, a preto som si aktuálne už úplne presne nepamätala, o čom príbeh bol. Vedela som však, že bol napísaný veľmi emotívne a kvalitne. Aj preto som od tohto druhého príbehu očakávala niečo podobné. Autorka ostala verná svojmu elegantnému štýlu písania, ktorý je pre mňa len ťažko zameniteľný.

Hneď v úvode by som chcela dodať, že pokiaľ ste aj spomínaný predchádzajúci román nečítali, nemajte obavy sa pustiť do čítania druhého. Autorka totiž pamätala aj na tieto situácie a všetky podstatné skutočnosti spomenula a ozrejmila aj tu. Súvislosti veľmi rýchlo pochopíte a ani knižné postavy vám nebudú úplne cudzie.

Už od prvých stránok sa začítate do príbehu, ktorý je obohatený o vcelku jednoduchú, ale zaujímavú kriminálnu zápletku. Tá sa z môjho pohľadu občas dostala do úzadia, nakoľko sa v príbehu stretnete aj s riešením vzťahov hlavného hrdinu. Ten sa v láske ešte stále len hľadá, no napriek tomu nejde o román plný romantického klišé. Láska, jemná erotika a občasný ironický humor – to všetko tvorí jeden celok.

 

 

Na čo však v príbehu dosť často natrafíte sú rôzne hlbšie úvahy, ktoré sa týkajú lásky, priateľstva, peňazí a bohatstva ako takého – hodnôt, ktoré naše životy každodenne ovplyvňujú. Práve týmito myšlienkami poukázala autorka na témy, ktoré boli, sú a aj budú vždy aktuálne. Rieši aj otázku šťastia, sociálnych sietí alebo potreby ľudskej komunikácie. Poukazuje na to, že bohatstvo a nekonečné množstvo peňazí nie je zárukou šťastného života. A ak by si niekto myslel opak, nemal by tento svoj postoj vnucovať okoliu a už vôbec nie členom svojej rodiny.

Práve do života rodiny, ktorá bola ovplyvnená pozlátkom, začal zasahovať aj samotný Giu. Bolo to niečo, o čo vplyvná rodina nemala ani najmenší záujem. Do hľadania nezvestného dievčaťa a problémov s tým spojenými, autorka zakomponovala osobné pocity, resp. city hlavného hrdinu.

Oprávňuje blahobyt k tomu, aby niekto druhému riadil život? Zasahoval do jeho osobných potrieb a túžob? Je moc peňazí skutočne najvyššia a hodnotnejšia ako pravda a ľudský život? Aj nad týmito otázkami som sa počas čítania  zamýšľala. Skreslený pohľad na šťastie a lásku, ovládanie mladého života človeka si v tomto príbehu vyžiadalo svoju daň – zakorenenú nedôveru voči ostatným ľuďom a život v predstave, že ľudia vám závidia aj “nos medzi očami”.

Záver knihy nebol pre mňa možno až tak prekvapivý. Myslím si však, že o tom tento príbeh ani nebol. Je o našich hodnotách a prioritách. Nastavuje zrkadlo dnešnej spoločnosti a dobe, v ktorej žijeme. Ak teda máte chuť siahnuť po niečom, čo nie je len čistou fikciou bez hlbších myšlienok, táto kniha bude pre vás tou správnou voľbou.

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem autorke. 

 


Úryvok z knihy Slzy anjela: 

“V polovici septembra minulého roka sa z ničoho nič zjavila uprostred mojej izby a spustila nepredvídateľný tok udalostí, ktoré ma ako divoká riava nezadržateľne strhli so sebou.

“Stratila sa moja priateľka,” zaznelo z jej úst. Žiadny pozdrav, nijaké predstavenie sa.

Asi pred dvomi minútami zazvonila pri dverách nášho domu. Úlohu vrátnika si u nás nedemokraticky prisvojila moja mamka. Vraj ja sa mám venovať svojej práci, písaniu, a ona zvládne všetko ostatné. Vrátane otvárania dverí. Veď za mnou okrem Jany a Lukyho, čo je raz za uhorský rok, a kamaráta krčmára, čo je častejšie, aj tak nikto nechodí. A im s radosťou otvorí aj ona. Nehádal som sa. S ňou sa ani nedá. Skúste vyhrať v škriepke nad ženou so skúsenosťami z viac ako päťdesiatročného manželstva s mojím otcom, čo nebolo vôbec jednoduché a, navyše, v ktorej žilách koluje temperamentná maďarská krv. Nemáte šancu.

Keď teda pred dvomi minútami zazvonil niekto pri našich dverách, vôbec som sa neunúval postaviť sa od počítača a prerušiť svoju prácu. Nebol dôvod, pretože vzápätí som počul mamkin hlas: “Už idem!”

O chvíľu otvorila dvere a pýtala sa návštevy, koho hľadá. Na moje prekvapenie odpovedal mladý ženský hlas. Čo, to som nedokázal rozlúsknuť. Nemusel som sa dlho namáhať. Hádanka sa vyriešila sama.

“Giu, máš návštevu,” mamka na mňa sprisahanecky žmurkla, vpustila do mojej izby mladé dievča a diskrétne sa vzdialila do svojho kráľovstva. Do kuchyne. Skôr, než som stihol čokoľvek povedať, jemne narúžované pery hádam osemnásťročnej dievčiny vyslovili tú čudesnú vetu. Typický mladý človek tejto doby, pomyslel som si. Z ničoho nič vtrhla do môjho súkromia. Len tak, akoby náhodou išla okolo. Bezradne som mykol plecami.

“Stratila sa vám priateľka?” zopakoval som po nej. Vždy, keď mám problém odpovedať alebo reagovať na niečiu otázku či myšlienku, snažím sa získať čas.

Medzitým som si “votrelkyňu” lepšie obzrel. Dievčina, vysoká možno stosedemdesiat centimetrov, vekom na hranici dospelosti, výzorom mláďa. Štíhle telo mala odeté do námorníckeho bavlneného trička s bielo-modrými pásikmi. Tričko dopĺňali ľahké svetlomodré slim nohavice a na nohách mala biele značkové tenisky.

“Áno, pred pol rokom,” nesmelo zaklipkala veľkými hnedými očami.

“Pred pol rokom?” užasnuto som na ňu pozrel. Hneď nato som podišiel k oknu a hodnú chvíľu som sa díval ponad stromy v našej záhrade. Kamsi do nekonečna. Na dievča stjace za mojím chrbtom som akoby zabudol. Kto ma pozná, vie, že môj pohľad upretý do diaľky je neklamným znakom premýšľania. Aj teraz. Nechápavo som krútil hlavou. Zmizla jej kamarátka, síce najlepšia, ale pred pol rokom a ona s tým príde po takom dlhom čase a za mnou. Prečo?

“Milá slečna, môžete mi vysvetliť súvis medzi mnou a vašou stratenou priateľkou? Akosi mi uniká podstata,” otočil som sa k nej.

“Nič vám neuniká. Nie je medzi vami žiadna spojitosť.”

“V tom prípade mi pomôžte nájsť dôvod vašej návštevy,” pátral som ďalej.

Odpoveď ma prekvapila do takej miery, že som sa musel chrbtom oprieť o rám okna, aby ma netreslo na zem.

“Chcem, aby ste ju našli.”

“Čože? Aby som ju našiel? Ja?! Ako ste prišli na takýto svetový nápad?! Som novinár,” pre istotu som jej to aj vyslabikoval, “no-vi-nár. Nie policajt ani súkromný detektív.”

Na rozdiel odo mňa zostala úplne pokojná. Moje slová ju vôbec nevyviedli z konceptu.

“Viem, kto ste. Ste Giu, nezávislý novinár. Dobrý novinár. Práve preto som prišla za vami. A pre pokoj vašej duše, polícia ju už hľadala. Bezvýsledne. Podľa vyšetrovateľov nič nenasvedčuje tomu, že sa stal nejaký trestný čin. Zaradili ju medzi nezvestné osoby, a tým sa ich práca skončila.”

“Oki. Vidím, že odpoveď máte na všetko. Pripravili ste sa na mňa, aj keď stále nechápem vaše pohnútky, ktoré vás viedli k tomu, že práve ja vám môžem pomôcť. Čo keby sme začali vami. Vy viete moje meno, moju adresu, poznáte moje povolanie. Ja o vás neviem úplne nič. Hm?” vylúdil som akýsi náznak úsmevu.

Uľavilo sa jej. Usmiala sa. Z mojej strany vycítila náznak záujmu. Sadla si na gauč. Bez vyzvania. Ako doma. Typický mladý človek tejto doby. ” Volám sa Laura,” začala a smelo sa mi pozrela do očí.”

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo

 

Podeľte sa zo mnou o vás názor :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.