RECENZIA: Alex Dahl – Chlapec pri dverách

VYDAVATEĽSTVO: Slovenský spisovateľ
ORIGINÁLNY NÁZOV: The Boy at the Door
PREKLAD: Lenka Cinková
ROK VYDANIA: 2019
ŽÁNER: Psychologický triler
POČET STRÁN: 384
VÄZBA: pevná s prebalom

 

“…ten chlapec by ma mohol úplne zničiť, a tomu musím za každú cenu zabrániť.” (str. 66)

 

O knihe:

Cecilia má všetko, na čo si len pomyslí. Vedie usporiadaný a luxusný život v dome v nórskom mestečku Sandefjord, spolu s milujúcim manželom Johanom a dvoma dcérami. Stačí však iba jeden deň a jej dokonalý život sa začne prevracať naruby.

Jedného dňa ju po plaveckom kurze požiada recepčná, či by mohla odviezť domov 8-ročného chlapca Tobiasa. Nik sa totiž ku nemu nehlási. Po dlhom váhaní sa nakoniec nechá presvedčiť. Keď však príde na zadanú adresu, ide len o akýsi ošarpaný dom, ktorý už na prvý pohľad nemá trvalých majiteľov. Na naliehanie chlapca, ale aj z vlastného presvedčenia, sa rozhodne, že si ho vezme na jednu noc ku sebe domov. Veď na druhý deň ho odvedie do školy, kde sa už o neho postarajú a pre ňu to v tom momente skončí.

Veľmi sa však mýlila… Až vtedy sa totiž rozpúta pravé peklo a chlapec zasiahne do jej dokonalého života omnoho viac, než by si to chcela pripustiť. Aj ona má však jedno veľké tajomstvo, ktoré si už dlhé roky starostlivo stráži. Dokáže to ustáť a nájsť v sebe stratenú rovnováhu?

 

“Možno jeho prítomnosť napokon nič nepokazí; možno nedá do pohybu ozrutné čierne balvany v mojom vnútri, lebo tie by sa mohli zrútiť a roztrieštiť tento život, ktorý sa mi aj napriek pomerne nepriaznivým vyhliadkam podarilo uchrániť. Možno by som jednoducho mohla byť k nemu milá a robiť všetko, čo je v mojich silách, aby sa u nás cítil dobre. Nakoniec, je to len malé, stratené chlapča a nie je v jeho moci priviesť späť minulosť. Musím tomu veriť.” (str. 55)

 

Recenzia:

Musím sa priznať, že severskú literatúru vo všeobecnosti nezaraďujem medzi moje knižné srdcovky. Je to jednoducho ten typ kníh, ktoré nemusia sadnúť každému a vnímam ich ako špecifické čítanie vo viacerých smeroch. Občas sa mi príbehy zdajú príliš prekombinované, s čím súvisí aj to, že niektoré postavy z toho množstva, ktoré na nás autor hneď v úvode vychrlí, si neviem celkom dobre zaradiť.

Aj preto, hoci som známa ako veľký milovník krimi a trilerov, po tých severských siahnem len dosť zriedkavo. Pri knihe Chlapec pri dverách som si spočiatku ani nejako neuvedomila, že patrí práve do tejto kategórie. Jednoducho ma zaujala výstižnou a tajomnou obálkou, ale aj anotáciou, ktorá sľubovala mrazivú atmosféru. Príbehu jednoznačne prospelo aj to, že ho autorka napísala počas svojho pobytu v Sandefjorde, čiže už od prvých stránok si môžete vychutnávať pravú severskú atmosféru.

Príbeh je podávaný z pohľadu troch postáv, čím je čitateľovi umožnené nahliadnuť do ich hláv a pochopiť, ako ktorú situáciu vnútorne prežívali. Strieda sa tu rozprávanie Cecilie, malého Tobiasa, ale prečítate si niečo aj z denníkov Anni, ktoré mnohé veci vysvetľujú. Mňa najviac oslovil osud samotného chlapca, ako všetko, čo sa okolo neho a s ním dialo, vnímal a prežíval.

Po prečítaní anotácie som od knihy čakala pôvodne niečo úplne iné a určite by som ju nezaraďovala medzi detektívky, ale prikláňam sa k žánru psychologického trileru. Spočiatku vás bude v čítaní poháňať  vpred túžba zistiť, čo sa naozaj stalo, a aký je Tobiasov skutočný pôvod a osud. Nejde tu však len o odhaľovanie chlapcovej identity a skrytých tajomstiev. Do popredia sa dostáva aj príbeh Cecilie, ktorá sama dlhé roky skrýva vlastné tajomstvo.

 

“Zmocňuje sa ma pocit, že minulosť sa ku mne plazí ako had pripravený chrstnúť jed na dokonalý život, za ktorý som tak tvrdo bojovala.” (str. 54)

 

Práve postava Cecilie je v tejto knihe zaujímavá tým, že je poriadne rozporuplná. Hlavná hrdinka po celý čas bojuje sama so sebou, mieša sa v nej prirodzený materinský cit s túžbou zachovať si dokonalý život. Po tom, ako jej do života nečakane vtrhne Tobias, zistí, že tieto dve veci nedokáže skĺbiť tak, ako si pôvodne predstavovala. A tak sa jej život mení na pretvárku plnú klamstiev, do ktorých sa sama zamotáva. Jej správanie je v mnohých veciach nepochopiteľné. Čo má však robiť, keď sa chce chrániť pred následkami pravdy?

 

 

Autorka zároveň dáva do kontrastu osudy dvoch postáv. Na jednej strane je to práve vnútorný boj a dokonalý život Cecilie, na strane druhej stojí Anni, v postave ktorej autorka, okrem iného, vykreslila život drogovo závislého človeka, jeho pády, vzostupy, ale aj krutosť spoločnosti, do ktorej sa takto labilný človek môže dostať.

Priznám sa, že som asi ešte ani nečítala triler, ktorý by obsahoval tak málo dialógov. Hoci posledná tretina bola na ne o niečo bohatšia, čím mala pre mňa aj omnoho väčší spád ako predchádzajúca časť, kniha je zameraná primárne na rozprávanie a vnútorné úvahy jednotlivých postáv.

Knihu Chlapec pri dverách odporúčam všetkým milovníkom mrazivej severskej atmosféry, ktorí v knihách obľubujú sondy do vnútorného prežívania postáv. Hoci autorka nevytvorila enormné množstvo postáv, ich životné osudy dokázala predostrieť naozaj pútavo a veľmi realisticky. Niektoré tajomstvá sa vám síce možno podarí odhaliť ešte skôr, ako v samotnom závere knihy, avšak nebudete mať chuť ju odložiť a nedočítať.

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

 


 

Úryvok z knihy Chlapec pri dverách: 

“Vy ste Cecilia, však?” pýta sa, keď vojdem dnu, celá premočená. Vidím, že je tam aj ten malý chlapec, ktorého som si všimla pri bazéne. Sedí na lavičke, zíza do zeme, z vlasov mu na hnedé kachličky kvapká voda.
“Áno.”
“Totiž, myslela som… či by ste nemohli vziať tohto chlapčeka domov. Nikto poňho neprišiel.”
“Ako to myslíte, že poňho nikto neprišiel?”
Recepčná podišla k dverám, kde som stála, stíšila hlas takmer do šepotu, ukazujúc na chlapca na lavičke.
“Možno sa stalo nejaké nedorozumenie… Ten chlapec pozná svoju adresu. Býva na polostrove Østerøya, skontrolovala som to, zdá sa, že od vás by to nemalo byť ďaleko.”
“Prepáčte, ale vôbec mi to nevyhovuje,” vravím a upriem pohľad, tentoraz túžobný, do temnej, upršanej noci. “Nemôže ho odviezť niekto iný? Bola tam jedna žena, vyzerala, akoby to bola jeho matka.”
“To určite nie, všetci už odišli.”
Dočerta s Hermine a jej fénovaním.
“Volali ste jeho rodičom?”
“Áno. Preplo ma to priamo do odkazovej schránky.”
“Nemôže ísť autobusom – alebo nejako inak?”
Recepčná ma obdarí chladným pohľadom a ponad moje plece sa veľavravne zahľadí na prudký lejak za dverami.
Nicoline a Hermine sa s otvorenými ústami nechápavo dívajú najprv na mňa, potom na chlapca, na recepčnú a zase na mňa. Nevedia si ani predstaviť, že by po ne po krúžku nik neprišiel, a ani nemajú dôvod. Čo sú to za rodičia, keď si neprídu vyzdvihnúť vlastné dieťa? Niektorí ľudia by sa naozaj nemali rozmnožovať.
“Dobre,” odvetím, “pravdaže ho odveziem.” Pozriem na chlapca a čakám, že sa zdvihne a pôjde s nami k autu, ale on ďalej sedí, zíza na podlahu.
“Ešte nikdy som ho tu nevidela,” hovorím recepčnej. “Ako sa volá?”
“Tobias,” odvetí. “Začal sem chodiť len pred pár týždňami. Má osem, ale na svoj vek je trochu malý a predtým veľa neplával, tak sme ho zaradili k sedemročným.”
“Rozumiem.” Snažím sa nemyslieť na to, že neschopnosť jeho rodičov o polhodinu oddiali môj plán schúliť sa pri kozube a dopriať si pohár chablisu, kým sa Johan vráti domov. Podídem k nemu.
“No poď,” prihovorím sa mu, no vzápätí si uvedomím, že som to povedala dosť odmerane. Kľaknem si k nemu a až vtedy sa na mňa pozrie. Je ako vrabček s vyplašenými, nepokojnými očami, no tvár má pôvabnú a jemnú, dominuje v nej výrazné tmavé obočie. Je drobný – žeby bol o rok starší od mojej vysokej, statnej Hermine? Má v sebe čosi vážne, priam nedetské, čo ma na chvíľu vyvedie z miery, no potom sa snažím vžiť do jeho kože – asi je taký preto, lebo pochádza z rodiny, ktorá si v mrazivo chladný daždivý októbrový večer nespomenie, že má osemročného chlapca vyzdvihnúť z plávania. “Poď,” oslovím ho znova, tentoraz prívetivejšie. Moju vystretú ruku ruku neprijme, no postaví sa a pozbiera si veci.” (str. 11-13)

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:
alebo

 

Autor: Deni

Milovníčka kníh a všetkého, čo súvisí s knižným svetom. Najčastejšie ma nájdete v kníhkupectve, pretože tam sa cítim skutočne sama sebou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.