RECENZIA: Erika Jarkovská – Posledný potomok

Kniha Posledný potomok je v poradí 4-tým dielom z pera slovenskej autorky Eriky Jarkovskej, ktorá aj v tomto prípade stavila na kombináciu histórie a romantiky. Akú tému si zvolila tentokrát?

VYDAVATEĽSTVO: Enribook
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 
VÄZBA: pevná

 

„Od prvej chvíle bol pre mňa zázrakom, mužom, ktorý sa vynoril z minulosti ako memento toho, čoho sme sa na jeho národe dopustili.“ 

 

Recenzia:

Už od prvých stránok prenesie autorka čitateľa do obdobia roku 1961, kedy sa začína písať príbeh Thomasa, univerzitného profesora. Život sa s ním nikdy príliš nemaznal. Opustila ho nielen manželka, ale aj syn, s ktorým nemal príliš ukážkový vzťah. Matka Edna, s ktorou si naopak boli vždy veľmi blízki, len nedávno zomrela. Thomas zostáva sám – bez rodiny, lásky a životného šťastia. Hoci svojho otca nikdy nepoznal, nemožno povedať, že by po toľkých rokoch po tom nejako túžil. Keď sa mu dostane do rúk mamin denník, ktorý mu po jej smrti odovzdá rodinný právnik, na chvíľu zaváha. Po čase sa však odhodlá, no čaká ho viacero nie príliš príjemných prekvapení. Čo pred ním matka po celé tie roky skrývala a ako sa s tým dokáže vyrovnať?

 

„Uvažoval, či sa túži dozvedieť to, aká bola mama pred jeho narodením. Chcel vôbec poznať jej minulosť? Čo mu to malo priniesť? Iba ak stratu ilúzií, ktoré si o nej pestoval.“

 

zdroj: unsplash.com / Dyaa Eldin

 

Tvorba slovenskej autorky Eriky Jarkovskej mi nebola známa, pokiaľ som sa nedostala ku knihe Posledný potomok. Dovtedy som len vedela, že jej príbehy sú známe tým, že ich autorka vsadí do rôznych historických období. Tentokrát zaviedla čitateľa na začiatok 20. storočia a dej vsadila do oblasti Kalifornie. Približuje aj konkrétne miesta, ako aj detaily zo života obyvateľstva. Práve tieto atribúty umožnia čitateľovi užívať si príbeh tak, akoby sa mu odohrával priamo pred očami.

Autorke sa podarilo dokonale prepojiť dve obdobia, v ktorých sa príbeh odohráva. Počas čítania sa v mojej mysli vystriedali naozaj rôzne pocity – od smútku, cez ľútosť, až po obdiv. Tento bol určite na mieste v prípade životného osudu Edny, Thomasovej matky, okolo ktorej sa dej knihy primárne točí. Jej trinásta komnata otvára dvere aj do jeho životných komnát, ktoré by bol najradšej, keby už ostali navždy zatvorené.

 

 

Práve ústredný príbeh Edny, ktorá sa dlhé roky takpovediac len pretĺkala životom bez akejkoľvek finančnej istoty, je dôkazom toho, že niekedy k šťastiu stačí naozaj úplne málo. Hlavne, pokiaľ sa človek odráža od úplného dna. V tomto prípade išlo o skutočne netradičný vzťah muža a ženy, ktorý bol síce plný rozdielov, nepochopenia a odsudzovania zo strany okolia, no aj tak vydržal až do úplného konca.

 

„… šťastie sa ukrýva v obyčajných veciach. V takých ako je slnečný deň, posedenie pri čaji s priateľmi vo chvíľach voľna alebo len radosť a pokoj v srdci.“

 

Mňa osobne pri tejto knihe dostalo aj to, že je štedrá na pekné a zaujímavé myšlienky, ktoré počas čítania určite neprehliadnete. Vychádzajú zo života a zaručene vo vás niečo zanechajú. Milovníci skutočných príbehov zase určite ocenia, že príbeh je sčasti inšpirovaný skutočnými udalosťami, kedy autorka vychádzala z dostupných zdrojov a informácií, ktoré sa zachovali o Išim – indiánskom potomkovi, ktorý prežil plienenie jeho rodu zo strany belochov. Ten bol v knihe vykreslený ako dobrák, ktorý, hoci nemal s ľuďmi najlepšie skúsenosti, dokázal ich stále mať rád a nepestovať v sebe nenávisť.

Kniha Posledný potomok je príbehom o láske, ale aj odpúšťaní a uvedomení si tých najdôležitejších životných hodnôt. Aj keď vám ľudia často hádžu polená pod nohy a šťastie je pre vás len dočasnou záležitosťou, vy viete, že musíte ísť ďalej. Život nekončí smrťou vašich blízkych, ani opustením domova, pretože nemáte finančné prostriedky na to, aby ste v ňom mohli zotrvať. Aj o tomto je tento príbeh, ktorého prečítanie vám môžem len odporučiť. 

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem autorke. 

 


Úryvok z knihy Posledný potomok: 

„Nosil ten zošit v aktovke už skoro dva týždne a doteraz ho ani len neotvoril. Vždy keď si naň spomenul, sám pred sebou sa ospravedlňoval, že je zaneprázdnený a na čítanie nemá čas. Pravdou však bolo, že doteraz na to nenabral odvahu. Podvedome tušil, že by sa z obsahu mohol dozvedieť niečo, po čom až tak netúžil. Napríklad niečo o svojom otcovi, lebo mama o ňom nikdy nehovorila, iba to, že to bol výnimočný muž, ktorý zmenil jej život k lepšiemu. Ale Thomas podľa istých svojských indícií aj tak tušil, kto bol jeho otec. Možno preto s čítaním denníka toľko otáľal. Bridilo sa mu prehrabávať sa v matkinej minulosti, pretože ju považoval za intímnu. A možno sa len bál, že príde o svoje ilúzie o domnelom otcovi.

No tak, Thomas, si už predsa veľký, začul v mysli mamin hlas presne taký, akým ho upokojovala, keď ako chlapec počas búrky utekal k nej do postele, aby sa schoval pred blýskaním a hromobitím. A hoci sa tvárila vyčítavo, vedel, že ho neodoženie a bude pri nej môcť zostať až do rána.

Odložil denník bokom. Otvoril fascikel so študijnými materiálmi, nachystal si blok a pero, aby si mohol robiť poznámky, zapálil si obľúbenú camelku a zahĺbil sa do štúdia. Ale podchvíľou zablúdil očami na zošit položený vedľa seba. Zašiel do baru po fľašu brandy a posadil sa s ňou na gauč. Nalial si z nej do pohára, napil sa a zapálil si ďalšiu cigaretu. Chvíľu so zatvorenými očami a zaklonenou hlavou premýšľal.

Mama bola výnimočná žena. Umrela mesiac po oslave sedemdesiatich piatich narodenín. Ako syna aj ako lekára ho to zaskočilo, lebo sa na nič nesťažovala, ani nevedel o nijakej chorobe, ktorá by ju sužovala. V ten deň dokonca čosi robila v záhradke. Povedala mu to vdova Parkerová, jej suseda, ktorá na jeho želanie každý večer za matkou zašla a skontrolovala, či je v poriadku. V ten večer ju však našla ležať na dlážke v predsieni ešte so záhradným klobúkom na hlave a rukavicami na rukách. Pitva ukázala, že príčinou jej smrti bola pľúcna embólia. Predstavil si mamine láskavé, sivomodré oči, na vonkajších kútikoch ozdobené vejárikmi vrások, a vlasy popretkávané šedinami, na zátylku vždy starostlivo začesané do uzla. Vybavil si aj jej dôstojnú chôdzu a melodický hlas.

Je to jej posledná vôľa, pokúšalo ho svedomie, iné už pre ňu nemôžeš urobiť.

Napokon s odhodlaním, ktoré mu spolu s krvou v žilách rozprúdila vypitá brandy, siahol po zošit viazaný v teľacej koži a otvoril ho.“

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo

Autor: Deni

Milovníčka kníh a všetkého, čo súvisí s knižným svetom. Najčastejšie ma nájdete v kníhkupectve, ktoré je mojím druhým domovom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *