Príbeh dvoch generácií, keď mladí čerstvo zosobášení začnú bývať u svojich rodičov. To so sebou prirodzene nesie rôzne spory, konflikty, ale postupne aj podozrenia a obvinenia. Nielen sny, ale aj nočné mory sa vtedy môžu stať skutočnosťou. Aj o tom je nový príbeh Adriany Macháčovej Čo má ona a ja nie?

O knihe

Karin sa po svadbe nasťahuje k manželovým rodičom. Konflikt medzi svokrou a nevestou visí vo vzduchu. Karin sa so svojimi starosťami zdôveruje priateľke Zore, ktorá je ochotná kedykoľvek ju vypočuť a poradiť jej. Netuší, že Zora má v tejto hre vlastnú figúrku. Karin začne podozrievať svojho manžela Michala z nevery a rozhodne sa konať.

Napokon Karin predsa len odhalí tajomstvo, ktoré malo zostať ešte dlho skryté. Časom pochopí, že za svokrinou nevraživosťou je čosi úplne iné.

Gréta chce byť dokonalou manželkou. Podlieha vlastnej ilúzii a úmyselne prehliada, že v jej naoko bezchybnom manželstve to škrípe. Ťažkú životnú situáciu sa snaží zvládnuť tak, aby to nik z jej najbližších nepostrehol. Iba nevesta Karin jej zo všetkých síl pomáha a nalieha na ňu, aby si zachránila rodinu. Lenže šokujúca reťaz udalostí všetko mení a Grétinu nádej, že zasa bude dobre, vystrieda zúfalstvo.

Pozrite sa, čo o svojej knihe hovorí Adriana Macháčová:

„Moje príbehy sú naozaj zo skutočného, reálneho života a nie je to len fikcia. Áno, príbeh zdramatizujem, prifarbím, dotvorím, aby sa lepšie čítal, no ide o inšpiráciu zo skutočných vzťahov a od reálnych ľudí,“ dodáva Adriana Macháčová.

Viac info o tomto titule nájdete tu:

Začítajte sa do novinky Čo má ona a ja nie:

Kamienok v čižme ma pichol do prsta. Zastala som a chytila som sa špinavého plota vedeného popri chodníku. Uši ťažkej nákupnej tašky sa mi po páperovej bunde zošmykli na predlaktie. Nadvihla som nohu a zavrtela chodidlom, nech ostrého oplana presuniem spod palca kamsi na okraj čižmy.
Marošova mama sa obzrela ponad plece. Zvrtla sa a zošpúlila pery. Nepovedala nič, iba zažmurkala modrými očami. Jasne som v nich čítala – nevládzeš držať krok so starou ženou!
„Mám niečo v čižme,“ šepla som ospravedlňujúco. Stisla som zuby, nech sa nerozplačem, ale oči mi i tak zahmlili slzy. Zaostrila som na rozmazané črty svokrinej tváre. Od prvého dňa ma neznáša. O tom som bola skalopevne presvedčená. Až príliš okato mi dáva najavo, že nie som žiaden košíček s jahodami, a teda pre jej jedináčika dobrá partia. Naspamäť poznám jej repertoár chválospevov na svojho syna. Slušný, šikovný, pracovitý. Mám byť za čo vďačná! Gréta by takých, ktoré by sa k Marošovi lepšie hodili, našla namiesto dvanástich až pätnásť do tucta. Lenže som tu ja. Nevesta z vidieka, ktorá nikdy nedosiahne úroveň rodenej Bratislavčanky. Nikdy nebudem ako ona, hoci jediné, čo je na Gréte bratislavské, je pach smogu a síry, čo šíri okolo seba. Ani parfum Chanel ho neprerazí.
S Marošom sme sa vzali pred rokom, len čo sme obaja skončili školu. Nemuseli sme, ale chceli. Nikdy sme nebývali spolu, teda ak nerátam dve krátke dovolenky v Chorvátsku a zopár nocí, ktoré tajne prespal u mňa na internáte. Hovorili sme o deťoch, poznali sme svoje dobré aj zlé stránky. Sny aj chyby. Patrili sme k sebe. Bol to Marošov nápad, aby sme sa nasťahovali k jeho rodičom. Mnoho vecí to vyriešilo a, popravde, iné riešenie sme ani nemali. Maroš sa odmietal zadlžiť, hypotéku na vlastné bývanie si nemienil vziať a prenajať si garsónku bolo tiež nad naše možnosti. Takto sme mohli jeden plat odložiť a šetriť si na vlastnú budúcnosť.
Byt mal obrovskú kuchyňu, väčšiu, ako majú moji rodičia v rodinnom dome neďaleko Popradu. Obývačka rozmermi pripomínala malú telocvičňu a ďalšie dve izby boli rovnako veľkorysé. Z Marošovej izby sa stalo naše hniezdočko. Áno, obávala som sa, že svokrovci nám budú vidieť, ako sa hovorí, až do taniera, ale Maroš ma upokojoval: „Otec je v pohode, mama je síce prísna, ale dobrá žena. Budeš si s ňou rozumieť. Určite si ťa obľúbi.“ Neobľúbila. Do všetkého strká nos, všetko musí mať pod kontrolou ako stará kvočka vajcia. A s podrezaným jazykom by nakrájala karé na nedeľné rezne. Cítim sa ako na návšteve, akoby som prišla iba stráviť víkend do bytu plného vylešteného nábytku, klzkých parkiet, všakovakých dekorácií a gýčových háčkovaných dečiek. Boli všade, rovnako ako milión drobností porozkladaných na poličkách. Nič nie je moje, aj keď ma Maroš presviedča o opaku. Niekedy si myslím, že tie haraburdy nie sú ani jeho, a už vôbec nie naše. Teda naša je posteľ, ktorú sme si sami kúpili a natlačili do kúta. Aspoň niečo! A ešte máme sedemročnú octaviu, ktorú Maroš zdedil po otcovi, keď si svokor kúpil superb. Jazdieva na nej do práce a ráno občas zvezie aj mňa. Naspäť sa terigám autobusom a potom električkou do centra.
Našťastie, Marošov otec – Maroš senior je úplne iný ako svokra. Poslušne vŕzga na druhé husle a vôbec mu to nevadí. Keď sa jeho Džidži, ako ženu volá, mračí, veselo si pohmkáva, a keď zbadá, že som ako bez duše, čo býva pomerne často, vľúdne sa mi prihovára, či si niečo nedám. „Kávu, čaj alebo pohár vínka?“
„Stále sa na niečo vyhováraš,“ zasyčala Gréta.
„Nevyhováram,“ ohradila som sa a v hrdle mi navierala hrča. Stával sa z toho nepríjemný reflex zakaždým, keď čosi v medziľudských vzťahoch zaškrípalo. „Kedy sa niečo také stalo?“ opýtala som sa, až mi hlas preskočil.
„Ty vieš!“ odsekla a vykročila.
„Nie neviem. Keby som vedela, tak sa nepýtam!“ Oči sa mi leskli.
„Minule ťa bolel chrbát, potom zasa hlava…“
Božemôj, všetko si pamätá! Nepočúvam ťa. Nepočúvam ťa. La, la, la… Sklonila som hlavu, akoby som odolávala vetru, a predĺžila krok, nech ju dobehnem. Kamienok v čižme sa znova prihlásil a zaútočil mi na pätu.

„Macko Uško, prosím, odsťahujme sa. Našla som super podnájom. Nie je až taký drahý… Prosím…“ žadonila som, keď sme vo vyčačkanej obývačke konečne zostali sami. Náš manželský život sa zredukoval na každovečerné rodinné vysedávanie pred televízorom, až kým ho svokra nevypla a neposlala nás spať ako neplnoletých sopliakov. Iba raz som si dovolila narušiť tento stereotyp a maznavo som zašepkala Marošovi do ucha, či už nepôjdeme do našej izbičky. Svokra sa na mňa hneď oborila, uši má tenké ako netopier, vraj nemám Maroškovi kaziť pôžitok z filmu. Dotklo sa ma to. Mala som preňho lepší program.
„Tu nám nič nechýba. Čo to do teba vošlo, Karinka?“ Maroš na mňa prekvapene pozrel.
„Tvoja mama ma nemá rada.“
„Nebuď domýšľavá,“ objal ma okolo pliec.
„Nie som! Čo to nevidíš? Chodíme okolo seba po špičkách,“ oprela som si hlavu o jeho rameno.
„Je nám tu dobre. Mama každý deň navarí, nezaťažuje ťa domácimi prácami…“
„Urobila by som to sama, ale vždy ma predbehne, akoby mi chcela dokázať, že to nezvládnem,“ zatiahla som žalostivo.
„Ale no, nepreháňaj!“ nežne ma pohladil po vlasoch.
„Nepreháňam!“
„Mama nikdy nepracovala a doma sa vždy o všetko postarala. Nemôžeš jej to mať za zlé,“ zastával sa jej. „Malo by ťa tešiť, že nemusíš variť ani prať. Mamka to myslí dobre.“
„O tom pochybujem. Tvári sa, akoby sa práve napila octu.“
„Karinka, veď ťa nekritizuje, iba ti chce pomôcť.“
Odula som pery: „Nekritizuje, to je fakt, ale vidím na nej, že ju svrbí jazyk.“
Zasmial sa: „Zveličuješ, Karinka.“
„Macko, odsťahujme sa. Nechcem tu byť. Tvoja matka je hrozná. Necítim sa tu ako doma. Dusím sa. Poďme preč,“ prosíkala som zdrvene. Bola som presvedčená, že Grétina prehnaná starostlivosť prekáža aj jemu a iba sa hrá na mŕtveho chrobáka.
„Nik ťa tu nedrží!“ ohlušil nás z chodby svokrin hlas, až sme sa obaja strhli.
Maroš sa odo mňa okamžite odtiahol. „Vieš, čo je tvoj problém, Karin? Nevieš sa prispôsobiť!“ vyskočil na nohy a zamieril do chodby. „Mami… Mami, počkaj…“
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že utekal za matkou, aby zmiernil či ospravedlnil moje poznámky a prosby. Nestála som o to. Nemienila som kapitulovať. Nehybne som sedela, užasnuto hľadela na pootvorené dvere a naťahovala uši, či nezachytím ich rozhovor. Počula som však iba nezrozumiteľné mumlanie. Keby som otehotnela, potrebovali by sme ďalšiu izbu pre bábätko a Maroš by zaiste zmenil názor. Dieťa by ho primälo, aby sme sa postavili na vlastné nohy.
V ten večer sme prvý raz zaspávali obrátení chrbtom k sebe. Maroš sa ma nedotkol, akoby ma chcel za niečo potrestať alebo iba vyhovieť milostivej mamičke. Až ráno na všetko zabudol. Aj na moje úpenlivé prosíkanie. Alebo sa len tak tváril. Chrobák…
Ani po desiatich dňoch sa ku kauze sťahovania nevrátil. Nevedela som, ako mám s tým začať, ako mu mám vysvetliť, že niekedy mám chuť od zlosti všetko porozbíjať. Ako ho mám presvedčiť, že samým nám bude oveľa lepšie? Možno skromnejšie, ale lepšie. Obávam sa, že Maroš ma nepochopí, pretože svokra na mňa útočí len vtedy, keď jej syn nie je doma, alebo nás nemôže počuť či vidieť. Takže Maroš o ničom netuší, hoci som sa mu to snažila už párkrát naznačiť. No moje slová sa minuli účinkom, nezastal si ma, nepodporil ma, tak ako som očakávala, pretože bol presvedčený, že preháňam.
A tak sa uzatváram do seba, krivdy zatláčam kamsi do úzadia. Zbieram ich, tisnem na seba a zapĺňam si nimi dušu. Ťažia ma. Hrozne ma ťažia, pretože najhoršie je, že náš vzťah s Marošom trpí. Hádky nás rozdeľujú, hneváme sa jeden na druhého a hlavnou príčinou a dôvodom našich zádrapiek je svokra. Aspoňže mám vinníka.

Milan Buno, literárny publicista

Viac info o tomto titule nájdete tu: