Novinka Raffael je príbehom jeho krátkeho, no bohatého a dramatického života, o ktorom sa zachovalo málo autentických správ. Fiktívny denník, ktorý si umelec začína písať ešte v detstve, nás zavedie najprv do Perugie, kde sa zaúča do maliarskeho remesla.

Je zaujímavé, že najmä umelcov otec Giovanni Santi formoval jeho vtedajší chlapčenský život, no nechcel ísť cestou, ktorú mu predurčoval. Už vtedy videl ďalej za nemeniaci sa obzor, ktorý sa mu ponúkal pri pohľade z okna. Už vtedy myslel na Florenciu, Benátky a Rím. Otcov spôsob existencie bol veľmi skromný, bol to život človeka neschopného obracať sa. A to bolo hybnou pákou pre malého Raffaela. Často si hovoril:
„Nesmieš sa podobať otcovi, nesmieš poslúchať strýkov. Radšej nájdi v sebe dosť síl a vzlietni.“

V príbehu nasleduje Florencia, kde sa márne pokúša uplatniť, a napokon Rím, kde sa dočká vytúženej slávy, bohatstva a uznania.
Postupne sa stávame svedkami umelcovej tragédie: v zápase o vrtkavú priazeň spoločnosti odovzdáva všetky sily umeniu, až mu z nich nezostáva ani toľko, aby mohol ďalej žiť.

„Všetko, čo ma obklopuje, tieto vŕšky, polia, žiarivá obloha, všetko je v takej harmónii a súlade, až ma to rozrušuje. Pociťujem zúrivosť voči sebe a tejto krajine, lebo ešte nie som schopný zachytiť ju v takých farbách, ako by som chcel… Môj spôsob vnímania okolitej krajiny je v súlade s Peruginovým umením. Ja by som však k nemu pridal ešte aj čosi iné. Myslím tým nadšenie a povzdych, s ktorým ju pozorujem.“

 

Rolando Cristofanelli je spisovateľ a historik umenia, ale nemal ľahkú úlohu. Pokúsil sa preniknúť k Raffaelovej osobnosti znútra, rekonštruovať jeho názory na svet, ľudí a umenie. Príbeh Raffael je životopisný román napísaný ako fiktívny autoportrét. Autor ho rozdelil na niekoľko častí podľa miest pobytu a tvorby tohto geniálneho umelca. Urbino, Perugia, Florencia, Rím… Príbeh je pútavým rozprávaním o umelcovi, ktorého diela obdivujeme dodnes a môžeme sa dozvedieť aj o tom, ako sa vlastne dívať na maliarstvo. Ako vnímať vtedajšiu dobu, život i postoje, názory.

Začítajte sa do novinky Raffael:

Láska, ty si ma celkom opantala…
Tak sladké bolo jarmo a puto tvojich bieloskvúcich ramien…

Prvá časť

Keď som mal jedenásť rokov, otec mi povedal, že naša rodina pochádza z Colbordola, a nie z Urbina, kam sa aj s rodinou v polovici minulého storočia presťahoval môj starý otec Sante do domu na ulici del Monte. Tu som žil do jedenástich rokov s rodičmi, a keď som osirel, najprv s Bernardinou di Parte, druhou ženou môjho otca, potom s tetou Santou. Santiovci presídlili do Urbina, keď do vojvodstva cez Colbordolo prenikli žoldnieri Sigismonda Malatestu. Dobyli pevnosť a podpaľovali jeden dom za druhým. Náš ľahol popolom medzi prvými. Nasledovali lúpeže a násilenstvá, o ktorých nemožno hovoriť bez hrôzy. Nad Colbordolom, ležiacim v hornatom kraji medzi Pesarom a Urbinom, sa rozpútalo besnenie nepriateľa. Môj pradedo Peruzzolo Santi a jeho žena Gentilina Urbinelli zostali nejaký čas v zrúcaninách svojho domu, no keďže sa napriek úsiliu všetkých, čo unikli masakre, život v Colbordole nepodarilo obnoviť, rozhodli sa presťahovať do Urbina.

Toto všetko mi otec rozprával s nekonečným množstvom pozoruhodných, dojímavých, komických aj dramatických podrobností. Drobný obchodník Peruzzolo Santi, jeho žena Gentilina, syn Sante a nevesta Elisabetta museli začať odznovu. Hoci v Urbine sa mohli ako-tak držať nad hladinou aj chudáci, môjmu prastarému otcovi sa nedarilo postaviť na nohy. Živoril v mestečku Montefeltrovcov bez výnosnejšieho zamestnania. Malatestovské výboje ho pripravili o celý majetok a priviedli ho na mizinu. Môjho starého otca Santeho, jeho syna, očakával už trochu znesiteľnejší osud. Spojil úbohý výnos z otcovho obchodíka s vlastným zárobkom z obchodníckej činnosti a v roku 1463 si kúpil dom na ulici del Monte, kde som sa o dvadsať rokov neskôr narodil.

Počúval som otcovo rozprávanie so záujmom, ale nie bez výhrad. Táto prehliadka biedy ma omračovala. Okrem toho chcel som vedieť, prečo vlastne Malatestovci bojovali s Montefeltrovcami. Iba odpoveď na túto otázku mohla vniesť jasno do môjho zmätku. No Giovanni Santi ju nepoznal a povedal mi to s nevinným výrazom božieho hlupáčika. Spýtal som sa:
„Čo mi to tu teda vlastne rozprávaš?“
„Ako to všetko bolo.“
„Ale ja chcem vedieť, prečo to tak bolo.“
„Opakujem ti, že to neviem.“
„No dobre, ale…“
„Aké ale. Prestaň.“
Znovu som zaviedol reč na našu rodinu. Povedal som, že na to, aby sa opäť pozdvihla, je potrebné vyvinúť nejaké úsilie, pustiť sa do niečoho naozaj veľkého. Otec sa tváril, že nechápe, čo mám na mysli. Pravdepodobne radšej hovoril o našej chudobe, aby ma pripravil na tvrdú skutočnosť, ktorá ma podľa neho očakáva, keď budem starší. Akoby som ja niesol vinu za našu biedu, alebo akoby mi prislúchala. Povedal som si: „Otec ťa ustavične pripravuje na biedu a na odovzdanosť, ktorá sa s ňou vždy spája…, no ty chceš žiť ako pán, alebo aspoň ináč ako tvoj otec.“ Mal som jedenásť rokov, ale už som chápal jeho i svoje vtedajšie postavenie. A ešte som si povedal: „Nepočúvaj otca, nech si len rozpráva, ty musíš dať zbohom santiovskej biede. Z otca si nesmieš brať príklad.“

Dnes si myslím, že tieto úvahy v jeho prítomnosti boli kruté, ba priam nehodné synovských citov. Inak som však uvažovať nevedel. V ovzduší, ktoré vládlo v našom dome na ulici del Monte, sa mi otec zdal smiešny, lebo si neuvedomoval, s akým pôžitkom sa zakaždým oddáva tomuto rozprávaniu. Nechápal, ako by mi mohlo uškodiť, keby som ho počúval. Musím dodať, že som k nemu nepociťoval nijakú mimoriadnu úctu, nijakú náklonnosť, ktorá by presahovala hranice zvyčajného vzťahu syna k otcovi. I tak som ho však počúval, no nie preto, aby som sa dozvedel veci, o ktorých by som sa skôr či neskôr aj tak dopočul, ale preto, aby som ho pochopil. Aby som pochopil jeho myšlienkové pochody, túžby, spôsob uvažovania. Mal som iba jedenásť rokov, ale už som ovládal majstrovstvo, ako počúvať aj to najnudnejšie rozprávanie.

Otec ďalej rozprával o našej rodine a zdalo sa, že je na ňu skutočne hrdý. Znovu som ho prerušil, chcel som ho viesť opačným smerom, k záverom, ktoré pre mňa z jeho rozprávania vyplývali. Možno by som mal povedať, že som ho chcel doviesť k tomu, aby sa ospravedlňoval. No vzdal som sa svojho úmyslu, hoci rozhovor vedený týmto smerom by ma bol väčšmi zaujímal, pozornejšie by som ho bol sledoval. Aspoň pri tejto mimoriadnej príležitosti. Hrdinské činy malatestovských vojakov v Colbordole, ktoré opisoval, mohli zapôsobiť na nejakého iného chlapca, ale nie na mňa, ja som ho počúval iba s úmyslom lepšie ho spoznať. Pred očami sa mi čoraz presnejšie črtal portrét Giovanniho Santiho, môjho otca: smiešny človiečik, so všetkým spokojný, túžiaci po všetkom a po ničom. Dekoratér v tovarišstve svätého Františka, „skromný maliar, skromný básnik“. Verný strážca myšlienok a biedneho majetočku môjho deda Santeho. Aj o tomto som rozmýšľal, kým on pozlacoval svietniky a zhováral sa so mnou. Bol druhý raz ženatý, s druhým sobášom sa poponáhľal, lebo manželstvo uzavrel už v roku 1492, necelý rok po smrti prvej ženy Mágie Ciarly, mojej matky. Druhá manželka, Bernardina di Parte, dcéra zlatníka Pietra, mu priniesla do vena tradičnú truhlicu s bielizňou a trochu florénov, ktorých však bolo menej, ako bývalo zvykom. Biedna nádielka, ale smutný žrebec sa s ňou musel uspokojiť. Už-už som sa ho chcel opýtať, prečo sa znovu oženil. Z mojej strany celkom oprávnená otázka. Aj keby mi neodpovedal, musel som sa ho pýtať na to, čo ma zaujímalo. Bol som jeho syn a mal som na to právo. On sa ma nemohol pýtať na nič, ja jeho na všetko. Niektorí ľudia sa domnievajú, že isté otázky sa rodičom klásť nesmú. Mám na to iný názor.

Vo chvíli, keď mi začal rozprávať o svojom otcovi, „vynikajúcom mužovi“, prerušil som ho:
„Prečo si sa znovu oženil?“
Usmial sa, ako sa usmievajú iba skromní básnici, no bol to zároveň i potmehúdsky úsmev. Mlčky som ho pozoroval. Možno považoval moju otázku za nevhodnú a nazdával sa, že odpoveď na ňu môže byť nebezpečná pre chlapca v mojom veku. Možno mu zišlo na um aj čosi iné. Napokon povedal, že sa oženil, lebo jeho syn potreboval matku. Namietol som:
„Ale tvoja druhá žena je už predsa v požehnanom stave… čoskoro sa bude musieť starať o ďalšie dieťa.“
Giovanni Santi, maliar, básnik, pozlacovač, rezbár, štukatér a okrem toho majiteľ spoľahlivého systému ako sa nenudiť, stratil tentoraz svoj zvyčajný pokoj. Úsmev mu zmizol z tváre, vyskočil, akoby sa chystal čeliť zákernému úderu. Znovu som sa opýtal:
„Teda prečo?“
„Máš akosi priveľa rozumu.“
„Radšej priveľa ako primálo.“
„Ja som bol v tvojom veku ešte neskúsený sopliak.“
„Vidíš, ja nie som.“
„Rodia sa ti v hlave čudné myšlienky.“
„Som už veľký chlapec, a nie nejaký usmrkanec.“
Konečne bolo medzi nami jasno. Otec a syn sa vo vzácnom súzvuku odmlčali. Jeho zaskočili moje myšlienky, mňa mrzel prerušený rozhovor. Vzápätí ho však otec opäť nadviazal, pravdepodobne preto, aby ma utešil. Povedal, že Bernardina sa bude starať aj o mňa, o svojho nevlastného syna. Je to dobrá žena, môžem byť pokojný.

V ten deň sa otec iste rozhodol porozprávať mi o našej rodine čo najviac, lebo zaviedol reč aj na svojho otca Santeho, ktorý vďaka príhovoru akéhosi biskupa získal výlučné právo predávať zemiaky, soľ a fazuľu milosrdným bratom. Ako otec povedal, starý otec si na tomto obchode veľmi zakladal, a pravdepodobne bol výnosný, keďže zanechal svojim synom Bartolomeovi a Giovannimu, môjmu otcovi, nejaký ten majetok a dcéram Sante a Margherite po sto florénov „in omnibus autem alius suis bonis“. To všetko ustanovil v testamente, čo mu spísali mnísi z kláštora svätého Hieronyma.

V tom období – ešte vždy som mal jedenásť rokov – som sa usiloval zhovárať s otcom aj preto, lebo som chcel vedieť, čo sa robí v našej rodine. Najviac ma zaujímalo, aké má so mnou plány; to bol vtedy najpálčivejší problém preňho aj pre mňa. No ja som mal v úmysle venovať sa iba tomu, čo sa mi bude páčiť. Chcel som sa učiť maľovať a písať. Farby vo mne vzbudzovali nadšenie. Keď som ich otcovi pripravoval, zdalo sa mi, že robím čosi nádherné. V otcovi však táto práca nevzbudzovala nijaké mimoriadne pocity. Príprava farieb bola preňho niečím celkom obyčajným, čo robil preto, lebo musel, a nie preto, že by mu to spôsobovalo radosť. No pre mňa mala každá farba – keď som ich roztieral s olejmi a výťažkami z rastlín a ony hustli a hutneli – svoj zvláštny vzhľad, svoj charakter, svoj život. Neobyčajne ma to vzrušovalo. Objavoval som zakliatu krajinu. Farby sa vo mne rozoznievali ako tóny a mal som pocit, že ma tá hudba unáša…

Vraciam sa ustavične k otcovi, je to však nevyhnutné, lebo môj život bol s ním vtedy nerozlučne spätý. Brával ma so sebou, keď šiel opravovať nejaký nábytok, pozlacovať svietniky, či kamkoľvek inam. Spomínam si, že som sa na tých pochôdzkach úžasne nudil. Myslel som na dvorček pred našou dielňou, na farby, ktoré budem roztierať na kameni. Mal som iba jedenásť rokov, no zdalo sa mi, že už viem posúdiť hodnotu umenia Giovanniho Santiho. Už vtedy nebolo v mojom vzťahu k otcovi ani trochu súcitu či sentimentality. Ak som spoznal, že jeho obrazy sú odtrhnuté od súčasného moderného sveta, znamená to, že sa moje myšlienky uberali správnym smerom. No on si to neuvedomoval. Maľovať obraz znamenalo preňho to isté, ako nanášať vrstvu zlata na dreveného anjela. Možno pokladal maliarstvo za remeslo ako každé iné, za remeslo, ktoré si nevyžaduje nijaké mimoriadne schopnosti. Podobne zmýšľali aj iní miestni maliari, ešte lenivejší a zaostalejší ako Giovanni Santi.

Keď som mal jedenásť rokov, často som v Urbine počul rozprávať o slávnom umelcovi, istom Pietrovi Vannuccim z Perugie. Všetci ho chválili, ale ja som zatiaľ nevidel ani jedno jeho dielo. To meno sa vznášalo okolo mňa ako legenda. Občas som si kládol otázku, prečo aj Giovanni Santi nie je slávny, prečo všetci hovoria o Vannuccim, a nikto o ňom. Keď som si uvedomil, že môj otec nie je umelcom, akého som si vysníval, bolo to pre mňa trpké sklamanie. V ten deň som svoj objav vyjadril takto: „Stanem sa väčším maliarom ako Perugino, prekonám ho, budem modernejší. Dotiahnem to tam, kam to nedotiahol Giovanni Santi.“

Viac ráz som sa podrobne spytoval otca na maliara z Perugie, ale moje otázky ho ktovieako nezaujímali. Jedného dňa som mu povedal, že by som ho rád spoznal, a on mi neodvetil. Mal som pocit, akoby mi pred nosom zabuchol dvere do moderného sveta. Inokedy som ho zase chcel priviesť do rozpakov a položil som mu otázku, prečo sa vlastne o Peruginovi toľko hovorí. Odpovedal:
„Pretože je slávny.“
„A ty prečo nie si?“
Moje slová natoľko vyviedli Giovanniho Santiho z miery, že mi dal svoju nespokojnosť najavo. Očividne ho zamrzelo, ako sa vyjadrujem. Spýtal som sa ho teda, ako mám podľa neho hovoriť. Odvetil:
„Ako sa na tvoje roky patrí.“
V skutočnosti sa ho moje slová dotkli nie preto, že by neprislúchali môjmu veku, ale preto, že vymedzovali hranice jeho schopností. A možno ho aj zraňovali, čo som si vtedy neuvedomoval. Už v tých časoch ma čosi viedlo k tomu, aby som bol prísny a možno až neľútostný. Práve vtedy, na konci storočia, sa u mňa začal prejavovať sklon hľadať pravdu všade a za každých okolností. A tak, hoci moje otázky privádzali otca do rozpakov, neprestával som sa ho prostoreko vypytovať. Po nejakom čase som sa ho znovu opýtal, kedy ma zoznámi so slávnym Peruginom.
„Keď budem môcť,“ odpovedal.

Možno ma pokladal za primladého na to, aby mi dovolil zoznamovať sa s takými významnými ľuďmi. Mojich jedenásť rokov pravdepodobne kládol na roveň s jedenástimi rokmi mojich rovesníkov a zdá sa, že nevidel nijaký rozdiel medzi mnou a Gerinom, synom sedlára z našej ulice. Keď k nám Gerino prišiel, nikdy nikomu nekládol podobné otázky ako ja. Ani keď sme sa hrávali na zvažujúcej sa ulici del Monte, nepovedal nikdy nič, v čom by bol nejaký hlbší zmysel. Ešte aj dnes je Gerino jednoduchým chlapcom a možno si doteraz neuvedomuje ťarchu, ktorú nám tento svet kladie na plecia. Ja som bol však celkom iný ako Gerino, z menej poddajného cesta.

Dodnes si neviem celkom presne vysvetliť, prečo mi tak záležalo na tom, aby som skutočne spoznal svojho otca, aby som sa od neho dozvedel, či moja láska k maliarstvu má hlbšie korene, alebo je len prechodným poblúznením. Veril som v maliarstvo, nadchýnal som sa ním, sledoval som ho v rámci svojich vidieckych možností, ale túžil som najmä po tom, aby sa otec o mňa naozaj zaujímal. V hĺbke srdca možno nebol naklonený predstave, že budem maliarom, lebo z trpkých skúseností poznal, že maľovanie mu nezabezpečilo každodenný chlieb pre rodinu. Musel sa znížiť aj k iným remeslám, ktoré mu, zdá sa, vynášali viac. S poéziou tiež veľmi nepochodil, lebo písaním si nezarobil ani na slanú vodu. Jeho básne a poémy nikoho nezaujímali. Vynakladal zbytočnú námahu na poblúznenie, ktoré mu neprinieslo ani zadosťučinenie v podobe členstva v literárnom krúžku vojvodu Federica di Montefeltro.

Vo všetkých činnostiach dosahoval otec iba podpriemerné výsledky. Nepatril k ľuďom, ktorí sa nad svojím životom zamýšľajú natoľko, aby sa ho pokúsili zmeniť k lepšiemu. Aj za to, že býval v pomerne slušnom dome, vďačil svojmu otcovi. Pokojne by bol býval hoci v chatrči, len aby mohol maľovať a písať verše. Ja som zmýšľal celkom opačne. Jedného dňa som sa ho opýtal, prečo sa uspokojuje s takým biednym životom. Vraj preto, že dal zbohom všetkým ambíciám. Krásna výhovorka, krásny spôsob, ako sa pred synom vykrútiť z nepríjemného rozhovoru. Namietol som, že každý by mal v živote napredovať a nikdy sa nevzdávať. Prerušil ma:
„To som teda veľmi zvedavý, akým spôsobom by som mal napredovať ja.“
Rád by som mu bol odpovedal, že predovšetkým by mal prestať so svojimi veršíkmi, potom by mal menej snívať a ešte menej sa nadchýnať zbytočnosťami. Ostatné by už prišlo samo.

Takto som rozmýšľal a mrzelo ma to, veď akoby ma k podobným myšlienkam podnecoval on sám. Znovu opakujem, že práve on, Giovanni Santi, formoval môj vtedajší chlapčenský život. Mal som teda právo posudzovať ho a zverovať sa mu so svojimi názormi. Nechcel som ísť cestou, ktorú mi predurčoval. Videl som už ďalej za nemeniaci sa obzor, ktorý sa ponúkal môjmu pohľadu doma, ďalej za obzor vojvodstva i otcovej fantázie. Už vtedy som myslel ha Florenciu, Rím, Benátky. Otcov spôsob existencie, jeho „skromnosť“ človeka neschopného obracať sa v živote boli pre mňa v podstate hybnou pákou a často som si hovoril: „Nesmieš sa podobať otcovi, nesmieš poslúchať strýkov. Radšej nájdi v sebe dosť síl a vzlietni.“ Povedal som:
„Keby som tak mohol ísť do Perugie.“
„Na to si ešte primladý.“
„Chceš, aby som zostal tu?“
„Zatiaľ budeš pracovať so mnou.“
„V Perugii by som mohol… Nič by si nemohol.“
„A keby som chcel študovať?“
„Budeš študovať.“
„Kde a u koho?“
„Máš priveľké nároky.“

Milan Buno, literárny publicista

Viac info o tomto titule nájdete tu: