RECENZIA: Erika Jarkovská - Deväť (Príbeh Ďatlovovej výpravy)

Slovenská autorka Erika Jarkovská sa vo svojej tvorbe venuje prevažne historicko-spoločenským témam, o ktorých sa na knižnom trhu nenájde príliš veľa zmienok. Vo svojom najnovšom počine Deväť, s podtitulom Príbeh Ďatlovovej výpravy, píše o jednej z najväčších záhad v moderných dejinách Ruska.

Január, rok 1959. Skupina nadšených mladých dobrodruhov sa rozhodla zdolať vrchol hory Otorten na severe Uralu, ktorému sa aj zanietení turisti snažia vyhýbať. O tomto mieste totiž kolujú desivé legendy. Počas výpravy stretávajú ľudí, ktorí sa im snažia nielen poradiť, ale zároveň ich varovať. Študenti sú však takí odhodlaní, že ich nedokáže odradiť nič, a už vôbec nie rady tých, u ktorých si nie sú istí, či im môžu dôverovať.

Bohužiaľ, ich púť sa skončí predčasne. Ich telá s nevysvetliteľnými zraneniami boli nájdené začiatkom februára 1959 pod vrchom Cholatčachl, domorodcami prezývanom Mŕtva hora.

„Niečo je vo vzduchu. Nemá to meno, no pôsobí to na nás. Ural je tajomný…“

Viacero otáznikov a konšpirácií

Tragickej Ďatlovovej výprave sa už desiatky rokov snažia prísť na koreň mnohí vedci či amatérski nadšenci, dodnes si však nevyslúžila žiadne uspokojivé vysvetlenie. Erika Jarkovská sa rozhodla túto udalosť poňať inak a spracovať ju formou beletrie.

Príbeh podáva z pohľadu dvoch priamych účastníkov výpravy – rozprávačov Rustema a Ziny. Autorka navodzuje mrazivú atmosféru, nešetrí opismi nevyspytateľnej prírody, ktorú v danom období ovláda sneh, ľad a mínusové teploty. Čitateľ v niektorých prípadoch tieto nehostinné podmienky priam fyzicky cíti, preto čítanie tejto knihy v spoločnosti horúcej kávy alebo čaju bude určite na mieste.

Autorka si zvolila o niečo pomalší úvod, než by sa v rámci tohto žánru očakávalo. Umožňuje čitateľovi zoznámiť sa s jednotlivými účastníkmi, ich charaktermi, motiváciou, ktorá ich viedla k zapojeniu sa do nebezpečnej výpravy. Kniha je bohatá na dialógy, príbeh sledujeme od začiatku príprav, ktoré sú sprevádzané veľkou túžbou po dobrodružstve a dosiahnutí uznania.

Od nadšenia k dráme

Ku gradácii deja a lepšej dynamike dochádza až neskôr, preto musí byť čitateľ trpezlivý. Kým odhodlanie skupiny zostáva, počiatočná súdržnosť začína postupne vykazovať značné trhliny. Vzájomné vzťahy sa vyostrujú a dôvera je naštrbená, čo často skĺzne až k nepochopiteľnej nevraživosti.

„Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi… iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba.“

Postavy sú vykreslené veľmi vierohodne, a hoci príbeh vykazuje miestami znaky mysterióznosti, jeho autentickosti to neuškodilo. Autorka sa pridŕža faktov, cítiť, že si tému poctivo naštudovala a nenechala nič na náhodu.

Je pravdepodobné, že čitateľ, pre ktorého je táto udalosť už dostatočne známa, nenájde v tejto knihe veľa nového. Naopak, ten, kto sa o túto záhadu doteraz nezaujímal, si aj prostredníctvom tohto netradičného spracovania môže rozšíriť obzory. V záverečnom zhrnutí sa totiž autorka ešte bližšie venovala jednotlivým postavám a niektorým zaujímavostiam, ktoré s príbehom súvisia.