RECENZIA: Ivana Ondriová - Vlčia hora

VYDAVATEĽSTVO: Motýľ
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Psychologický triler
POČET STRÁN: 240
VÄZBA: pevná

„Kedysi ich tu boli stovky.
Ukrývali sa hlboko v norách. V nich s pokojom vyčkávali na korisť a svetlými očami pretínali tmu na okolí i medzi vysokými smrekmi. Pýšili sa hustou lesklou srsťou. Vďaka tej prežili aj kruté zimy, ktorými bola hora taká povestná.
Vlčia hora.“

O knihe:

Manželský pár Gregor a Michaela sa vyberú na dovolenku, preč od ruchu veľkomesta, na Vlčiu horu. Tá je opradená rôznymi legendami, ktoré ľudí viac-menej odrádzajú od pobytu v tejto lokalite. Manžel je však neoblomný, a tak napokon podľahne aj Michaela. Oddych ďaleko od každého predsa nemôže byť na škodu. Už v začiatkoch cesty ich však čaká nielen krásna príroda, ale aj drsné podmienky.

Keď jedno ráno Gregor zmizne a ostanú po ňom len krvavé stopy po celej chalupe, zamilovaná Michaela sa bez rozmýšľania vrhá do neznáma. Vybehne do hustého lesa hľadať manžela. Stále jej však nedá pokoja jedna základná otázka – ako je možné, že aj keď to všade vyzeralo ako po najväčšom boji, ona vôbec nič nepočula? A to je len začiatok. Nezvyčajné dobrodružstvo sa v okamihu mení na nočnú moru a boj o holé životy.

„Oči.
Zasvietili v diaľke a preťali tmu medzi stromami.
Zvieracie, divoké, nebezpečné!“

Recenzia:

Netajím sa tým, že Ivana Ondriová sa už dávnejšie zaradila medzi moje TOP slovenské autorky. Ak ste si už aj vy prečítali nejaké jej dielo, určite si spomínate, že v celom príbehu sa do popredia dostávala predovšetkým romantika, hoci ani o chvíle napätia nebola núdza. V prípade knihy Vlčia hora však už ide o niečo úplne iné. Romantiku vystriedala ponurá atmosféra, temnota a väčšia dávka napätých situácií.

Keďže som milovníčkou trilerov, v prvom momente ma veľmi potešilo, že sa autorka rozhodla okúsiť aj tento žáner. Bola som zvedavá, ako sa s tým popasuje, keďže napísať dobrý triler nie je po románoch určite úplne jednoduché.

Ak vás na pultoch kníhkupectiev dokážu zaujať obálky, ktoré evokujú tajomno, v tom prípade ste určite neprehliadli ani túto knihu. Je totiž naozaj výrazná a ťažko prehliadnuteľná.

Priznám sa, že už samotný úvod sa mi čítal dosť ťažko. Paradoxne, nie kvôli deju ako takému, ale mužskej hlavnej postave. Gregor mi bol od začiatku maximálne nesympatický. Je typickým prototypom panovačného, manipulatívneho a rozkazovačného chlapa. Miestami som naozaj trpela. Na druhej strane, pravdepodobne to tak malo byť a patrilo to k povahe príbehu. Myslím si však, že ani hlavná ženská postava nebude patriť k tým, pri ktorých si poviete, ako ich milujete. Michaela je síce úprimne zamilovaná a verná, no zároveň neskutočne naivná a mierne hysterická. Ja osobne som čakala idylický párik, no autorka ma veľmi rýchlo vyviedla z omylu.

“ Za päť rokov, čo sme sa poznali, o mne vedel viac ako ja sama. Preboha…
Ľúbila som ho.
Práve preto, že bol taký neotesaný a svojský. Jednoduchý a úprimný.
A ešte viac preto, že ho nikto z mojej rodiny nerešpektoval.
Môj vyvrheľ… Tak som ho volala.“

V prípade tejto knihy sa mi asi stalo trochu osudným to, že mám trilerový žáner už vcelku načítaný. Vždy tak nejako podvedome očakávam hneď od prvých stránok, že ma kniha priklincuje a vyvolá vo mne neutíchajúcu zvedavosť. V tomto prípade mi však začiatok prišiel trochu zdĺhavý, čakala som, kedy dôjde k poriadnej akcii. Tá sa síce dostavila, ale až trošku neskôr. Kniha postupne vtiahne do deja, je písaná naozaj jednoduchým jazykom, číta sa ľahko. Autorka nevynechala ani úžasné opisy prírody, vďaka ktorým máte pocit, akoby ste sa na danom mieste skutočne nachádzali.

Do deja je zakomponovaná len hŕstka postáv, čo mne osobne vyhovovalo. Aj preto sa čitateľ môže viac sústrediť na správanie jednotlivých postáv, ich prežívanie. Často som si kládla otázku, kto je priateľ a kto, naopak, nepriateľ. I napriek tomu bol pre mňa dej približne od polovice knihy dosť predvídateľný a tušila som, k akému záveru to všetko smeruje.

Záverom, aj keď tomu vyššie napísané riadky možno príliš nenasvedčujú, knihu som si užila a autorka ma vôbec nesklamala. Ostala verná svojmu výbornému rozprávačskému štýlu, ktorý ma na jej tvorbe vždy bavil. Oceňujem, že sa rozhodla pre variabilitu a teším sa na jej ďalšiu knihu, nech sa už rozhodne pokračovať v ktoromkoľvek žánri.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem

Úryvok z knihy Vlčia hora:

„Greeeeg!“
Kde v pekle bol?
Stratil sa mi za hrubým kmeňom ihličnanu. Pred tým pádom som ešte jasne videla pásiky jeho sivej vetrovky. Kde bol teraz?
„Greg!“
Podskočila som na tvrdom výčnelku, ktorý mi otrieskal kostrč, zvrieskla ako pavián a mimovoľne sa obrátila na brucho. V momente som sa tvárou zaryla do smradľavého machu a konečne zastala.
Ježiši!
Doriti aj s týmto poondiatym výletom!
Zafňukala som vypľúvajúc z úst blato a snažila sa rýchlo z bahniska pod sebou pozviechať.
Vtedy sa mu uráčilo pribehnúť ku mne.
„Miša! Dočerta, čo to stváraš!“
Ako inak, sama som si bola na vine. Odrazu boli pred mojimi očami jeho vysoké čierne baganče. Sekunda, dve a už ma zvieral okolo bokov a ťahal na nohy.
„Preskočilo ti?! Chcela si byť dole rýchlejšie, čo?“
Čo to bolo v jeho hlase? Irónia? Smiech?
Treskla som ho zablatenou rukou rovno po líci a aj napriek ušpinenej tvári a celkovému svojmu žalostnému vzhľadu hrdo zdvihla bradu dohora.
„Kde si bol? Prečo ma nečakáš? Pako!“ strhla som mu z uší slúchadlá, ktoré si ani neviem kedy založil na hlavu.
„Ty si počúvaš hudbu? Blázniš? Môžem na teba volať, koľko chcem! Aj kričať o pomoc!“
„O pomoc si nekričala…“
„Greg!“
„Už som nemohol počúvať to tvoje večné stonanie, vieš?“ Odfrkol si a vytiahol z batoha balík servítok, márne zaň ukrývajúc svoj smiech. Chechtal sa zakaždým, ako na mňa pozrel. Bol normálny?
„Na. Utri sa, aby ti to na tvári nezaschlo. Fuj, strašne to smrdí.“
„To mi nemusíš hovoriť! Žalúdok mám z toho smradu až v krku, tuším sa povraciam.“
„Ale no tak…“ mykol plecom a obzrel sa po okolí. Čo tu tak mohol vidieť? Stromy, pne, kríky a ešte raz stromy? Mal vôbec tušenie, kde to sme?
„Zablúdili sme, však?“
„Nie.“
„Ale áno. Stratili sme sa. Netušíš, kadiaľ ísť.“
„Buď ticho, Miša!“
„Nebudem!“
Prekárali sme sa ako malé decká. No kým on si z toho očividne robil žarty, mňa išlo poraziť! Koľko sme to už prešli kilometrov? Hádam aj desať. Necítila som si nohy. Po to úpätie to bolo fajn, ten výhľad stál za to a ja som bola ako-tak učičíkaná predstavou chalupy kdesi v lese.
Ale teraz bola situácia celkom iná!
Bola som vyčerpaná, vynervovaná, špinavá a ubolená!
A Greg si počúval muziku.
Vytrhla som mu slúchadlá z mobilu, ktorý mal za pásom nohavíc, a šmarila ich na zem. Chcel zaprotestovať a aj mi vynadať, vyrušil nás však akýsi zvuk.
Strhla som sa a vypúlila oči.
„Čo to bolo?“
Prichádzal odniekiaľ z lesa za nami, ktorý bol taký hustý, že sme ledva dovideli desať metrov pred seba. Čo z neho na nás vyskočí?
Zvuk zaznel znova. Niečo ako zavytie. Ježiši! Zavytie?
Tiahlo sa ponad tie stromy a naše hlavy v dlhej hrozivej ozvene. Zježili sa mi všetky chlpy na tele.
„Vlk? Greg! To je vlk? Kristepane! Bodaj by aj nie, veď sme vo Vlčej hore!“
„Zavri už tie ústa, Miša! Doriti! Vlky tu nie sú niekoľko rokov, okej? Mám to potvrdené! Najskôr pastiersky pes z nejakého salaša. Áno, pes. Tak prestaň znovu panikáriť! Radšej sa pozri tam, za tie borovice…“
Ak by za nimi tá chalupa nestála, asi ho v tej chvíli zabijem!
Keď som však zazrela jej drevenú strechu s vysokým komínom čnejúcim sa dokonca aj nad tie ihličnany, razom som zabudla na všetko príkorie a zvieracie pazvuky za nami.
Zvýskla som, oprášila si kolená, fľochla do jeho samoľúbej tváre a rozbehla sa pomedzi ostré kry vpred. Priamo v ústrety piatim dňom nerušenej dovolenky na dokonale utajenej samote!