Keď mladá duša plače je psychologický román slovenskej autorky Denisy Herichovej, v ktorom prináša silný príbeh o viacnásobnej strate, bolesti, ale aj viere v krajšie zajtrajšky. Koľko času potrebuje človek na zahojenie srdca? A ako dlho dokáže žiť v smútku či zúfalstve?
Rozprávačkou príbehu je tínedžerka Natália, ktorá v úvode vezme čitateľa do obdobia, keď mala trinásť rokov. V tom čase sa život jej rodiny od základov zmenil. Po tragickej smrti najmladšej sestry stráca pôdu pod nohami. Matka sa psychicky zrúti a nie je schopná postarať sa o dcéry.
Navyše, otčim si nedáva servítku pred ústa a matku permanentne obviňuje z tragédie. Obe sestry prichádzajú o bezstarostné detstvo, musia predčasne dospieť a spoľahnúť sa len sami na seba.
„Čo som im mala povedať? Že počas posledných dní som dospela o niekoľko rokov? Že som spoznala bolesť v srdci, akú si len málokto vie predstaviť? Mala som myseľ rozlomenú na dve časti. Jedna sa snažila žiť ďalej bez toho, aby si niekto všimol zmenu, a tá druhá ostala zaseknutá v čase utrpenia a smútku“ (s. 41).
Túžba uniknúť pred krutou realitou
Autorka sa púšťa do citlivého rozprávania, ktoré je plné smútku, trápenia, no v neposlednom rade aj odhodlania postarať sa o svojich najbližších. Spolu s hlavnou hrdinkou sa ponárame do jej vnútra, ktoré zvádza neustále boje. Tragickou udalosťou to totiž ani zďaleka nekončí – spúšťa sa séria udalostí, ktoré rodinu postihujú aj po niekoľkých rokoch. Natália sa s čitateľom delí o pozitívne aj negatívne myšlienky, situácie, ktoré (mladého) človeka formujú, posilňujú, a neraz mu ukazujú, na čom v živote skutočne záleží.
Z Natálie sa v dôsledku nepriaznivej rodinnej situácie stáva „samorast“ a pridáva sa k skupine mladých ľudí, ktorí sa nesprávajú vždy najvhodnejšie. Túlanie sa po nociach jej prináša pocit slobody a únik od každodenných hádok či kriku. Okúsi prvé sklamanie v láske a spozná odvrátenú stránku prílišnej dôverčivosti, čo v nej ešte viac posilní bolesť z prežitých tráum.
„Veci, ktoré sa nám v detstve prihodia, formujú našu myseľ a naše vnímanie. Podvedome sa potom znova a znova púšťame do situácií, ktoré sú nám známe a prirodzené. Niekedy sa popálime a vezmeme si z toho ponaučenie. Inokedy sa necháme ponoriť do tej istej tmavej vody beznádeje a sklamania. Naše druhé ja sedí potichučky v kúte tajnej miestnosti hlboko v mozgu a vysiela neviditeľné volania o pomoc. Len málokto ich vie rozoznať. Pretože ranení ľudia a hlavne deti sú v pretvárke majstri“ (s. 153).
Silné emócie
Dej príbehu sa odohráva na východnom Slovensku, odkiaľ pôvodne pochádza aj samotná autorka. Inšpirácia vlastným životom, resp. prítomnosť autobiografických prvkov, posilňuje autenticitu príbehu, ktorý čitateľa rozhodne nenechá chladným. Nástrahy dospievania autorka opisuje bez akýchkoľvek príkras. Zameriava sa predovšetkým na vplyv zlej spoločnosti, nedostatok porozumenia, túžbu utiecť čo najďalej od problémov do bezpečia.
Aby toho nebolo málo, obe sestry sa stávajú svedkami vecí, ktoré sa dejú za zatvorenými dverami a aj v dnešnej spoločnosti sú často prehliadané. Príbeh sa teda nezameriava len na jeden konkrétny okamih. Postupne ukazuje, ako niektoré udalosti dokážu ovplyvniť život celej rodiny, vniesť doňho napätie a od základov zmeniť medziľudské vzťahy.
Kniha je písaná jednoduchým jazykom, a aj keď má útlejší formát, jej obsah má silný emocionálny náboj už od prvých stránok. Bolesť, ktorú postavy prežívajú, je opísaná veľmi vierohodne, preto sa môže ľahko preniesť aj na čitateľa. Hoci sa príbeh číta rýchlo, nejde o žiadnu klasickú oddychovku. Autorka sa dotýka náročnejších tém, podáva ich s úprimnou surovosťou a z textu cítiť osobnú zainteresovanosť.
„Vedela som že niektoré dievčatá si ubližovali. Rezali sa žiletkou alebo hocičím ostrým, len aby na krátku chvíľu zabudli na bolesť. Utrpenie a nešťastie vo svojej duši prenášali na telesnú bolesť, z čoho sa postupne stával zlozvyk. Nemala som im to za zlé, každá si hľadala únik, ako zvládať ťažké chvíle dospievania. To však nebolo nič pre mňa. Nemusela som si robiť zárezy na zápästiach ani si nechať tetovať mená na neviditeľné miesta ako muži v base mená svojich manželiek. A keď ich opustili, pretetovali ich na niečo iné. Nie, nechcela som mať po tele rany a obrazce, ktoré by mi denne pripomínali príčinu môjho smútku. Stačili mi zárezy na srdci. S tými som sa postupne musela naučiť žiť“ (s. 140 – 141).
Nevzdať sa nádeje
Román Keď mladá duša plače je intímnou spoveďou dievčaťa, v ktorej sa možno nájdu viacerí z nás. Ukazuje, do akej miery dokáže smrť blízkej osoby a prežitá trauma poznačiť naše životy, ale aj životy nášho okolia. Aj keď je hlavnou rozprávačkou príbehu Natália, kniha nie je len o jednej zranenej mladej duši, ale o viacerých, ktoré nejakým spôsobom poznačil osud. Nejde o chvíľkové bolesti, ale o trápenia, ktoré zanechávajú trvalé hlboké jazvy na duši.
Na citlivejších čitateľov môže táto kniha pôsobiť depresívne, no nie je to úplne tak. Aj keď má v sebe veľa smútku, je tiež príbehom o súdržnosti, pevnom sesterskom pute, úprimných priateľstvách či krásnom vzťahu medzi verným psom a majiteľkou. Natália je silná a sympatická hlavná postava. Nikdy nestráca nádej na šťastný život a snaží sa nájsť svetielko aj v tých najtemnejších zákutiach. Ukazuje nám, že aj keď je život ako na horskej dráhe a neraz sa točí v začarovanom kruhu, je dôležité nájsť silu, odhodlanie a motiváciu žiť tak, ako najlepšie vieme.
Článok bol publikovaný v spolupráci s portálom Knihy na dosah.
Viac o tomto titule nájdete napríklad TU.
VYDAVATEĽSTVO: Denisa Herichová
ROK VYDANIA: 2024
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 232
VÄZBA: brožovaná
