Najnovšia kniha slovenskej autorky Jany Benkovej, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar pod názvom Čip, je tretím, a zároveň záverečným dielom série príbehov s novinárkou Simonou. Čo bude riešiť tentokrát a čo inšpirovalo autorku k napísaniu záverečnej časti?

VYDAVATEĽSTVO: Ikar
ROK VYDANIA: 2018
ŽÁNER: Román
POČET STRÁN: 216
VÄZBA: pevná s prebalom

Slovenská autorka Jana Benková má na svojom konte aktuálne už 33 knižných titulov. Jej najnovšia kniha, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar pod názvom Čip, je už tretím, a zároveň záverečným príbehom zvedavej novinárky Simony, ktorú si už my, čitatelia, ani nedokážeme predstaviť bez toho, aby sa bezhlavo nevrhla do nejakej výzvy alebo riešenia záhady. Po téme utečencov, ktorej sa autorka venovala v predchádzajúcom príbehu pod názvom Musíme zostať spolu, sa tentokrát zamerala na vedeckú oblasť a problém záhadného čipovania ľudí. Nechýba ani riešenie vzťahov, s ktorým sme sa mohli stretnúť už v predchádzajúcich príbehoch.

A čo autorku inšpirovalo k napísaniu tejto záverečnej časti?

„Inšpirácie mám veľmi veľa, som stále medzi ľuďmi, a všetci vidíme aj v týchto pohnutých dňoch, že je Slovensko mimoriadne inšpiratívna krajina… To, čo sa okolo nás deje a čo nám predvádzajú hoci len politici, je inšpirácia a motivácia na dvadsať kníh… Veď aj postupne píšem ďalšie nové knihy…. No a ČIP som napísala preto, lebo som dostala veľa ohlasov na prvý príbeh novinárky Simony s názvom Nájdem ťa, Oliver! Rozhodla som sa napísať príbeh ďalší – Musíme zostať spolu. Aj ten mal výborné ohlasy a vznikol román záverečný, tretí s názvom ČIP.“

Anotácia:

Novinárka Simona si upratala život, vydala sa za milovaného Olivera a odolala bláznivému pokušeniu v podobe šarmantného suseda Daniela. Lenže ani ten najväčší optimista a chápavý partner, akým Oliver je, nemôže očakávať, že jeho akčná manželka bude pokorne sedieť v redakcii pri počítači. Simona nikdy neodolala výzvam a zakaždým sa s elánom vrhla do riešenia záhad, ktoré ju priam magicky priťahujú.

V tomto príbehu sa Oliver so Simonou vracajú po dvojročnom pracovnom pobyte v Los Angeles. S prekvapením sledujú, čo všetko sa doma zmenilo. Dozvedia sa o záhadných čipoch, ktoré dostávajú ľudia pod kožu a majú im vraj uľahčovať život. Lenže Simone sa zdá podozrivé, že po začipovaní umiera čoraz viac ľudí. Pustí sa do pátrania. Manželovi to zatají. Čo urobí Oliver, keď zistí, do čoho sa zasa zamotala a že jej pri rozuzľovaní nebezpečného klbka lží sekunduje Daniel?

Úryvok z knihy Čip: 

„Pani Róza ležala na zemi dolu tvárou. V nočnej košeli, vedľa postele. Niečo sa muselo prihodiť počas noci, keď už všetci spali, alebo až teraz, lebo pre raňajší ruch v byte nikto nič nepočul. Pred polnocou bola babka predsa v poriadku, pomyslela si Ivana a vzápätí vykríkla. Paralyzovane stála vo dverách, rozšírenými očami rýchlo žmurkala a čakala na rodičov. Gabika dobehla a odtisla ju. Vošla do maminej izby.

„Preboha…!“ zvolala, keď uvidela starú ženu na koberci. Hneď sa vrhla k bezvládnemu telu. Chcela ho otočiť, ale nevládala. Automaticky siahla matke na krk a skúšala zachytiť pulz. Nič necítila. „Čo je… Čo sa stalo?“ opýtala sa zúfalo. „Spadla?“

Nad bezvládnym svokriným telom sa skláňal už aj Karol.

„Nič si v noci nepočula?“

Gabika bola zmätená. „Nie, nepočula. Odpadla?“ hľadala odpoveď v dcériných vydesených očiach, no Ivana len nešťastne krútila hlavou. „Tak videla si niečo?“ už kričala.

Dievča však neodpovedalo. Mlčky hľadelo na mŕtvu starenku na zemi. Karol sa pokúsil pohnúť s telom a napokon sa mu to aj podarilo.

„Gabika, bola si s ňou posledná. Nič si si nevšimla? Cítila sa dobre?“

„Samozrejme! Myslíš, že by som ju inak nechala samu?“ V Gabikinom hlase zaznela hystéria. Až keď nebohá ležala na chrbte a Gabika uvidela matkinu tvár, kvílivo sa rozplakala: „Mami!“

„Nekrič, upokoj sa! Sú tu decká,“ Karol nervózne zvýšil hlas a bezmocne rozhodil rukami.

„Čo je s ňou? Zomrela?“ Gabika odmietala prijať realitu.

„Necítim pulz,“ hlesol Karol a znova sa sklonil nad svokrino telo. Pokúšal sa vdýchnuť jej do pľúc vzduch a náhlivo začal robiť masáž srdca. Vystrašená Gabika vzlykala a striedavo sa obzerala na vydesené deti pri dverách, na manžela a mŕtvu matku.

„Mamiii! Mamička moja! To nie je možné… Čo je s ňou? Povedz!“ zrevala na manžela.

Karol pokračoval v oživovaní, no telo pomaly chladlo.

„Večer bola v poriadku… Určite bola… Občas sa sťažovala na bolesť brucha, ale to…“ vykladala Gabika, no nik ju nepočúval. Pritiahla si opasok župana a po lícach sa jej rozkotúľali slzy. V izbe panovalo mrazivé ticho.

„Volal niekto sanitku?“ nervózne precedil Karol. Bol zadychčaný, no v pravidelnom rytme ďalej stláčal svokrin hrudník. „Tak rýchlo!“ zahučal.

Prvá sa spamätala Ivana. Odsunula vydeseného brata, čo práve podišiel ku dverám, a vybehla z izby po mobilný telefón. O chvíľu vyhabkala záchrannej službe ich adresu, a keď dohovorila, znova sa rozplakala.

„Mala si sa spýtať, čo máme robiť,“ zahrmel Karol, ktorého už opúšťali sily. „Mama! Rózka! No tak! Neodchádzajte nám!“ zvolal zúfalo. „Čo si im vlastne povedala?“ otočil sa k dcére, no vzápätí pokračoval v masáži. Po čele sa mu rinul pot. Telo však nejavilo ani najmenšie známky života.

„Že nám skolabovala babka a nahlásila som adresu,“ plačlivo odvetila Ivana a mobil jej od strachu vypadol z ruky.

Gabika nad matkiným telom zúfalo zvrieskla: „Mamííí! Mami, prosím ťa!“

Karol zaťato stláčal hrudník.

„Rob niečo! To nemôže byť pravda…“ horekovala Gabika. Karol sa otočil k žene a mocne ju objal. Jeho pohľad sa stretol so synovým. Miňo sa konečne spamätal. Pokrútil hlavou a zdvihol spadnutý telefón.

„Otec, neboj sa! Idem ich čakať dolu,“ povedal a už ho nebolo.

Karol sa odtiahol od manželky a opäť priložil prst na svokrin krk. Ivana potichu fňukala, Gabika kľačala pri matkinom nehybnom tele a neprítomne sledovala manžela, ako sa pokúša o zázrak.“

Viac info o tomto titule nájdete tu:

alebo