Historický román Piliere moci od Kena Folletta sľubuje opäť vzrušujúci príbeh plný intríg

19.storočie prinieslo Anglicku nebývalý rozkvet v oblasti bankovníctva, ktoré investovalo do svojich kolónií a zámorských oblastí obrovské sumy. Bankové domy položili základy prosperity, ktorou sa Londýn hrdí dodnes. Táto zaujímavá historická téma poskytla Follettovi látku na strhujúci román Piliere moci.

Vynikajúci znalec histórie aj Londýna sa bravúrne zmocnil témy na príklade rodinnej banky Pilasterovcov, kde jednotliví členovia často myslia len na svoj prospech a egoisticky presadzujú vlastné záujmy.

zdroj: bux.sk

 

Všetko sa začalo v roku 1866, keď v exkluzívnej chlapčenskej škole došlo k tragédii. Pri záhadnom nešťastí sa utopil mladý človek a jeho smrť poznačila osudy Follettových hrdinov na celé desaťročia…
Členovia rozvetvenej rodiny Pilasterovcov tvrdo presadzujú svoje osobné záujmy, chamtivosť a zhýralosť niektorých z nich nepozná hranice. Vzájomná nedôvera a nenávisť sa podpíše pod krach banky, ktorú zachraňuje najtalentovanejší, ale zároveň najzraniteľnejší Hugh Pilaster. Jeho otec totiž spáchal samovraždu, a to ohrozuje synovu skvelú budúcnosť.

„Úžasná kniha, ktorú nepustíte z rúk.“
Los Angeles Times

Londýn 19.storočia je svet smotánky aj najšokujúcejšej chudoby, ktorá zo zúfalstva odchádzala do vysnenej Ameriky. Autor nás v obsiahlom románe zavedie do pánskych klubov, ale aj nevestincov, v ktorých si bohatá smotánka uspokojuje svoje temné túžby. Oslňujúce plesové sály a komnaty obložené mahagónom sú svedkami intríg, ktoré spriadajú manipulátori s bohatstvom sveta. V tomto svete získate rozprávkové bohatstvo, ale môžete aj o všetko prísť.

Rovnako ako Piliere zeme, aj Piliere moci sú vzrušujúcim príbehom plným politických a ľúbostných intríg, nechýba ani chladnokrvná vražda a finančná kríza. Ďalšia historická kniha z pera Kena Folletta, od ktorej sa nebudete vedieť odtrhnúť.

„Dych vyrážajúci príbeh… neúprosne napínavý.“
The New York Times

zdroj: precitane.sk

 

Viac info o tomto titule nájdete tu:

 


Začítajte sa do novinky Piliere moci:

1866

V  deň tragédie prikázali chlapcom z Windfieldskej školy ostať vo svojich izbách.
Bola horúca májová sobota a popoludnie by zvyčajne trávili na južnom ihrisku; niektorí by hrali kriket a ostatní by ich sledovali z tienis­tých krajov Biskupského lesa. Niekto však spáchal zločin. Z pracovného stola učiteľa latinčiny pána Offertona ktosi ukradol šesť zlatých sovereignov a podozrenie padlo na celú školu. Až do odhalenia zlodeja sa všetci chlapci museli zdržiavať v budove.
Micky Miranda sedel pri stole doškriabanom iniciálkami generácií znudených chlapcov. V ruke držal vládnu publikáciu s názvom Vybavenie pechoty. Rytiny mečov, muškiet a pušiek ho zvyčajne fascinovali, ale teraz mu bolo priteplo, aby sa sústredil. Na druhej strane stola jeho spolubývajúci Edward Pilaster zdvihol hlavu od cvičebnice latinčiny. Odpisoval Mickyho preklad jednej stránky z Plutarcha. Ďobol doň prstom a povedal: „Toto slovo neviem prečítať.“
Micky pozrel do poznámok. „Popravený,“ vysvetlil. „V latinčine je to decapitare.“ Pre Mickyho bola latinčina ľahká, azda preto, lebo veľa slov sa podobalo na jeho rodný jazyk španielčinu.
Edwardovo pero škrípalo ďalej. Micky nepokojne vstal a podišiel k otvorenému oknu. Úplné bezvetrie. Túžobne hľadel ponad priestranstvo pred stajňou na neďalekú horu. V opustenom lome na severnom konci Biskupského lesa sa nachádzalo tienisté jazierko. Voda v ňom bola studená a hlboká…
„Poďme si zaplávať,“ ozval sa odrazu.
„To nesmieme,“ namietol Edward.
„Mohli by sme sa vykradnúť cez synagógu.“ Synagóga bola vedľajšia izba, v ktorej bývali traja židovskí chlapci. Windfieldska škola bola v náboženských záležitostiach veľkorysá a tolerovala rozdiely vo viere. Práve z tohto dôvodu si ju zvolili mnohí židovskí rodičia, Edwardova metodistická rodina aj Mickyho katolícky otec. Napriek oficiálnemu prístupu školy však židovskí chlapci museli strpieť trochu šikanovania. Micky pokračoval: „Vyjdeme cez ich okno a zoskočíme na strechu práčovne, potom zlezieme po múre stajne, kde nie sú okná, a zakradneme sa do lesa.“
Edward sa zatváril prestrašene. „Ak ťa chytia, neminie ťa feruľa.“
Volali tak jaseňový prút, ktorý obhospodaroval riaditeľ školy doktor Poleson. Porušenie zákazu vychádzania sa trestalo dvanástimi mučivými švihnutiami. Micky dostal bitku od doktora Polesona iba raz, za hazardnú hru, ale pri pomyslení na ňu ho zakaždým striaslo. No šanca, že ich chytia, bola mizivá, a predstava, ako sa vyzlečie a nahý vkĺzne do vody, bola taká prenikavá, až takmer cítil studenú vodu na spotenej pokožke.
Zadíval sa na svojho spolubývajúceho. Edward nebol v škole ktovieako obľúbený: na dobrého študenta príliš lenivý, priveľmi nemotorný, aby sa mu darilo pri hrách, a priveľmi sebecký, aby si našiel viac priateľov. Micky bol jediný Edwardov priateľ a nepáčilo sa mu, keď Micky trávil čas s inými chlapcami. „Spýtam sa Pilkingtona, či nechce ísť aj on,“ povedal Micky a vykročil k dverám.
„Stoj, nerob to,“ hamoval ho vystrašený Edward.
„Nechápem, prečo by som nemal,“ odvetil Micky. „Si strachopud.“
„Nie som,“ oponoval nepresvedčivo Edward. „Musím však dokončiť úlohu z latinčiny.“
„Tak si ju dopíš a ja sa idem kúpať s Pilkingtonom.“
Edward sa chvíľu tváril zaťato, no napokon sa vzdal. „Dobre, tak idem,“ prisvedčil neochotne.
Micky otvoril dvere. Dom šumel tlmenými hlasmi, no po učiteľoch nebolo na chodbe ani stopy. Vbehol do vedľajšej izby. Edward ho nasledoval.
„Zdravím vás, Hebreji,“ povedal Micky.
Dvaja z chlapcov hrali pri stole karty. Zdvihli k nemu pohľad, no hneď bez slova pokračovali v hre. Tretí, Tučniak Greenbourne, jedol koláč. Matka mu sústavne posielala niečo na prilepšenie. „Zdravím vás, kamaráti,“ odvetil priateľsky. „Dáte si koláč?“
„Panebože, Greenbourne, žerieš ako prasa,“ vyhlásil Micky.
Tučniak mykol plecom a znovu sa venoval koláču. Chlapci sa mu neustále posmievali, lebo bol tučný a navyše žid, no nič z toho mu očividne neprekážalo. Hovorilo sa, že jeho otec je najbohatší muž na svete, a Micky usúdil, že azda preto je odolný proti prezývkam.
Micky podišiel k oknu, otvoril ho a pohľadom skúmal dvor. Pred stajňami nebol nik. Tučniak sa opýtal: „Čo máte za lubom, chlapci?“
„Ideme sa okúpať,“ odvetil Micky.
„Dostanete výprask feruľou.“
Edward žalostne zatiahol: „Vieme.“
Micky si sadol na podokenicu, prevalil sa na brucho, posunul sa dozadu a potom zoskočil niekoľko centimetrov na zvažujúcu sa strechu práčovne. Zdalo sa mu, že počul puknúť škridlu, no strecha ho udržala. Zdvihol hlavu a videl, ako Edward s obavami vyzerá z okna. „Skoč!“ vyzval ho Micky. Zliezol zo strechy a po najbližšej odkvapovej rúre sa zo­-šmykol na zem. O minútu neskôr pri ňom pristál Edward.
Micky skontroloval roh práčovne. Ani tam nikoho nevidel. Bez ďalšieho váhania prefičal cez dvor a vpálil do lesa. Bežal pomedzi stromy, až kým neusúdil, že je mimo dohľadu školských budov, potom zastal, aby si oddýchol. Edward sa vynoril pri ňom. „Dokázali sme to!“ skonštatoval Micky. „Nik nás nezbadal.“
„Zrejme nás chytia pri návrate,“ prehodil namosúrene Edward.
Micky sa naňho usmial. Edward vyzeral veľmi anglicky: mal rovné svetlé vlasy, modré oči a nos ako nôž so širokou čepeľou. Bol to veľký chlapec so širokými plecami, silný, no s nekoordinovanými pohybmi. Neoplýval zmyslom pre štýl a obliekal sa ledabolo. Spájal ich rovnaký vek, mali šestnásť, ale v ostatnom sa veľmi líšili: Micky mal tmavé kučeravé vlasy a tmavé oči, úzkostlivo sa staral o svoj zovňajšok a nerád chodil neupravený a špinavý. „Dôveruj mi, Pilaster,“ vyhlásil Micky. „Vari sa o teba vždy nepostarám?“
Edward sa zmierlivo uškrnul. „No dobre, poďme.“
Vykročili cez les po sotva postrehnuteľnom chodníku. Pod korunami bukov a jelší bolo chladnejšie a Micky sa hneď cítil príjemnejšie. „Čo budeš robiť v lete?“ opýtal sa Edwarda.
„V auguste zvyčajne chodíme do Škótska.“
„Majú tam vaši loveckú chajdu?“ Micky si osvojil žargón anglickej vyššej vrstvy a vedel, že „lovecká chajda“ je správny výraz pre zmienené obydlie, hoci to pokojne mohol byť aj zámok s päťdesiatimi miestnosťami.
„Prenajímajú si tam sídlo,“ odvetil Edward. „Ale nevenujú sa poľovačke. Vieš, môj otec nie je ktovieako športovo založený.“
Micky postrehol v Edwardovom hlase obranný tón a zamyslel sa nad jeho významom. Vedel, že v auguste anglická šľachta s obľubou strieľa vtáky a celú zimu poľuje na líšky. Vedel aj to, že šľachtici neposielajú svojich synov do tejto školy. Otcovia chlapcov z Windfieldu boli skôr podnikatelia a inžinieri než grófi a biskupi a takí muži nemali čas podaromnici sa naháňať za líškami a strieľať vtáky. Pilasterovci boli bankári, a keď Edward povedal: Môj otec nie je ktovieako športovo založený, akoby sa priznával, že jeho rodina nepatrí k najvyššej spoločenskej vrstve.
Micky sa bavil na tom, ako si Angličania viac vážia povaľačov než pracujúcich ľudí. V jeho krajine neprejavovali úctu záhaľčivým šľachticom ani tvrdo pracujúcim podnikateľom. Mickyho národ si vážil iba moc. Ak mal človek moc nad inými – ak ich mohol nakŕmiť alebo vyhladovať, uväzniť alebo oslobodiť, zabiť alebo nechať nažive – čo viac si mohol želať?
„A čo ty?“ opýtal sa Edward. „Kde stráviš leto?“
Micky si želal, aby mu Edward položil túto otázku. „Tu,“ odvetil.
„V škole.“
„Hádam len znovu neostaneš celé prázdniny v škole?“
„Musím. Nemôžem ísť domov. Cesta tam trvá šesť týždňov – ďalší školský rok sa začne skôr, ako by som prišiel do Cordovy.“
„Páni, máš to ťažké.“
Micky si v skutočnosti neželal ísť späť. Neznášal svoj domov a tento pocit v sebe nosil od matkinej smrti. V ich rodine ostali len muži: otec, starší brat Paulo, niekoľko strýkov a bratancov – a štyristo pastierov dobytka. Papa bol pre tých mužov hrdina, no pre Mickyho cudzí človek: chladný, neprístupný, netrpezlivý. No skutočným súžením bol Mickyho brat. Paulo bol hlúpy, ale silný. Neznášal Mickyho, lebo bol múdrejší, a mladšieho brata s obľubou ponižoval. Nikdy neprepásol príležitosť všetkým dokázať, že Micky nie je schopný chytiť lasom býčka, skrotiť koňa či streliť hada do hlavy. Zo všetkého najradšej vyplašil Mickymu koňa a Micky sa potom držal uzdy s pevne stisnutými očami, vystrašený na smrť, zatiaľ čo kôň šialene trielil po pampe, až kým sa nevyčerpal. Nie, Micky nechcel ísť na prázdniny domov. Netúžil však ani trčať v škole. V skutočnosti si želal, aby ho Pilasterovci pozvali stráviť leto v kruhu ich rodiny.
Edward mu to však hneď nenavrhol a Micky sa k téme viac nevracal. Bol presvedčený, že sa ešte dostane na pretras.
Preliezli rozpadávajúci sa prútený plot a vyšli na mierny kopec. Z jeho vrcholu mali výhľad na jazierko. Zrezané svahy kameňolomu boli strmé, no šikovní chlapci si poľahky našli cestu nadol. Dno kameňolomu bolo zaliate hlbokou mútnou zelenou vodou, v ktorej žilo plno žubrienok, žiab a sem-tam nejaký vodný had.

Milan Buno, literárny publicista

Značky:,

Podeľte sa zo mnou o vás názor :)

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.