RECENZIA: Yrsa Sigurdardóttir - Niet úniku

VYDAVATEĽSTVO: Grada (Metafora)
SÉRIA: Čierny ľad (1. diel)
ORIGINÁLNY NÁZOV: Lok lok og laes
PREKLAD: Michal Zidor
ROK VYDANIA: 2024
ŽÁNER: Detektívka
POČET STRÁN: 392
VÄZBA: pevná s prebalom

„Teraz nemajú šancu dostať sa odtiaľ. Ani žiadnym motorovým vozidlom, ani na koni. Sú na statku uväznení.
Niet úniku.“
(str. 332)

O knihe

Karl sa jedného dňa vyberie na statok svojich známych, nakoľko sa mu už dlhšiu dobu neozývajú a jeho stále viac prepadajú negatívne myšlienky. Keď dorazí do ich priestrannej vily, jeho zlé tušenie sa potvrdí. Stáva sa svedkom dôsledkov brutálneho činu, ktorý si nikto nedokáže vysvetliť. Vyšetrovatelia tápajú a kladú si otázky, na ktoré nedokážu nájsť zmysluplné odpovede.

Mladá Sóldís dostáva prácu pomocníčky na statku mimo civilizácie. Nadšená sa sťahuje k mladej rodine, kde na ňu, okrem pomocných prác, čaká aj starostlivosť o dve dievčatká. Okrem toho, že si chce ujasniť svoje smerovanie v živote, nachádza tu aj určité útočisko pred svojím agresívnym bývalým priateľom. To však netuší, že sa vrhá do siete vraha, z ktorej niet úniku.

„Pripadalo mu, akoby sa ocitli v pekle, kde sa za každými dverami skrýva ešte väčšia hrôza než za tými predchádzajúcimi.“ (str. 45)

Môj názor

Islandská spisovateľka Yrsa Sigurdardóttir býva zaraďovaná do skupiny najlepších autoriek kriminálnych príbehov súčasnosti, no známa je aj vďaka úspešným románom pre deti. Jej detektívne príbehy si našli fanúšikov aj medzi známymi autormi, ako Karin Slaughter, James Patterson, či Arne Dahl. Kniha Niet úniku je prvým dielom jej najnovšej krimi série Čierny ľad, v ktorej sa stretávame s vyšetrovateľmi Týrom a Karolínou, či patologičkou Idunn.

Túto knihu som už dlhšie vnímala ako akýsi fenomén, keďže som ju často vídala v českom preklade, ktorý vydavateľstvo prinieslo ešte minulý rok. Severské krimi nečítam až tak často, občas však neodolám a urobím výnimku, pokiaľ ma kniha upúta na prvý pohľad. V tomto prípade to zafungovalo okamžite – úžasná mrazivá obálka a anotácia, ktorá sľubovala brutalitu a napätie. O to viac ma mrzí, že príbeh moje vysoké očakávania úplne nenaplnil.

Autorka podáva príbeh v dvoch časových rovinách. Zavedie vás do obdobia pred tým, ako došlo k spáchaniu ohavného činu a približuje život mladej Sóldís na statku v čase od jej príchodu po tragédiu. Zároveň opisuje dianie po čine, kedy na scénu nastupuje vyšetrovateľ Týr s kolektívom. Hoci autorka strieda kapitoly presne tak, ako to v tomto žánri obľubujem, ich rozsiahlosť mi pri tomto type príbehu veľmi uberala na dynamike. Tá sa výraznejšie zlepšila približne v poslednej tretine knihy.

Autorkin štýl písania by sa dal vo všeobecnosti označiť za vcelku rozvláčny a ťažkopádnejší, než som u detektívok zvyknutá. Zároveň jej však nemožno uprieť, že dokázala vytvoriť autentickú mrazivú atmosféru, čomu určite napomáhalo prostredie chladného Islandu. Zápletka bola zaujímavá, neprekombinovaná, hoci o logike správania niektorých postáv by sa dalo v niektorých prípadoch polemizovať. Obávať sa nemusíte ani toho, že by autorka na vás chrlila jednu postavu za druhou, ako to pri knihách severských autorov býva dosť často pravidlom.

„Pocítila ťaživú úzkosť. Skúsila sústredene dýchať. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Pohľad uprela na drevom obložený strop a upokojovala sa počítaním sukov. Započúvala sa do vŕzgania a praskania drevených trámov a spomenula si na historky, ktoré jej kedysi rozprával pradedo. Tvrdil, že keď v trámoch hlasno praská, znamená to, že majiteľ domu zomrie. Pri tej spomienke jej obavy trochu ustúpili. Bola to absolútne nezmyselná povera. Každý predsa raz umrie, takže každá taká predpoveď sa nakoniec vyplní. Či už v dome praská, alebo nie.“ (str. 31)

Za hlavný kameň úrazu, pre ktorý som ja skončila niekde na polceste, považujem vyšetrovaciu linku. Kým kapitoly z minulosti boli písané pútavo a dokázali mi neraz spôsobiť zimomriavky, kapitolám z vyšetrovania autorkino pomalé tempo dosť uškodilo. Rušili ma aj slabé a často nikam nevedúce dialógy medzi vyšetrovateľmi, ktoré ubíjali moju pozornosť, a napokon aj túžbu po poznaní páchateľa. O samotných postavách z vyšetrovateľského tímu sme sa tiež toho zatiaľ veľa nedozvedeli, preto som si k nim len ťažko hľadala cestu. Verím, že autorka to v ďalších dieloch napraví.

Knihu Niet úniku by si nemali nechať ujsť milovníci inteligentných severských detektívok, ktorým vyhovuje pomalšie tempo a menej dialógov. Autorka primárne vsadila na zdĺhavejšie opisy či úvahy, prvky brutality tu určite nájdete, no vyskytovali sa len miestami, netiahli sa úplne celým príbehom. Skôr vás paralyzuje viacero mrazivých, priam mysterióznych situácií, pri ktorých som si neraz položila otázku, či už nie som náhodou sama paranoidná. V kombinácii s nekonečnou snehovou pokrývkou tvorili tieto situácie kvalitnú symbiózu.