Slovenská autorka Monika Jalakšová prináša na knižný trh ďalšie dielo, ktoré je, na rozdiel od predchádzajúcej knihy, venovanej detskému čitateľovi, románom. Ako sa s touto zmenou žánru popasovala?
VYDAVATEĽSTVO: Elist
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 164
VÄZBA: brožovaná
Myslíte si, že život už ukázal všetky farby a viac vás nemá čím šokovať.
Myslíte si, že spomienky sú to jediné, čo vás spája s minulosťou a veríte, že je občas lepšie zabudnúť.
Myslíte si, že ťažko prekryť rany z dávnych čias.
Až kým nezavanie vietor dní, ktoré sa mali skončiť.
Recenzia:
Hlavná hrdinka, Katka, sa na osud nesťažuje. Iste, nekráča cestou nikdy sa nekončiacich dobrodružstiev a nepozná odpovede na každú otázku. Ale má k dispozícii radosti, ktoré dospelý človek zažíva, keď sa pretĺka pomedzi pavučinu skúseností. Pracuje ako opatrovateľka staršej pani, a ak na ňu padá osamelosť, posadí sa do kaviarne a plnými dúškami nasáva vôňu kávy. Je mladá, ale nie naivná. Aj ona si čo-to preskákala. Má za sebou nešťastnú lásku, ktorá ju aj po uplynutom čase neraz popáli na duši.
Spočiatku v riadkoch dýcha jej uzavretosť a čiastočná neschopnosť pohnúť sa z miesta. Ako čitateľovi mi to neprekážalo, naopak, rovnaký problém postretol už hádam väčšinu žien. Autorka ju však v pozícii trpiteľky nenecháva dlho. Pomaly sa zbližuje so sympatickým čašníkom, ktorý si taktiež okúsil trpkú skúsenosť. Páčilo sa mi sledovať smskovú komunikáciu medzi dvojicou, neraz mi ironickými poznámkami vyvolali úsmevné zdvihnutie kútikov.
Kto by však čakal, že pôjde o bezproblémovú romantiku, toho musím ihneď poopraviť. Monika Jalakšová vedela v príbehu zaťahať za správne nitky a ponúkla nám uveriteľné vykreslenie začínajúceho sa vzťahu. Mužský hrdina nebol nijaký prototyp neexistujúcej dokonalosti, dokázal sa rozzúriť a v Katke vzbudiť aj patričné pochybnosti, či nie je lepšie prestať, kým sa na srdci nestihli usadiť rany.
zdroj: precitane.sk
Druhú dejovú líniu tvorí príbeh Vierky – ženy, ktorú Katka opatruje. Ich vzájomné puto však nepramenilo len z akejsi povinnosti rýchlo vykonať prácu, priateľstvo medzi ženami je úprimné. Vierka má už väčšiu časť života odžitú, a hoci by mala plné právo zanevrieť na šťastie, udivovalo ma, že aj v ťažkostiach si poradí a dokonca vie byť aj poriadne sarkastická. Postupne spoznávame nielen jej povahu, ale odkrývame aj tajomstvo minulosti. Trochu mi bolo ľúto, že Vierkinu minulosť nemáme možnosť vidieť z pohľadu retrospektívy, kedy by sa zmenil nielen rozprávač, ale aj obdobie. Autorke som však odpustila, pretože sa jej očividný talent nedá uprieť.
Román Závan minulosti bol pre mňa prekvapením vo viacerých smeroch. Predovšetkým však preto, pretože od autorky som čítala jej predchádzajúci titul, ktorý bol venovaný detským čitateľom. Keď som román otvárala, mátali ma obavy, pretože taká prudká zmena v žánri by mohla veľa pokaziť. Po prečítaní však musím skonštatovať, že Monika Jalakšová so slovami narába elegantne, s citom pre detail a s ohľadom na potreby čitateľa.
Zápletka knihy je zaujímavá, štýl písania pútavý a názov Závan minulosti je viac ako trefný. Hoci som zástancom teórie, že minulosť by mala zostať vo včerajškoch, kým naša pozornosť by sa mala sústreďovať na dnešok, v tomto prípade urobím výnimku a odporúčam, aby vás spomienky opantali a spôsobili prevratný závan. Závan minulosti.
Recenzovala Michaela Mihoková
Úryvok z knihy Závan minulosti:
…Do ruky chytám mobil a zohrievam ho v ruke. Je to už dva roky. Možno by som mohla… Správam sa ako pubertiačka. Len tvár už nemám uhrovitú a okolo očí mi pribudli vejáriky.
Na číslo z lístka odosielam smailíka, prikrývam sa dekou a objednávam pizzu.
Ticho mi po hodine búši v ušiach ako hlasná hudba na žúrke. Hodím na seba teplé flanelové pyžamo. Pohodlne sa uvelebím na gauči a k lupienkom vytláčam posledné kvapky kečupu. Keď to Matúš videl prvýkrát, zľakol sa, že som tehotná… A zas som tam… sakra!
Práve sa obraciam na druhý bok vo veľkej posteli, keď mi pípne správa…
Viac info o tomto titule nájdete tu:
