Zvyčajne ich berieme ako tichú kulisu sveta – stromy, kvety, tráva. Rastliny stoja, rastú a mlčia. Ale čo ak je to len ilúzia? Kniha Požierači svetla od novinárky Zoë Schlangerovej ukazuje, že zelený svet okolo nás je omnoho živší, vynaliezavejší a možno aj inteligentnejší, než sme si doteraz dokázali predstaviť.
Zahľaďte sa na izbovú rastlinu v miestnosti alebo sa pozrite von oknom na zelené organizmy, ako sú stromy či tráva. Zamyslite sa nad tým, aké veľké výzvy musia zdolávať, keď celý život rastú zakorenené na jednom mieste. Stratégie prežitia, ktoré si rastliny museli vyvinúť, prekonávajú v tvorivosti všetky živé bytosti – vrátane nás. Niektoré z nich sú natoľko vynaliezavé, že sa nám to ani nechce veriť.
Majú rastliny vedomie?
Vedeli ste, že keď sa rastliny niečo pokúša zožrať, dokážu komunikovať a varujú svojich susedov, aby sa pripravili na útok? Vedia sa pohybovať, a keď ich uvediete do anestézie, prestanú sa hýbať – presne ako živočíchy. Na internú komunikáciu v rámci vlastného tela využívajú elektrické signály – presne ako živočíchy. Počujú kŕmiace sa húsenice – presne ako živočíchy.
Rastliny si pamätajú, kedy ich naposledy navštívila včela a koľkokrát to urobila, čo znamená, že majú pojem o čase a vedia počítať. Rastliny sú schopné komunikovať nielen medzi sebou, ale aj s inými druhmi rastlín a dokonca aj so živočíchmi, ktorými dokážu manipulovať tak, aby ich ochránili či oplodnili.
A teraz sa znova pozrite na svoju rastlinu v kvetináči, na trávu či strom a položte si otázku: Sú rastliny inteligentné? Azda ešte závažnejšia je však otázka: Majú vedomie?
Botanika ako živá veda
Kniha Požierači svetla načisto zmení vaše vnímanie rastlín. Je plná úžasných príbehov zo života zelene, ktoré vám otvoria oči, a pochopíte, s akými fantastickými formami života sa delíme o túto planétu. Schlangerová nás sprevádza laboratóriami, skleníkmi aj tropickými pralesmi, kde vedci skúmajú fascinujúce schopnosti rastlín. Ukazuje, že tieto organizmy dokážu robiť veci, ktoré by sme ešte nedávno považovali za nemožné.
Jednou z najväčších predností knihy je spôsob, akým je napísaná. Schlangerová nie je len autorka, ktorá sumarizuje vedecké štúdie. Vydáva sa priamo medzi vedcov a sleduje ich prácu v teréne. Čitateľ tak spoznáva botaniku ako živú vedu – plnú experimentov, sporov a objavov.
Autorka opisuje napríklad fascinujúci príbeh parazitickej rastliny kukučiny. Táto rastlina nemá listy ani chlorofyl a nedokáže fotosyntetizovať. Po vyklíčení preto okamžite hľadá hostiteľskú rastlinu, z ktorej bude čerpať živiny. Kukučina dokonca dokáže „vyňuchať“ chemické stopy potenciálneho hostiteľa vo vzduchu a smerovať k nemu svoj rast. Pri sledovaní časozberných videí jej pohybu to vyzerá takmer ako hľadanie koristi – čo je pre rastlinu prekvapivo dynamické správanie.
Kniha vychádza v preklade Marianny Bachledovej.
