Michal Škombár - Na rozhraní dvoch svetov

V poradí tretia kniha slovenského autora Michala Škombára vyšla len nedávno vo vydavateľstve Elist pod názvom Na rozhraní dvoch svetov. Na čo sa môžete tešiť v prípade tohto sci-fi románu a čo viedlo samotného autora k jeho napísaniu?

VYDAVATEĽSTVO: Elist
ROK VYDANIA: 2017
ŽÁNER: Sci-fi / Fantasy / Román
POČET STRÁN: 220
VÄZBA: brožovaná

Michal Škombár nie je na slovenskej knižnej scéne žiadnym nováčikom. Už v roku 2014 debutoval knihou Druhá šanca, ktorej príbeh je sčasti inšpirovaný jeho vlastným životom, handicapom a obsahuje autobiografické prvky. V roku 2016 vyšla autorovi druhá kniha pod názvom Pravá tvár, ktorá je voľným pokračovaním jeho prvotiny. Jeho tretia kniha Na rozhraní dvoch svetov je už na prvý pohľad trošku z iného súdka.

Čo viedlo autora k napísaniu jeho najnovšieho románu?

„Mojim cieľom bolo napísať krátky príbeh, ktorý ste schopný prečítať cestou vlakom a zároveň, aby mu nič nechýbalo. Snažil som sa učiť od majstrov z minulosti a hádam sa mi podarilo k tomu aspoň čiastočne priblížiť. V dnešnej uponáhľanej dobe ľudia často vravia, že aj by čítali ale nestíhajú. V tom prípade je táto kniha ako stvorená pre vás.“

Anotácia:

William už neraz myslel na samovraždu, ale komu to nepreblesklo hlavou ešte ani raz v živote? Nemôcť nikdy zaspať je darom aj prekliatím zároveň. A týmto handicapom bol na planéte obdarovaný každý ctihodný občan. Ako malý býval William nesmierne šťastný, že nemusí vykonávať tú čudesnú činnosť, o ktorej netušil, že kdesi v hĺbke stále existuje. No keď ste starší a morený v práci deň čo deň, odrazu sa vo vašom vnútri začne rozvíjať istá nebezpečná túžba. Nemusieť pohnúť ničím na svojom tele. Spánok sa ho snažil potajomky premôcť. William však nevedel, ako to spraviť. Nepoznal postup. Túžil aspoň raz v živote zakúsiť neopísateľný pocit voľnosti. Po dovŕšení toho najlepšieho veku, dvadsať rokov, mu vpichli pod kožu tekutinu. Tá zastavila jeho starnutie. Preto planétu obývali len ľudia prevtelení do mladíckej podoby. Rodiny, ktoré žili v manželstve takmer už veky, neboli obmedzené na počty detí. Krajina však nebola napriek tomu nikdy preľudnená, za čo mohli hlavne samovraždy, vraždy, neplodnosť, zrútenie sa, čo nakoniec opäť viedlo väčšinou len k samovražde. Všetko vyzeralo na oko prekrásne. Počatie nového života sa tu zakaždým rovnalo veľkému zázraku a bolo hodné aj bujarej oslavy.

Viac info o tomto titule nájdete tu:

Úryvok z knihy Na rozhraní dvoch svetov:

„Jednotvárna siréna oznámila koniec zmeny. Muži sa pobrali do samostatnej časti, kde zhodili do košov prepotené žlté šatstvo a prúdmi ľadovej vody zo seba zmyli pot. William však strávil v sprche dlhší čas než zvyčajne. Zahľadel sa do menšieho zrkadla, ktoré bolo zavesené na stene v každom sprchovacom kúte. Pozeral sa na vlastný odraz a videl tam muža s malým znamienkom na spánku a nakrátko zostrihanými čiernymi vlasmi. Hnedé oči sa mu doslova blyšťali a báli sa snívať sen, v ktorom sa rozhodol seknúť s touto prácou.

Náhle ho premohol nával zlosti a mal čo robiť, aby nerozbil päsťou sklenený odraz. Spevnil telo, zaťal zuby a zo širokých ramien si umyl zvyšky mydla. Obliekol si veci, v ktorých sa v ten deň vybral do práce. Na chvíľu uvažoval o tom, či sa má vybrať do ich viacgeneračného domova, no nakoniec túto úvahu zavrhol. Prepásť predsa rundu piva od Cvoka by bol neodpustiteľný hriech.

Nohy mu v tú noc jemne podskakovali do rytmu hvízdania kolegu idúceho rovnakou cestou. Will sa cítil až príliš mladý. Veď mal len úbohých stodvadsať rokov! Dvere do krčmy boli v dezolátnom stave, ale žiadneho zo stálych zákazníkov to nikdy neodradilo od návštevy. William vošiel dovnútra a sadol si na jednu z voľných barových stoličiek. Barmanovi zodvihnutým ukazovákom naznačil, že má záujem o jedno vychladené pivo. Cvok tam stále nebol a bolo treba uznať, že od Willa nebolo veľmi rozumné objednať si pivo, keď nemal pri sebe peniaze.

V hlave mu odznievali rôzne melódie a hrdlo pomaly pohlcovalo dobre vychladený nápoj. Za Williamovým chrbtom sa náhle strhla zaujímavá situácia, ktorá ho vytrhla z osamoteného posedenia. Hlavu otočil dozadu, aby mal na všetko dobrý výhľad. V klbku boli traja ľudia. Dvaja z nich strkali do toho tretieho a ten na obranu zodvihol pred seba dlane a vykríkol: „Verte mi! Je to pravda!“

„Klamár. Veď sa na seba pozri! Ak by to bola pravda, zmenil by si to!“ Až pri týchto slovách Williamove oči pozornejšie zacielili na postavu brániaceho sa muža. Hlavu mal celú plešatú a tiahla sa mu cez ňu aj hlboká jazva. Tvár pokrývali vrásky, čo bolo dosť nezvyčajné, lebo tie ste u nikoho živého, a dokonca ani mŕtveho neobjavili.

„Starec, nedotýkaj sa nás! Nechceme ochorieť na starobu,“ pridal sa druhý a obaja sa na tom schuti zasmiali. William netušil, čo doňho vošlo, no odrazu sa postavil a vykročil k nim.

„Nechajte ho na pokoji!“ skríkol.

Pozreli sa naňho a celí pobavení vycerili zuby. „Aha ho, ochranca bezvládneho.“ „Poďme,“ povedal druhý a potiahol kamaráta za rameno. Ten sa ešte otočil k starcovi a oznámil mu svoje budúce úmysly. „Ak sa tu objavíš aj zajtra, bez ujmy už z toho nevyviazneš. Pamätaj na to, dedo.“ So smiechom obaja vykročili z krčmy.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa William muža, na ktorom bolo zblízka ešte väčšmi vidieť jeho starobu.

„Áno, ďakujem. Volám sa Harry Perk,“ načiahol k Williamovi ruku.

„William Lembour,“ bez zaváhania mu ňou potriasol.

„Nedáme si jedno?“ pohľad obrátil k baru.

„Prečo nie, ak pozývate.“

Starý muž sa na tom od srdca zasmial. „Pozývam.“

Harry Perk bol veľmi zaujímavý chlapík, čo dosvedčovalo aj to, že barman z neho nespúšťal pohľad. Občas mal William pocit, že barmanovi od toľkého zaujatia až kvapká slina do pitia. Harry pracoval vo firme Billsmen. V každej spoločnosti vždy jestvovala istá skupina ľudí, ktorá mala výhody. A ľudia pracujúci v Billsmene nimi rozhodne oplývali.

„Som celkom vysoko. To vždy rád hovorím. Niekedy aj bez toho, aby sa ma ľudia na to pýtali. Veď nedávno si bol toho sám svedkom.“ Znova sa usmial a odpil si z pohára slamkou. „Neustále musím striedať krčmy, lebo v žiadnej ma dlho neznesú.“

„Čo sa vám stalo?“ William sa nakoniec odhodlal položiť otázku, ktorú z neho vytlačilo zrejme až pivo.

„Môže za to moja… neposlušnosť.“ Pozeral pred seba a opýtal sa: „A ty kde pracuješ?“

„Vo fabrike na balenie jedla.“

„Baví ťa to?“

„Neznášam to tam,“ odvetil bez premýšľania.

„Snívaš občas o nových výzvach?“

„Neustále.“

„Väčšinou prichádzajú, keď to najmenej čakáš.“

„Občas ich ani nečakám, a aj tak nechodia. Asi im nie som sympatický.“

Obaja sa na tom zasmiali. Zhovárali sa dlho do rána. Harry sa ho spýtal aj na tých dvoch grázlov a William mu len stručne odpovedal, že ich už párkrát videl v práci. Po dopití posledného pohára sa rozlúčili s tým, že zajtra sa opäť uvidia. Harry sa očividne nebál možného výprasku, ktorý by ho mohol pokojne aj zabiť.

*

William kráčal do práce dobre duševne oddýchnutý a s neodolateľnou chuťou po pomste. Do rovnošaty sa preobliekol bleskurýchlo. Nad číselnou kombináciou skrinky chvíľu pouvažoval. Nakoniec zadal štyri štvorky a skrinka mu roztvorila svoju nie vždy vrúcnu náruč. Zastal na svojom pracovnom stanovišti a pozorne vyčkával na okamih, keď sa spustí pás s jedlom.

Odrazu však k nemu pribehol zadychčaný Cvok. „Nazdar. Prepáč mi ten včerajšok, ale stretol som jednu kočku. Slovo dalo slovo a bolo z toho úžasné rande.“ Oprel sa o pás.

„Včera som nemal so sebou žiadne prachy. Mal som šťastie, že som sa z toho vysekal.“

„Maléééér,“ zatiahol Cvok.

Vtom k nim pribehol kolega. Jeho dlhé blond vlasy viali vo vetre ako vlajka na žrdi. Začínala sa tvoriť skupinka, ktorá svedčila skôr o prestávke, než o čoskoro sa začínajúcej práci. „Sú tu ľudia z Billsmenu. Vraj pridelili našim dvom už bývalým zamestnancom nové miesta. Nechcel by som byť v ich koži.“

„Kam idú?“ Cvokovo telo sa razom od zvedavosti odlepilo od pásu.

„Na východ. Vraj sa včera vyhrážali jednému z ich vysokopostavených mužov smrťou. Sú to idioti.“

„Blázni,“ pridal sa Cvok.

„Ja som tam bol,“ vyletelo z Williama priznanie.

„Čo?!“ zvrieskli obaja naraz. Všetci na nich upreli zvedavé pohľady.

„Neskoro. Idú sem,“ vyriekol dlhovlasý mrazivú vetu.

Dvaja muži v čiernych oblekoch si razili cestu rovno k trojici ľudí stojacich pri páse. Obaja mali rovnaký, na ježka zostrihaný účes a perfektne zosúladenú chôdzu. Bez zdržiavania začali hovoriť rovno k veci.

„Ktorý z vás je William Lembour?“ Dva ustráchané potkany v blízkosti spomínanej osoby ukázali naňho prstom. Preto nemal v pláne zatĺkať a priznal sa.

„Ja som William.“

„Pán William, dovoľujeme si vás oboznámiť s tým, že dnes vám bola pridelená nová práca.“

Cvokov jazyk sa nezdržal. „Na východe?“

Pozornosť mužov v oblekoch sa presunula na Cvoka. Vyžarovalo z nich niečo, čo dávalo ľuďom pokyn, aby sa im neopovážili skákať do reči.

„Nie. Ponúkame mu prácu vo firme Billsmen.“ Znovu sa zahľadeli na Williama. „Pracovali by ste s Harrym Perkom. Sám si vás vyžiadal. Prijmete jeho ponuku?“

Sprvu im chcel položiť otázku, či to smie odmietnuť. Väčšiu sprostosť by však nemohol vysloviť, a preto s menšími problémami odvetil: „S… samozrejme.“

„Nasledujte nás.“

Jeho nohy okamžite vykročili. Jediné, čo v tej chvíli začul, bolo, ako za jeho chrbtom Cvok spustil spŕšku nadávok a výčitiek. Lepšiu príučku za nezaplatenie piva hádam ani nemohol dostať.“