Ak by ste si náhodou mysleli, že japonský právny či spoločenský systém sa dostatočne zaoberá obeťami sexuálneho násilia, kniha Black Box od japonskej novinárky Šiori Itó vás rýchlo vyvedie z omylu. Ponúka veľmi úprimnú a podrobnú výpoveď o znásilnení prominentným japonským reportérom Jamagučim, ktorého obeťou sa mala stať v roku 2015.
Primárne však oboznamuje verejnosť so svojím neúnavným bojom za spravodlivosť, v ktorom neraz musela siahnuť na dno svojich síl a podriadiť sa často až nemorálnemu konaniu zo strany jednotlivých inštitúcií. Na začiatku stála nevinná a jasná vízia o vlastnej budúcnosti. Snom Šiori bolo štúdium žurnalistiky a práca novinárky v New Yorku.
„Pohybujúc sa celý čas medzi kamarátmi, ktorí napriek tomu, že nikdy nevytiahli päty ani len zo svojho štátu, verili, že Amerika je najlepšia krajina na svete, som začala pociťovať potrebu nadviazať spojenie s vonkajším svetom či získať o ňom informácie. Aby som túto túžbu uhasila, začala som pozerať medzinárodné správy. (…) Vtedy mi svitlo, že sa chcem stať novinárkou. Naplno som porozumela tomu, aké dôležité sú pre človeka informácie zvonka. A uvedomila som si, že dôležitejšie než prijímať už hotové informácie je vedieť sa dopracovať k informáciám cez vlastný výskum a komunikáciu“ (s. 22).
Život jej však kládol polená pod nohy. Či už išlo o postoj rodičov, ktorí s ňou nesúhlasili a odmietali jej poskytnúť akúkoľvek podporu, alebo nádejný partnerský vzťah, ktorý sa rozpadol pre rozchádzajúce sa vzájomné predstavy. Na optimizme jej nepridával ani nedostatok financií a z toho prameniaci život vo víre nekonečného kolobehu brigád či stáží.
Sľuby a klamstvá
I napriek nepriazni osudu sa však nemala v pláne vzdať. Všetko sa začalo javiť pozitívnejšie, keď sa o ňu začal zaujímať vychýrený japonský reportér Norijuki Jamaguči. Sľuboval jej pracovné príležitosti, o ktorých sa jej dovtedy ani nesnívalo. Plná očakávania sa s ním stretla na pracovnej večeri, aby spolu prebrali všetko podstatné ohľadom jej práce, no až neskôr pochopila, že mu naletela. Keď došlo k incidentu, pôsobila ako praktikantka agentúry Reuters v Tokiu. Od toho okamihu sa jej život obrátil naruby a začal sa boj o spravodlivosť v spoločnosti, v ktorej je úroveň ochrany obetí sexuálneho násilia na bode mrazu.
Kniha, ktorú Šiori napísala v roku 2017, je písaná chronologicky v rozsahu ôsmich kapitol, čomu zodpovedá aj obsah v úvode. V stručnosti nás oboznamuje s obdobím pred incidentom, približuje svoje detstvo a opisuje školské prostredie, v ktorom sa neraz stávala terčom šikany. Bolo totiž nemysliteľné, aby niekto v niečom vynikal a vyčnieval z radu. Ak sa tak stalo, okolie vám to dalo okamžite nekompromisne pocítiť. Nič ju však nezlomilo natoľko ako pocity beznádeje a zúfalstva po tom, ako sa stala obeťou znásilnenia v jednom z honosných tokijských hotelov.
„Sexuálne násilie prinesie človeku strach a bolesť, aké by som nikomu nepriala zažiť. Prináša dlhodobé utrpenie. Prečo som bola znásilnená? Na túto otázku sama nemám jasnú odpoveď. Nespočetne veľakrát som z toho vinila samu seba. Avšak stalo sa to. Na tom už nikto nič nezmení“ (s. 7).
Pár dní po čine bojovala s myšlienkou, že ak sa vyjadrí, môže ohroziť svoj novinársky sen. Paralyzoval ju strach, že jej slovo by v tomto prípade nemalo žiadnu cenu. Po čase sa však predsa len o incidente rozhodla prehovoriť, a teda urobiť niečo, čo v japonskej spoločnosti nebolo dovtedy príliš zvykom. Vo svojej otvorenej osobnej spovedi uvádza aj konkrétnu e-mailovú komunikáciu s Jamagučim, píše o svedectvách rôznych ľudí, ktorí mali k prípadu čo povedať, no často boli ich výpovede nelogické a pre ňu nepochopiteľné. Navyše väčšina spomienok z inkriminovanej noci sa jej úplne vymazala.
Vyšetrovanie aj vlastné pátranie
Postupne zistila, že Japonsko nie je ani zďaleka takou krajinou, ako ju dovtedy vnímala. Platí v nej zastaraný justičný systém či služby, ktoré jej ako obeti nedokázali podať potrebnú pomocnú ruku. Preto často doslova nahrádzala autority a púšťala sa do vecí na vlastnú päsť, hoci to v kontexte vyšetrovania nebolo vždy úplne správne či vhodné.
Drvivá väčšina knihy sa venuje podrobnému opisu policajného vyšetrovania, vyjadreniam vyšetrovateľov či prokurátorov, no Šiori ich dopĺňa aj o skutočnosti, ktoré zistila počas vlastného pátrania. Často uvádza výstižné poznámky a myšlienky, ktoré jej nedali spávať. V žiadnom prípade nám však svoj názor nevnucuje, naopak, dáva nám dostatok priestoru na to, aby sme si ho vytvorili sami.
„Dotyčný prokurátor mi len oznámil, že keďže sa celý incident odohral za zatvorenými dverami, ide o „black box“ alebo „čiernu skrinku.“ To, o čo som sa uplynulé mesiace ako zainteresovaná osoba aj ako novinárka usilovala, bolo do tejto čiernej skrinky zasvietiť. Avšak počas snahy o jej otvorenie som objavila v japonskom justičnom a vyšetrovacom systéme ešte aj ďalšie čierne skrinky“ (s. 5-6).
Šiori neskrýva veľké sklamanie z inštitúcií, od ktorých očakávala reálnu pomoc. Upozorňuje na zvláštny prístup nemocnice, poradenskej linky, no najmä ju šokoval negatívny a pasívny prístup polície. Okrem toho, že bola nepriamo tlačená do mimosúdneho vyrovnania, dostalo sa jej aj nevhodných rečí, spochybňovania a nevyžiadaných rád, ako by sa mala obeť správať, aby jej okolie uverilo.
Hlavne sa nevzdať
Ukázalo sa, že vo svete vplyvných ľudí sa môže skutočne (takmer) všetko a domôcť sa spravodlivosti je neskutočne náročné. Práve Jamaguči, ako riaditeľ pobočky TBS vo Washingtone, také postavenie mal a mohol sa pochváliť nielen známosťami v politických kruhoch, ale aj v radoch polície. Dôsledkom tejto nerovnováhy bolo (nielen) zrušenie príkazu na jeho zatknutie bez udania konkrétneho dôvodu.
„Cítila som sa bezmocná. Ako keby čokoľvek, o čo sa pokúsim, bolo len premárnené úsilie. A cítila som sa aj osamotená. Všetko nasvedčovalo tomu, že už viac nemôžem dôverovať autoritám. A ešte k tomu som cítila aj strach. Moja zanedbateľnosť bola skľučujúca. Z očí mi stekala jedna slza za druhou a prepadala ma nepremožiteľná únava“ (s. 81).
Aj keď prokurátor rozhodol o zastavení trestného stíhania, nevzdala to. V máji 2017 usporiadala tlačovú konferenciu na pôde Okresného súdu v Tokiu, aby o svojom prípade informovala širokú verejnosť. Jej hlavným cieľom bolo rozpútať diskusiu na tabuizovanú tému a dosiahnuť, aby sa obetiam sexuálneho násilia venoval v spoločnosti väčší priestor. Zároveň autorka neostáva len pri Japonsku, ale uvádza zaujímavé dáta či štatistiky z iných krajín a porovnáva skutočnosti týkajúce sa napríklad aj fungovania polície.
„Vedela som, že nadišiel ten správny čas na to, aby som konečne odhalila svoju tvár a meno a porozprávala verejnosti všetko, čo som porozprávať chcela“ (s. 5).
Spravodlivosť (nie) je slepá
Kniha je písaná zrozumiteľným jazykom, vďaka ktorému budete príbeh Šiori čítať so zatajeným dychom a vnímať ho, akoby vám ho rozprávala osoba, ku ktorej máte blízko. Už v povahy témy sa však musíte pripraviť na silné a neľahké čítanie. Aj keď autorkiným zámerom nie je sa za každú cenu stavať do roly obete, z textu cítiť veľkú bolesť, nepochopenie a zúfalstvo. Píše bez príkras, popisuje následky, ktoré na nej čin zanechal, vrátane príznakov posttraumatickej stresovej poruchy či panických atakov a úzkostí, ktoré zažívala už len pri predstave prípadného stretnutia s Jamagučim.
„Moja hlava kypela hanbou a zmätkom. Vôbec som si neuvedomovala, ako veľmi násilná je povaha sexuálneho zločinu, až dokým som sa sama nestala jeho obeťou. Mala som síce dojem, že tomu rozumiem, no deštruktívnosť takéhoto činu bola aj tak nad moje porozumenie. Niečo vo mne bolo drvivo zničené. Naivnému pozorovateľovi, ktorý by ma uvidel v rovnakom oblečení, ako som mala deň predtým, by sa možno nezdalo, že som sa veľmi zmenila. No bezpochyby som už nebola tým, kým som bývala“ (s. 36).
Hovorí sa, že spravodlivosť je slepá – každý má byť súdený rovnako podľa skutkov, a to bez ohľadu na svoje postavenie. Hoci v prípade Šiori táto formulka, zdá sa, úplne neplatila, nakoniec sa dočkala aspoň čiastočného zadosťučinenia. V decembri 2019 rozhodol občiansky súd v jej prospech a priznal jej finančné odškodnenie. Zároveň zamietol protižalobu o priznanie odškodnenia podanú Jamagučim, ktorý naďalej popiera, že by došlo k znásilneniu.
Šiori naďalej aktívne poukazuje na problémy, ktoré je podľa nej potrebné čo najskôr riešiť cez nastolenie kultúrnych a právnych reforiem. Hoci sa neraz stala terčom slovných útokov zo strany verejnosti, jej proaktívny prístup, ktorý sa orientuje aj na budúcnosť a prevenciu v tejto oblasti, si získal vo svete aj veľké sympatie a podporu. V roku 2020 ju časopis Time zaradil do zoznamu 100 najvplyvnejších ľudí sveta.
Článok bol publikovaný v magazíne Glosolália.
Viac o tomto titule nájdete napríklad TU.
VYDAVATEĽSTVO: KPTL
ORIGINÁLNY NÁZOV:
PREKLAD: Denis Kazankov
ROK VYDANIA: 2022
ŽÁNER: Memoár / Skutočný príbeh / Reportáž
POČET STRÁN: 160
VÄZBA: brožovaná
