To, čo z nás ostalo je ďalším románom z pera slovenskej autorky Laury Fechovej, ktorej tvorbu môžete poznať napríklad vďaka knihám Neuvidíš ma plakať (2023) či Súzvuk nerovníc (2021). Tentoraz ponúka silný a emóciami nabitý príbeh dvoch mladých ľudí, ktorý poriadne zamával mojím vnútrom.
Liliana vyrastá v prostredí, v ktorom si musí všetko zaslúžiť. Jej mama prepadla alkoholu, ktorý miluje viac než svoju dcéru. Timotej je cieľavedomý a talentovaný hokejista, ktorý je na najlepšej ceste k hviezdnej kariére. Má rodinu, ktorá ho podporuje a burcuje k dosiahnutiu najlepších výsledkov.
Stretávajú sa v jedno leto, ktoré sľubuje nádej. Medzi Lilianou a Timotejom sa pomaly rodí krehký cit, ktorý však nedokáže ustáť príchod tragickej udalosti. Tá oboch zasiahne ako blesk z jasného neba a zmení všetko, čo si medzi sebou stihli za ten krátky čas vybudovať. Je možné urobiť zo slabosti prednosť? A dokáže čistá láska, i napriek nepriazni osudu, roztopiť ľadové srdce?
„Žiť vo viere, že svet je plný lásky a nádeje, je krásne a vzácne. Ak sa nás dotklo zlo a nenávisť, nemali by sme brať ilúzie aj iným ľuďom. Nie takým mladým, ako sme boli my, keď nám vzali nádej.“ (str. 22)
Pocity bolesti aj nádeje
Okolo knihy To, čo z nás ostalo som chodila dosť dlho. V kníhkupectve som si viackrát čítala najskôr anotáciu, neskôr aj krátke úryvky. Od autorky som doteraz ešte nič nečítala a nebola som si istá, či by mi príbeh sadol, keďže je primárne určený mladším ročníkom. Napokon som sa rozhodla dať (pre mňa) novej autorke šancu. Po dočítaní musím priznať, že táto kniha ma dokázala emočne rozložiť tak, ako sa to už dlhšie žiadnej nepodarilo.
Autorka od prvých stránok pracuje so slovami takým spôsobom, že je priam nemožné nepocítiť nejaké emócie. Robí to úplne prirodzene, bez toho, aby na čitateľa akokoľvek tlačila a snažila sa v ňom niečo umelo vyvolať. Jej štýl písania je natoľko prístupný, že sa na vás prenesie bolesť aj nádej, ktoré pociťujú hlavní hrdinovia. Nahliadnete do ich vnútra, spoznáte ich jazvy na duši, ale aj sny, ktoré ani po čase nezapadli prachom.
Dej sa odohráva počas siedmich rokov a príbeh rozprávajú striedavo obaja hlavní hrdinovia. Autorka ich vykreslila realisticky, a preto nie je problém sa s nimi stotožniť. Každý z nich žije v odlišnom svete a ich duše sú osamelé, aj keď každá trochu iným spôsobom. Ľudia z dvoch odlišných svetov si len veľmi pomaly k sebe hľadajú cestu. No stará láska nehrdzavie, a tento príbeh je toho jasným dôkazom.
„Láska musí byť silnejšia ako strach. Ako pýcha aj hnev. Vždy musí vyhrať. Musíme si vybrať lásku, život. Inak nás to zabije. Zvnútra.“ (str. 287)
O sile lásky a porozumenia
Priznám sa, že spočiatku ma trochu prekvapili intímne scény, ktoré som v tejto knihe neočakávala až v takom rozsahu. V konečnom dôsledku však príbehu neublížili. Napokon, romantiku postupné dopĺňali dramatické momenty, pri ktorých som miestami ani nedýchala.
Keď som po knihe siahala, vedela som, že v sebe ukrýva silný príbeh. No s intenzitou smútku, ktorú som pri niektorých situáciách a dialógoch pociťovala, sa pri knihách nestretávam príliš často. Po dlhej dobe sa mi stalo, že som pri čítaní potrebovala vreckovky (naposledy pri mojej srdcovke Plyniem ako rieka od Shelley Read). Prispeli k tomu aj ťažšie témy, ktoré autorka do príbehu premietla veľmi autenticky – či už domáce násilie, alkoholizmus, vydieranie alebo toxické rodinné vzťahy.
Ak máte chuť siahnuť po klasickej oddychovej hokejovej romanci, v knihe To, čo z nás ostalo ju nenájdete. Hokej tvorí len akúsi kulisu a príbeh ani zďaleka nie je len o romantickom vzťahu či príťažlivom hokejistovi. Je o bolesti, ubližovaní, ale aj o nádeji, nevzdávaní sa, druhých šanciach, sile lásky či porozumenia, ku ktorému niekedy dochádza až s odstupom času. V mnohých prípadoch však platí staré známe príslovie – lepšie neskoro ako nikdy.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem
VYDAVATEĽSTVO: CooBoo SK (Albatros Media)
ROK VYDANIA: 2025
ŽÁNER: Román / Young Adult / New Adult
POČET STRÁN: 328
VÄZBA: pevná
